Ferčekovce sú časťou Spišskej Novej Vsi a sídlom Učebného a výcvikového strediska CO pre východoslovenský región. Pôvodne malo sídlo v jednom Prešovskom kine a po presťahovaní do Ferčekoviec prešlo nákladnou rekonštrukciou v 90-tych rokoch, ktorá mu dodnes zabezpečuje slušnú úroveň ubytovania.

Ferčekovce boli cieľom prvého stretnutia veteránov CO mimo Bratislavy. Cesta sa dohodla v poslednej chvíli na júnovom stretnutí a umožnil ju až prísľub účasti troch manželských partnerov a Dušana z Bystrice. Predvoj vyrazil už 28. júna poobede, takže na príchod hlavných síl bolo všetko pripravené. Po našom príchode Karel neskrýval radosť nad príchodom do Ferčekoviec bez nehody, čo vyjadril gestom zachyteným na prvom obrázku.

Dáška s miestnym bojovým psom a Štefanom H., ako zástupcom regiónu, pripravili pre prichádzajúcich tradičné slovenské uvítanie chlebom a soľou. Milan s Hanou ako chudobní bratislavskí dôchodcovia zvyknutí skôr na kaviár so šampanským Dom Perignon síce trochu ohŕňali nosy, ale kto by dokázal Dáške pokaziť radosť? Ani to na snímke príliš nie je vidno.

Po privítaní sa patrí kvôli poriadku spraviť aj skupinovú fotografiu. Štefan D. precenil výšku svojej postavy a ostal skrytý objektívu fotoaparátu za Stanom, z ktorého spravil takmer kulturistu.

Nakoľko sa stretnutie odohrávalo na pôde východoslovenského regiónu, očakávali sme silnú účasť domácich. Ale ani dôchodcovia nebývajú vždy pánmi svojho času a tak sa stretnutia zúčastnila táto reprezentačná deviatka, zatiaľ bez kormidelníka, ktorý prišiel neskôr.

Na prvej trojici snímok sú Viliam zo Spišskej Novej Vsi, Marián z Popradu a Stano z Trebišova s Che Guevarom z Kuby.

Ďalšiu trojicu tvorí Štefan H., Tibor z Košického vidieka a Cyril pri nácviku na predvolebné zhromaždenia.

Záverečnú trojku tvorí Jozef P., Jozef z Michaloviec a ďalší Štefan, tentoraz D.

Hana, Oto, Milan a nohy Dušana V. v očakávaní budúcich udalostí.

Pavel, Štefan H., Dušan V., práve pribudnutý Ivan a Tibor so záujmom sledujú Politické školenie mužstva, ktoré vedie lektor Cyril.

Posmutnení Oto, Katka a Milan, pomaly strácajú nádej, že sa k avizovaným grilovaným dobrotám dostanú včas a rozmýšľajú nad tým, ako svoju nedobrovoľnú hladovku využiť na dobročinné ciele. 

Katka rieši dilemu, či miestnemu bojovému retrieverovi poskytnúť umelé dýchanie alebo ho ponechať svojmu osudu.

Nakoľko východoslovenský región okrem iného charakterizuje aj vyššia hustota osadníkov, bolo potrebné impregnovať sa dymom, aby sme ani pachom nepôsobili ako bratislavčania, ktorí im uberajú z dávok. Nebolo to príjemné, ale čo človek neurobí v záujme dosiahnutia pachového mimikry.

S menším oneskorením bolo jedlo hotové a čakanie naň nahradili drobné komplikácie pri jeho distribúcii.

Nakoniec všetko dopadlo nad očakávanie dobre a vo večerných hodinách už bol každý s každým dobrým priateľom. A nielen vďaka ohnivej vode. 

Aj druhý deň sa Karel uviedol jedným zo svojich emotívnych vystúpení. Katku, zvyknutú na všeličo, tým príliš nepresvedčil.

Cieľom našej púte bol Spišský hrad, ktorý sa v horúcom a bezoblačnom letnom  počasí majestátne vypínal nad okolím. Výťahy samozrejme nefungovali, tak sme to museli zvládnuť ponižujúcim peším výstupom.

Ako je vidno, hrad je v permanentnej rekonštrukcii, i keď presnejšie by bolo nazvať ju dostavbou z opadaného materiálu.

Aj ďalšia snímka ukazuje, koľko práce ešte stavebníkov čaká. Doteraz napríklad nestihli osadiť dobové plastové okná  netradičných rozmerov.

Nie každý si mohol dopriať tento pohľad z najvyššieho miesta hradu. Bolo treba vyliezť na vežu a to sa nepodarí, ak máte problémy s kondíciou, ale najmä ak máte iné telesné rozmery, ako mali ľudia v stredoveku. Chodby vedúce na vrchol veže sú také úzke, že vyvolávajú nielen klaustrofobické pocity, ale aj obavu, že sa človek niekde vzprieči a budú ho z chodbičky dolovať ako čierne uhlie. 

Nakoniec sa stretli tí, ktorí vyvrcholili s tými, ktorí ostali na úpätí veže. Mladík úplne vľavo k nám nepatrí, asi sa iba rád fotografuje.  Zľava sú na snímke Dušan V., Milan, Hana, Karel, Pavel a Dáška.

Plní dojmov zostupujú Dušan V., Karel, Dušan Z., Pavel a Oto. V pozadí za nimi cupitajú Katka s Dáškou.

O ďalšie dve hodiny na zaslúženom obede v Levoči. Pavel s Hanou v popredí riešia nejaký gastronomický spor, z úzadia prizerajú Dáška s Otom. Katka s Milanom jedia, Dušan Z. fotí.

Slávna Levočská klietka pre neverné ženy. Škoda, že bola zatvorená. Pohodlne by sa do nej zmestili všetky tri. 

A pohľadom na Levočskú radnicu sa končí fotoreportáž zo stretnutia veteránov CO vo Ferčekovciach. Z výletu, ktorý umožnil stretnúť sa bývalým kolegom po mnohých rokoch, ktorý potvrdil Komenského slová, že stačí chcieť, môcť a vedieť a nič nie je nemožné ani v dôchodcovskom veku. Výlet i stretnutia boli inšpiráciou do budúcnosti aj napísania blogu Ako éter a zostavenia tento fotoreportáže. A pokiaľ existuje ešte nejaká istota, tak je to istota v tom, že toto stretnutie a tento výlet neboli poslednými.