Do abiturientského stretnutia ostáva presne mesiac a ja uverejňujem obvyklé úvodné slovo, presnejšie 588 slov. Preceňovanie významu jubileí s poradovým číslom zakončeným nulou je obvyklé a prirodzené. Jeho nechceným dôsledkom by nemala byť diskriminácia jubileí všedných, medzi ktoré sa radí aj abiturientské stretnutie po 61 rokoch od absolvovania maturitných skúšok. Že sa bude konať 30. mája 2025 od 13:00 h. v Hostinci U deda už vedia všetci, ktorí prísť môžu. Z nich sa v rámci apríla oddelili tí, ktorí prísť chcú. Verím, že prísť aj vedia (aby som naplnil Komenského tri podmienky), pretože U deda sme sa už stretli dva krát. Raz ako reakciu na údajne malé porcie v Hostinci Na rohu a druhý krát na žiadosť tých, ktorí si nestačili poobzerať vystavené starožitnosti, ktoré ako starožitnosti nevnímame. Takže obavy z blúdiacich spolužiakov považujem iba za teoretické. Veď mobil má každý a aj v prípade jeho straty si dokáže nejako poradiť. Strata mobilu je v súčasnej dobe jedna z najciteľnejších strát. Spomínam si na historku Milana Lasicu, ktorému v Prahe ukradli mobil a až potom zistil, aký je bez neho bezmocný, pretože si nepamätal ani jedno telefónne číslo a vedel iba to, že jeho manželka sa volá Magda, čo mu v danej situácii príliš nepomohlo.

K jednému abiturientskému stretnutiu v Hostinci U deda sa mi viaže nepríjemná spomienka, ako som si vo fotoaparáte zabudol aktivovať blesk a všetky produkty vyzerajú, ako keby boli snímané Ljubitelom 2. Najhoršie bolo, že rovnakú chybu spravil aj poloprofesionál Laco, takže použiteľné sú iba fotografie z exteriéru, kde sa fajčiari oddávali svojej neresti. Na staršie zážitky si spomeniem bezproblémovo, čo sa nedá povedať o spomienkach spred niekoľkých minút, hodín a dní. Tie miznú ako Banksyho obraz v skartovačke. Iba dúfam že táto demencia nebude mať alzheimerovské ladenie.

Ako obvykle nemám o spolužiakoch žiadne informácie, pretože po stretnutí všetci upadajú do stavu hibernácie, z ktorého sa preberú až po mojom avíze k nadchádzajúcemu stretnutiu. V tomto roku ma potešil prebudený Peter, ktorý sympatickým spôsobom oznámil, že „posledný piatok v máji je deň, na ktorý sa teším“.

Počiatočné stretnutia boli poznamenané snahou o jednotné menu, vyberanie záloh a záverečné účtovanie, končiace mojim mínusom. Akási obdoba školskej družiny, ale bez pľúcok na smotane a vyprážaného parízera s vodovým zemiakovým pyré. Pretože preferencie a limity jednotlivcov nemali spoločného menovateľa, pristúpil som na individualizované menu s následným chaosom pri zúčtovaní, pretože nie všetci si pamätali, čo si objednali a takmer nikto si nepamätal, čo objednával pre druhých. Našťastie z priemyslovky poznám pojem „bulharská konštanta“ takže som sa aj z týchto problémov ako-tak dostal. Pri nadchádzajúcom stretnutí mienim zlikvidovať existujúce plusy a mínusy a prejsť na systém: kto objednal, ten platí. A zásadne v hotovosti, aby sme naštvali Kamenického. Mohol som aj skôr, pretože práve U deda som sledoval zmäteného čašníka, ktorý pobiehal s jedlom, ku ktorému sa nikto nehlásil, keďže objednávateľka medzitým zabudla, že si nejaké jedlo objednala.

Po desiatich dňoch od rozposlania avíza sa s prísľubom účasti prihlásilo 18 spolužiakov, čo je potešujúce. Nespresnené príčiny zabránili v účasti Zuzke a Magde, nevyjadrili sa Ľuboš a Vierka a veľmi pravdepodobná je iba účasť s problémami pohyblivej Oľgy. Nie je to nič neobvyklé. Tiahne nám na osemdesiatku a v tomto veku je už ničím nekomplikované zdravie vzácnou výnimkou.

Je mesiac pred stretnutím, magnólia i orgovány pri cyklotrase sú už odkvitnuté, Veľkonočné sviatky zabudnuté, a je čas prečítať si 580 slov, ktoré som napísal a NEZABUDNÚŤ otvoriť si tento súbor aj deň po stretnutí, pretože k nemu pripojím impresie zo stretnutia a možno aj komentovanú fotogalériu.