Choď na obsah Choď na menu
 


Veci posledné ...

4. 5. 2017

*22.9.1945 – †16.12.1983 Agneša Réveszová Spišková

agnesa-reveszova.jpgMoju sestru Agnešku osud nešetril. V roku 1969 sa rozhodla emigrovať s rodinou do USA. Prežila tam roky pekné, roky radosti zo svojich dvoch detí, ale aj chvíle ťažké, plné sklamaní.

Zomrela 16.12.1983 pri dopravnej nehode. Podrobnosti jej tragickej smrti nepoznám, pretože bývalí mocní komunistického režimu nám nedovolili vycestovať na pohreb "triednemu nepriateľovi". Po toľkých rokoch sa už k týmto bolestným chvíľam nechcem vracať, pretože viem, že by nechcela, aby sa na ňu spomínalo so smútkom. Viem však jedno, že keby žila, prišla by medzi vás s veľkou radosťou.

Chcem len poprosiť všetkých bývalých spolužiakov, aby ste jej venovali tichú spomienku. Budem vám všetkým povďačná.

Podľa listu jej sestry Ing. Veroniky Liptákovej, rod. Révészovej

 

*22.9.1945 - †18.12.2004 Jozef Kostolský

jozef-kostolsky-2004.jpgPostavou i správaním nenápadný spolužiak nemohol mať inú prezývku ako "Štupliš". Nechodil s nami do triedy celé štyri roky, neskôr sa usadil v Blansku a po štyridsiatich rokoch nás príjemne prekvapil účasťou na stretnutí. Bohužiaľ v tom istom roku nás zaskočila informácia, že jeho premiérová účasť bola súčasne účasťou poslednou.

 

 

 

 

*11.10.1946 - †10.11.2007 Jozef Selecký

jozef-selecky-2007.jpgTriedne countdown neúprosne pokračuje zmenšujúc naše rady. V týchto dňoch nás navždy opustil Jožko Selecký, ktorý prestúpil do triedy neorganizujúcej žiadne stretnutia. Prežil väčšinu života v zahraničí mohli sme ho na našich stretnutiach vidieť až po 40 rokoch a aj to iba raz. Nepovažujem za dôležité, že sme ho takú dobu nevideli, ale že sme s ním štyri roky drali rovnaké školské lavice. Dokonca aj jeho fyzická podobnosť s Karlom Krylom sa ukázala byť podobnosťou aj v predčasnosti ich úmrtí. Jožko nebol premiantom, bol však typovo vyhranenou postavou, ktorá dotvárala kolorit našej triedy. Preto, ale nielen preto, nám bude chýbať.

 

*30.12.1943 – †25.7.2008

Ema (Monika) Deharovičová Marková

monika-deharovicova-2005.jpgV marci 2008 som sa dozvedel, že Monika už tretí týždeň leží v nemocnici a lekári vzdali boj o jej záchranu. Predtým absolvovala dve ťažké operácie, viacero chemoterapií a vyšetrení, ktoré jej striedavo prinášali alebo uberali nádej. Všetko znášala nesmierne statočne, nedávajúc okoliu najavo prítomnú hrozbu.

Deväť mesiacov som čakal na telefonát a z času na čas volal na dve známe čísla. Jedna linka však bola odpojená a na druhej bola odkazová schránka. Tak jej príbeh ostal s otvoreným koncom. Tie sa však hodia viac do literatúry, než do života. O Monikinom úmrtí som sa dozvedel až v máji 2009.

Výňatky z môjho blogu Monika

 

*1.5.1946 – †17.3.2012 Alfonz Bednarič

alfonz-bednaric-2010.jpgJe naivné domnievať sa, že naše rady ešte dlho ostanú nedotknuté. 17. marca 2012 po krátkej ťažkej chorobe dotĺklo srdce ďalšieho z nás, Alina Bednariča. Aj keď Alino s nami neštudoval celé štyri roky, pri našich stretnutiach to vďaka jeho prirodzene veselej a kamarátskej povahe vôbec nebolo cítiť. Obdivovali sme jeho elán a zaujatie technickými novinkami. Nemohli sme predpokladať, že práve on bude tým, kto sa nedožije 66. narodenín a nezavíta na naše nasledujúce abiturientské stretnutie. Vyjadrenia sústrasti nad jeho stratou ťažko zmiernia žiaľ jeho rodiny a blízkych. Bude nám všetkým chýbať.

 

*4.6.1946 - †4.11.2012 Oľga Skoumalová

olga-skoumalova-2005.jpgTak, ako sa v Arktíde odlamujú bloky ľadu a zmenšujú jej veľkosť, tak postupne odchádzajú naši spolužiaci a spolužiačky, zmenšujúc tak počet zostávajúcich. Táto nedeľa bola pre Oľgu nedeľou poslednou. Tak, ako dokázala počas života prijímať nepriazeň osudu, rovnako prijala aj diagnózu svojej choroby. Ľudia prahnú po príkladoch okázalej statočnosti a pritom Oľgina statočnosť je s ňou porovnateľná, aj keď ju dokážu oceniť predovšetkým jej príbuzní, priatelia a my, jej spolužiaci.

 

*26.2.1946 – †21.1.2014 Anna Poliaková Nitschová

anna-poliakova-2010.jpgNie je veľa ľudí, ktorí nemajú nepriateľov. Nie je veľa ľudí, ktorí celý život rozdávajú svoju lásku, priateľstvo, starostlivosť a pomoc ostatným.

Paradoxné je, že k takýmto ľuďom býva osud nepriaznivý.

Takou bola naša spolužiačka Anka Poliaková Nitschová, vždy optimisticky a pozitívne naladená, ktorú ani rany osudu neodklonili od jej viery v ľudské dobro. Strácame v nej viac, ako jednu spolužiačku.

 

*27.2.1935 - †18.4.2014 RNDr. Adam Romančík

adam-romancik-2009.jpgZmierili sme sa s tým, že náš triedny profesor na jubilejné abiturientské stretnutie medzi nás nezavíta, lebo sa doliečuje z vážnych zranení, ktoré utrpel pri minuloročnej dopravnej nehode. Teraz sa musíme zmieriť s tým, že už nezavíta ani na žiadne ďalšie stretnutie. Na Veľkonočný piatok zomrel a pripojil sa k našim siedmym spolužiakom, ktorých tento neodvratný osud postihol už skôr.

Učil nás analytickú chémiu, patril k mladším členom profesorského zboru a mladým ostal aj v dobe, keď na spoločných fotografiách mizol rozdiel medzi bývalými študentmi a ich bývalým triednym.

Ostal v nás pocit vďaky za všetko, čo pre nás urobil a spomienka na dobu našich štúdií, ktorú s nami prežíval.

 

*9.7.1945 - † 20.4.2020 Ivan Ján

ivan-jan.jpg

Ako som už predtým napísal, dilemu, čo je meno a čo priezvisko, sme vyriešili tým, že sme ho volali Feni. Ako tichý, priateľský a športovo založený mladík nemal problém so začlenením sa do niektorej z podskupín, ktoré sa v triede vytvárali. Keď sme sa rozleteli do sveta, nie všetci ostali spojení s chémiou. On sa venoval predaju akvárijných rybičiek. Dlhodobo mal problémy so srdcom, ktoré mu nielenže znemožnilo zúčastniť sa viac ako jedného abiturientského stretnutia, ale i preťalo linku jeho života.

 

*24.11.1945 - ?.8.2020 Viera Pastýriková Kramárová

viera-pastyrikova-2004.jpg

Je smutné, že už druhá spolužiačka nás opustila bez toho, aby sme sa to dozvedeli včas, mohli ísť na jej pohreb, prípadne jej aspoň venovať tichú spomienku. Na priemyslovke poburovala platinovou hrivou staromódnych profesorov. Neskôr sme dlhé roky počúvali jej mikrofonický hlas z rozhlasu. Zúčastnila sa iba abiturientského stretnutia po 40 rokoch od našich maturít. Odvtedy sme už počúvali iba rôzne dôvody, ktoré jej bránili zúčastniť sa na ďalších. Dokonca oželela aj stretnutie po 50 rokoch, ktoré bolo na zámku v Smoleniciach, kde v mladosti trávila mnohé letné prázdniny.

 

*25.11.1946 - † 2.6.2021 Ľubomír Švorc 

lubomir-svorc.jpg

S Ľubom nečakane odišiel vzácny človek. Skromný, priateľský, empatický. Jeho schopnosť rozprávať historky a obsahy filmov bola neprekonateľná, jeho ochota pomáhať každému, kto pomoc potreboval bezhraničná. Vedel som o ňom o čosi viac, lebo sme spolu sedeli v "somárskej" lavici. Jeho neobyčajná schopnosť určovať obsah kovu v rude ochutnávaním ho dostala do Albánska a postupne aj do starostlivosti lekárov. Bol hrdým otcom syna, ktorý úspešne napreduje na poli vedy. Ľubo je bohužiaľ už tretím spolužiakom, o ktorého úmrtí sa dozvedáme náhodne a oneskorene. A nielen on, ale ani ostatní si to nezaslúžia.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.