Do abiturientského stretnutia ostáva presne mesiac a ja uverejňujem obvyklé úvodné slovo, presnejšie 588 slov. Preceňovanie významu jubileí s poradovým číslom zakončeným nulou je obvyklé a prirodzené. Jeho nechceným dôsledkom by nemala byť diskriminácia jubileí všedných, medzi ktoré sa radí aj abiturientské stretnutie po 61 rokoch od absolvovania maturitných skúšok. Že sa bude konať 30. mája 2025 od 13:00 h. v Hostinci U deda už vedia všetci, ktorí prísť môžu. Z nich sa v rámci apríla oddelili tí, ktorí prísť chcú. Verím, že prísť aj vedia (aby som naplnil Komenského tri podmienky), pretože U deda sme sa už stretli dva krát. Raz ako reakciu na údajne malé porcie v Hostinci Na rohu a druhý krát na žiadosť tých, ktorí si nestačili poobzerať vystavené starožitnosti, ktoré ako starožitnosti nevnímame. Takže obavy z blúdiacich spolužiakov považujem iba za teoretické. Veď mobil má každý a aj v prípade jeho straty si dokáže nejako poradiť. Strata mobilu je v súčasnej dobe jedna z najciteľnejších strát. Spomínam si na historku Milana Lasicu, ktorému v Prahe ukradli mobil a až potom zistil, aký je bez neho bezmocný, pretože si nepamätal ani jedno telefónne číslo a vedel iba to, že jeho manželka sa volá Magda, čo mu v danej situácii príliš nepomohlo.

K jednému abiturientskému stretnutiu v Hostinci U deda sa mi viaže nepríjemná spomienka, ako som si vo fotoaparáte zabudol aktivovať blesk a všetky produkty vyzerajú, ako keby boli snímané Ljubitelom 2. Najhoršie bolo, že rovnakú chybu spravil aj poloprofesionál Laco, takže použiteľné sú iba fotografie z exteriéru, kde sa fajčiari oddávali svojej neresti. Na staršie zážitky si spomeniem bezproblémovo, čo sa nedá povedať o spomienkach spred niekoľkých minút, hodín a dní. Tie miznú ako Banksyho obraz v skartovačke. Iba dúfam že táto demencia nebude mať alzheimerovské ladenie.

Ako obvykle nemám o spolužiakoch žiadne informácie, pretože po stretnutí všetci upadajú do stavu hibernácie, z ktorého sa preberú až po mojom avíze k nadchádzajúcemu stretnutiu. V tomto roku ma potešil prebudený Peter, ktorý sympatickým spôsobom oznámil, že „posledný piatok v máji je deň, na ktorý sa teším“.

Počiatočné stretnutia boli poznamenané snahou o jednotné menu, vyberanie záloh a záverečné účtovanie, končiace mojim mínusom. Akási obdoba školskej družiny, ale bez pľúcok na smotane a vyprážaného parízera s vodovým zemiakovým pyré. Pretože preferencie a limity jednotlivcov nemali spoločného menovateľa, pristúpil som na individualizované menu s následným chaosom pri zúčtovaní, pretože nie všetci si pamätali, čo si objednali a takmer nikto si nepamätal, čo objednával pre druhých. Našťastie z priemyslovky poznám pojem „bulharská konštanta“ takže som sa aj z týchto problémov ako-tak dostal. Pri nadchádzajúcom stretnutí mienim zlikvidovať existujúce plusy a mínusy a prejsť na systém: kto objednal, ten platí. A zásadne v hotovosti, aby sme naštvali Kamenického. Mohol som aj skôr, pretože práve U deda som sledoval zmäteného čašníka, ktorý pobiehal s jedlom, ku ktorému sa nikto nehlásil, keďže objednávateľka medzitým zabudla, že si nejaké jedlo objednala.

Po desiatich dňoch od rozposlania avíza sa s prísľubom účasti prihlásilo 18 spolužiakov, čo je potešujúce. Nespresnené príčiny zabránili v účasti Zuzke a Magde, nevyjadrili sa Ľuboš a Vierka a veľmi pravdepodobná je iba účasť s problémami pohyblivej Oľgy. Nie je to nič neobvyklé. Tiahne nám na osemdesiatku a v tomto veku je už ničím nekomplikované zdravie vzácnou výnimkou.

Je mesiac pred stretnutím, magnólia i orgovány pri cyklotrase sú už odkvitnuté, Veľkonočné sviatky zabudnuté, a je čas prečítať si 580 slov, ktoré som napísal a NEZABUDNÚŤ otvoriť si tento súbor aj deň po stretnutí, pretože k nemu pripojím impresie zo stretnutia a možno aj komentovanú fotogalériu.

Ešte pár poznámok deň pred stretnutím. Tento týždeň som s obavami otváral maily a dvíhal telefón od spolužiakov. Hneď v pondelok mi Oľga oznámila, že pre úraz nepríde a na tretí pokus aj spresnila v ktorej nemocnici leží. V utorok Ľuba napísala, že príde bez Milana a vo štvrtok svoju absenciu oznámil Vlado. V minulosti sme mali zažitú skratku PN (práceneschopný), pričom dôvodom bola spravidla choroba a nie povahový deficit alebo etnická príslušnosť. Oznámené absencie nepovažujem za "jóbovky", pretože patria k veku. V našej komunite je už dôvod zaviesť skratku SN (stretnutia neschopný). Sme trochu rozmaznaní, lebo účasť do 60 rokov po maturite oscilovala okolo čísla 20 a už sa musíme zmieriť s tým, že zostupujeme do nižšej ligy.

Je pár hodín po stretnutí, ktoré môžeme považovať za vydarené. Stretnutia sa zúčastnili šestnásti, takže všetci z možných. Pritom Jožko došiel opierajúc sa o dve francúzske barly a Anka krivkajúc. Miesto nám vybrali dobre a spočiatku bolo okolo nás minimum návštevníkov. Vlastne by som sa nemal ani prečo čudovať, keď bol pracovný deň a pre mnohých aj pracovná doba, teda pojmy, ktoré nám postupne miznú z pamäte. Prejav som vynechal, lebo sa už necítim a nahradil ho poznámkami o účasti a odovzdaním prianí od nezúčastnených. Spolužiaci sa obvyklým spôsobom zgrupovali do troch skupiniek, v ktorých bola možná komunikácia. Reč sa ako obvykle točila okolo zdravia, spomienok a aktuálnych údajov o spoločných známych. Potešiteľné bolo bezproblémové objednávanie, konzumácia i úhrada občerstvenia, takže som nezažil žiadnu verziu naháňania čašníkmi podľa filmu Vrchní, prchni. Pôvodný nápad na nakrútenie videa švenkujúc po prítomných som zavrhol pre nevhodné osvetlenie. Veď nabudúce, ak Boh dá. Ako obvykle som ostal celú dobu na mieste, takže som sa nič nové nedozvedel a nič nové vám preto nenapíšem. Fotogalériu vytvorím a uverejním zajtra. Možno sa medzičasom ešte na niečo spomeniem, i keď pri mojej pamäti ... Nedalo mi a tých pár obrázkov som upravil a otextoval už večer po stretnutí. Prekvapilo ma, na koľkých snímkach sú spolužiaci zasmušilí, niektorí až s ponurým výrazom. Rozmýšľal som nad príčinou a pôvodné vysvetlenie, že im čakanie na jedlo pripadá dlhé, som zavrhol. Mám naporúdzi iba vysvetlenie, že sme vo veku, keď naše spomienky sú vzdialené a výhľad do budúcnosti nepotešujúci. Keď k tomu pridáme sledovanie čo sa deje s krajinou, s ľuďmi, so vzťahmi, s mládežou a pridáme rastúce napätie medzi štátmi, tak ten výhľad je priam desivý a náš výraz tváre adekvátny.