Keď človek prechádza životom, stáva sa aktérom, pozorovateľom alebo obeťou prebiehajúcich udalostí, ktoré sa vzápätí menia na spomienky. Časť spomienok verne reflektuje prežité udalosti, iná časť sa mení a deformuje podľa toho, kto ich zažil, akú úlohu v nich zohral a aké emócie v ňom spomienky na ne vyvolávajú. Až v dôchodkovom veku si človek začína plne uvedomovať, že disponuje množstvom spomienok, skúseností i dobrých rád, len poslucháčstvo je akési preriedené. Nie nadarmo sa v jednom bonmote hovorí, že starci poznajú odpoveď na každú otázku, len sa ich už nikto na nič nepýta. S postupujúcim vekom si človek stále viac uvedomuje, že spomienky na predchádzajúce udalosti je najlepšie prirovnať k prchavosti éteru, aj keď jeho opojnú vôňu majú iba niektoré z nich. A tiež si väčšmi uvedomuje, že pri rozlúčke v krematóriu odchádzajú s človekom aj jeho príhody, zážitky, skúsenosti a poznatky. A to je vlastne dôvod, prečo píšem tento blog. Je to oneskorený pokus o zachovanie aspoň niečoho z toho, čo zažili ľudia, ktorí patria k osobitnému druhu, zvanému „céomani“. Ich definícia prirodzene neexistuje, ale spravidla sa tak označujú ľudia, ktorí pôsobili v Civilnej obrane desať a viac rokov (spravidla väčšinu svojho pracovného života) a ich charakteristickým poznávacím znakom bolo, že svoju prácu vnímali ako povolanie a dokázali sa o nej vášnivo sporiť nielen v pracovnej dobe, ale aj vo svojom voľnom čase. Nová krv, ktorá došla po „přepodřízení“ Civilnej obrany k Ministerstvu obrany už priniesla nielen nové postoje, ale aj nové pohľady na nich, ako nejaký prežívajúci druh, ktorý tu už dlho nebude. Napodiv mali pravdu. Dnes už v existujúcom torze Civilnej ochrany ťažko nájsť niekoho, kto sa svojou prácou a postojmi odchyľuje od úradníka na hocijakom inom úrade.

 Jožko H., Milan Z., Rudo T., Franta, Milan T. a Juraj M. s manželkou. 

Na mužskej kolektívnej snímke sú Laco, Fero, Rudo B., Pavel J., Jaro, Štefan B. a Pavel P.

Rovnako tak aj u snímok Alice a Dušana, organizátora stretnutí, tvorcu nezabudnuteľných gulášov. Spomenul som tiež, že v roku 2006 sa nás zišlo 24. Uplynulo šesť rokov a

 

 Franta i Laco už na žiadne ďalšie stretnutie neprídu.

Boli to Edo, Pavel J., Jaro, Dušan Z. a Ivan P. Bufet Dali spĺňa naše skromné požiadavky a tak sa stretnutia odohrávajú v celkom slušnej kvartálnej frekvencii. Ale aj tak ich naštartovanie trvalo celé dva roky. Na prvom obnovenom stretnutí pribudli k pôvodnej "24"  pred Vianocami v roku 2010

Karol K. s Mariánom J.

Jozef T. s ambivalentným priezviskom a Ivan P. s tvárou vyžehlenou snaživým fotografom.

 

V našej spoločnosti sa dobre cítila aj Darinka s Milkou a hneď predviedli, čo si myslia o diétach. 

V júni 2011 naše rady rozšíril iba Beňo a v novembri toho istého roka aj Miro.

V marci 2012 sme privítali

 Šaňa T., ktorý je na snímke s Dáškiným Otom, dvoch investičných stavbárov Ivana W. a Michala a Štefana S., ktorí sú na snímke nasledujúcej. 

V júni tohto roka k tradičnej manželskej dvojici Dášky a Ota pribudla aj  Dušanova manželka Katka, ktorú vidíme na snímke s neodôvodneným manželským úsmevom na tvári.

Tam sme tiež dohodli významný krok, že naše aktivity rozšírime na celé Slovensko. Panovali oprávnené obavy, či nezvíťazí pohodlnosť nad zvedavosťou a záujmom, ale stretnutie na prelome júna a júla sa vydarilo nad očakávanie. Na cestu do učebného strediska Ferčekovce v Spišskej Novej Vsi stačili desiatim Bratislavčanom (presnejšie deviatim a jednému Bystričanovi) tri autá a chuť podniknúť niečo nové, vymykajúce sa stereotypu. O stretnutí píšem vo fotoreportáži Ferčekovce, ale tu spomeniem iba to, že práve tam sme sa dohodli na pokračovaní „výjazdných stretnutí“, na vytvorení webovej stránky veteránov CO a na čo najširšom publikovaní zachovaných fotografií a nezabudnutých spomienok. Sú to ambiciózne zámery a klasická výhovorka, že „nejsou lidi“ neobstojí. Keďže fórom bude webová stránka, budú všetky naše aktivity pod kontrolou bývalých kolegov.

Nasledujúce stretnutie prebehlo v prvej polovici októbra 2012 v bufete Dali. Využili sme ho na oboznámenie účastníkov s pripraveným blogom a fotoreportážou a preverenie ich pamäte v dátumoch ich príchodu do CO a jej opustenia. Pribudol ďalší účastník, Milan D., ktorý je na poslednej fotografii.

Pred avizovaným koncom sveta a pred Vianocami 2012 (ak by to s koncom sveta náhodou nevyšlo) sme sa stretli 15. decembra na obvyklom mieste. Dušanovi sa okrem udržania počtu účastníkov v znesiteľných hraniciach podarilo dostať na stretnutie štyri nové tváre. Prvá dvojica na nasledujúcej fotografii zobrazuje Laca S. a Vlada S., ktorí sa predtým nikdy nestretli, pretože v CO pôsobili v rôznej dobe. A zatiaľčo Laco je naďalej nerozoberateľne spojený s rozhlasom, Vlado pre prípadných nápadníkov svojich dorastajúcich dvojičiek inštaluje v oknách odstrašujúce strelné zbrane.

Prišiel aj mierne rozstrapatený kolega Oldo, ktorý vystriedal niekoľko pôsobísk, než zakotvil na ministerstve vojny. 

Na rozdiel od predchádzajúcej dvojice, ktorá sa stretla až na decembrovom stretnutí, tvoria ďalšiu dvojicu Mišo B. a Vlado P., ktorých zasa málokedy bolo vidieť izolovane. Obaja sú porušením zásady, že na stretnutia chodia veteráni CO, ktorí už skončili s pracovnými aktivitami. Lenže keď človek vidí šťastný úsmev Miša nad tým, že sa mu včera opätovne podarilo rozhúkať sirény a radosť Vlada, že personalisti ešte nenaliehajú na uvoľnenie miesta neskôr narodeným, nemôže im odoprieť udelenú výnimku z účasti.

  

Osobne považujem za najväčší úspech tohto stretnutia, že prítomní súhlasili s plným zverejnením príspevkov na Dušanovej i mojej stránke. Lebo heslo si človek niekde založí, potom zabudne a hanbí sa opýtať. Tým si vysvetľujem, že návštevnosť príspevkov začala po troch dňoch stagnovať. O zabúdaní niečo viem, pretože som dva dnešné obrázky do príspevku vtláčal násilím. Úspešný algoritmus ich korektného vkladania som úspešne zabudol.

V roku 2013 sme sa najskôr stretli v marci, kedy medzi nás zavítal Oldřich S., jeden z najmenej typických CO-manov. Nielen vedeckou hodnosťou, ale aj civilným, vecným prístupom k riešeniu problémov a rezervovaným prístupom k autoritám. Civilná obrana mala viac z neho, ako on z nej, takže sa nemožno čudovať, že po pár rokoch odišiel. Na ďalšom stretnutí v máji sme medzi sebou privítali Jožka K., neprehliadnuteľného okresného náčelníka z Trnavy. Svojou nevyčerpateľnou energiou a vtipom srší dodnes, aj keď nikto netuší, kde sú ukryté ich zdroje.

V máji prišiel medzi nás aj ďalší "stavár" Marián H., ktorý niekoľko rokov riadil ženijno technický úsek na štábe CO hl. mesta SR. A na poslednom (zatiaľ) stretnutí sa objavil aj málo vídaný pracovník na personálnom úseku štábu CO SR Imrich Ž.

Ostáva mi len dúfať, že prílev ďalších veteránov CO, ktorí sa nejakým spôsobom dozvedia o týchto našich stretnutiach a budú mať v sebe dosť vôle a síl sa ich zúčastniť, nezoslabne.

Môj predpoklad sa celkom nenaplnil, pretože počet veteránov CO nerastie takým tempom, ako kedysi počet účastníkov Slovenského národného povstania, ale ich jadro je stabilizované. Na októbrovom stretnutí síce jeden pribudol, ale za cenu odchodu dvoch iných. Januárové a marcové stretnutia už patrili medzi štandardné a ostáva len vyriešiť záhadu, ako to ten Dušan robí, že je tam vždy plno a pritom dochádza aj k miernej obmene účastníkov.

Na májovom stretnutí, ktoré kolidovalo s abiturientským stretnutím maturantov z chemickej priemyslovky po 50 rokoch sa po prvý krát ukázal Šaňo K. a teda som nemal možnosť sa ho opýtať, či je aj v zmenených podmienkach takým vášnivým rádioamatérom, akým bol pred 30 rokmi. Premiérovo prišiel aj tichý personalista Rudo K. s potuteľným úsmevom.

Prišla aj Ida H. ako ďalšia z manželských dvojíc na CO.  O Paľovi G. by nikto nepovedal, že má 83 rokov. Vyzerá takmer o generáciu mladší a okrem vyhýbaniu sa nerestiam za to vďačí pravidelnej návšteve telocvičných zariadení, kde si týra telo. Je to síce obdivuhodné, ale nedávno som čítal, že nie je účelom končiť život vo vynikajúcej telesnej kondícii a na tom je tiež kúsok pravdy.

 

Rok 2014 je bohatý na premiérových návštevníkov stretnutí. Poslednú dvojicu zo septembra tvorí Rudo H., ktorý z prevádzkovej roty prešiel na funkciu SOD (význam skratky neprezradím) a Borka J., ktorá odišla zo štábu CO mesta v dobe, keď som tam ja začal pracovať, takže som ju poznal iba z rozprávania.  I keď je možné, že sme sa stretli aj na GR Rudných baní a magnezitových závodov, kde pokračovala.

Netuším, koho ďalšieho na naše stretnutia Dušan priláka. Už teraz sa však dá konštatovať, že tradícia spoločných stretnutí veteránov CO nie je v dnešných podmienkach celkom obvyklá a môžeme byť na ňu primerane hrdí.

Milan Z. 

Trestuhodne dlho som nedopĺňal túto stránku a havária počítača je síce celkom dobrým odôvodnením, ale tri roky jej následky netrvali. Tak sa pokúsim zrekonštruovať staronové tváre, ktoré zablúdili na naše stretnutia. V roku 2015 to bol Milan D., ktorý pôsobil najmä v Západoslovenskom regióne a Jano S., ktorý hviezdnu kariéru začala ako chemik bratislavského obvodu a cez šéfa bratislavského kraja (všetko v rámci CO) ju zakončil ako starosta jednej z bratislavských mestských častí.

Pomaly sa míňajú veteráni, ktorí ešte nezavítali na naše stretnutia, ale nie je to nič fatálne, pretože aj tie rezíduá CO, ktoré sú ešte zamestnané raz skončia a získajú prístup medzi nás. V roku 2016 medzi nás prišiel Laco K., charakteristický priateľskou povahou a nezameniteľným akcentom. Na snímke s Paľom P.

 

V roku 2017 zatiaľ nepribudol nikto, ubudol Oldo, ktorý sa s nami prišiel rozlúčiť, pretože je slušný človek a pretože mu zdravotné problémy neumožňujú plnohodnotne tráviť naše stretnutia. I taký môže byť osud. Spomenul som si pri tej dojemnej chvíli na jeden diel televízneho seriálu Sanitka, kde sa Bartoška lúčil s kolektívom záchrannej služby.