Záujmy
Študoval som vzorce vody, zásad, kyselín.
Valencie, hypotézy do zunovania,
ale všetko toto sú len zlomky poznania.
Zlomky
na miestnej raketovej strelnici Štrkovec (nachádza sa na polceste medzi Bajkonurom a Cap Canaveralom) vypúšťali svoje raketové výtvory poháňané novinami impregnovanými travexom.
Sem tam aj úspešne. Pišta, mi pripomenul aj jódodusíkové kauzy. Spomínam si, že túto látku s ťažko odhadnuteľnou dobou výbušného rozkladu sme vyrábali priam v poloprevádzkových podmienkach. Litrovka Erlenmayerovej banky bola jednotkovým množstvom. Výrobný postup bol jednoduchý: zliať dve zložky a získaný produkt odfiltrovať. Pravdepodobne od nás sa ho dozvedeli Američania a začali s výrobou binárnych zbraní na tom istom princípe. V každom prípade mala naša jódodusíková éra aj nezanedbateľný zdravotný účinok. Vo vzduchu bolo po výbuchoch toľko jódu, že sme nemuseli chodiť k moru, ani presáľať jedlá jodidovanou soľou a napriek tomu nikto z nás nemal najmenšie problémy so štítnou žľazou. To nevylučuje, že väčšina z nás mala problémy s úplne inými žľazami. V závere svojho e-mailu ma Pišta prekvapil nielen tým, že sa podpísal ako ŠKELO (nepamätám sa, aj keby ma mučila americká vojačka v Iraku), ale aj tým, že posiela peniaze na stretnutie a nie si je istý, či naň nezabudne prísť. Tak s tým sme naozaj nepočítali, že okrem účastníkov stretnutia budeme mať aj sponzorov. No, keby sa podarilo zohnať pár solventných externých sponzorov, mohli by sme zo stretnutia urobiť aj týždňovku.
Boris Filan ma pobavil priznaním, že v tých rokoch bola medzi jeho rovesníkmi populárna skladba, ktorú si nazvali Icbina podľa začiatku jej textu (It’s Been A Hard Days Nights). Nemožno sa tomu čudovať. V tej dobe malo iba niekoľko šťastlivcov prístup k juhoslovanskej mutácii Bravo (nie Fiat, časopis!)
a ešte menší počet k zahraničným platniam. Rovnako si málokto dnes vie predstaviť, aké úsilie bolo potrebné vynaložiť na zohnanie a natočenie nejakej skladby na náš dobrý a nezničiteľný magnetofón Sonet duo. A i v Brave sa človek dostal k takým čudným názvom skladieb, ako napr.: Danas nema mleka (No Milk Today) alebo Kak vi bijo drvoseča (If I Was A Carpenter). Tak sme si pomáhali tým, že sme za názov skladby prehlásili najčastejšie opakované zoskupenie slov. A basta! Ic bina! Sem-tam sa síce dalo niečo chytiť na Viedenskom rozhlase, ale bolo to iba paberkovanie. Pri cestách na exkurzie sme si aj preto pospevovali predovšetkým semaforské pesničky. Netušili sme, že tomuto obdobiu sa po čase bude s nostalgiou vravieť zlaté šesťdesiate roky. A dnes? Dnes stačí párkrát kliknúť a videoklip "Icbiny" mám v tomto texte. Stačilo 40 rokov!
Kto mal záujem mohol ísť na Winnetoua alebo na Večne spievajú lesy.
V roku 1963 začal fungovať Filmový klub, ktorému vďačím za celkom slušný prehľad o filmovej produkcii počas posledných sto rokov. Existuje dosť filmov, ktoré som videl iba tam a iba vtedy. Uvediem iba japonské: Onibaba,
Piesočná žena,
Nebo a peklo,
Príbehy bledej Luny po daždi,
Sedem samurajov,
a Rašómon.
Na druhej strane existuje mnohonásobne viac filmov, ktoré mi v televízii predhadzujú každú chvíľu napriek tomu, že už ich prvé zhliadnutie bolo stratou času. Do kina sme chodili často nielen preto, že to bola jediná finančne dostupná kultúra, ale aj preto, že to bola jedna z možností, ako sa ocitnúť s potenciálnou frajerkou v tme. Niektorí dokonca chodili do kina aj kvôli filmom. Nechápem celkom motív ich správania, pretože obsah filmov už nikto nikdy nedokázal tak porozprávať, ako Ľubo. A dodatočná návšteva kina mohla naivnému divákovi priniesť iba sklamanie. Najmä vtedy, ak sa vybral na film s Jerry Cottonom,
ktorého Ľubo miloval napriek tomu, že išlo o akýsi mix Jamesa Bonda,
kapitána Klosa, majora Zemana,
podplukovníka ... atď.
Lupina, Friga,
Harolda Lloyda,
Laurela a Hardyho a ďalších.
Pocit viny pri opakovanom sledovaní už videného za jedno vstupné striedal pocit dusenia sa pri rozprašovaní lesnej vône uvádzačkami. Netreba dodávať, že tá vôňa bola nedýchateľnejšia, ako pôvodný vzduch. Zažili sme aj amfiteáter na Hrade s neplatiacimi divákmi na hradných múroch.
Tam som sa stal obeťou domino efektu dávno predtým, ako ho Henry Kissinger uviedol do zahraničnej politiky. Premietali tam Sladký život
s Anitou Ekberg.
Po Bratislave sa rozchýrilo, že vo filme vystavuje svoje obrovské prsia bez textilného krytia, čo v roku 1963 bolo neuveriteľné. Veď vtedy veľa z nás verilo, že 2 – 3 hodiny po skončení oficiálneho vysielania sa na ORF vysielajú pornofilmy. Samozrejme, že sa toho nikto nedočkal, ani keby prebdel noc, ale keďže sa nikto k tomuto zisteniu nepriznal, mýtus žil svojim životom ďalej. Dôsledkom nenaplnených očakávaní bolo, že sa teenageri zbláznili a vidieť tento film sa stalo otázkou prestíže. O trhovej ekonomike vedel vtedy málokto, napriek tomu sa našli podnikavci, ktorí predali na tento film oveľa viac vstupeniek, než bola kapacita amfiteátra. Ich šťastní majitelia sa z nedostatku iných možností natlačili aj do uličiek medzi sedadlami. To natlačenie bolo také dokonalé, že uspokojovalo aj frotérov. Uličky sa mierne zvažovali smerom k premietaciemu plátnu, čím boli všetky podmienky pre vznik domino efektu splnené. Potom už stačil pomerne malý podnet diváka stojaceho na vrchole uličkového x-stupu. Jeho zavrávoranie spôsobilo, že celý x-stup (bohužiaľ aj so mnou) sa zvalil ako dominové kocky bez šance ktoréhokoľvek z účastníkov padania tento proces akokoľvek ovplyvniť.
I’ll Be Lonely Tomorrow a film Jazzová revue (1963 It’s Trad, Dad) v tejto ponuke zatiaľ chýbajú. V roku 2005 v rámci x-tej revízie textu môžem s uspokojením dopísať, že Del Shannonovu skladbu už mám a zmienený film na DVD môžem mať za púhych 29 dolárov. Čo to je 29 dolárov! To zarobí kdejaký černoch za dopoludnie. A pri ďalšej, x+1 revízii môžem dopísať, že zmienené DVD som dostal k narodeninám. A to ešte nemám ani šesťdesiat. Keď som si film po mnohých desaťročiach pozrel mal som nejednoznačný pocit. Napriek tomu som rád, že ho mám (to DVD, nie ten pocit), pretože pre mňa bol míľnikom a bez míľnikov sa človek zle orientuje a jeho pes nemá čo ocikávať.