Jsme pořád stejně mladí, akorát je to na nás stále méně vidět.

Bolek Polívka

Vždy keď začínam písať blog o ďalšom abiturientskom stretnutí, mám najväčší problém s jeho názvom. Chcem aby obsahoval nejaký skrytý význam a pritiahol tým pozornosť potenciálnych čitateľov. A v tomto roku je to práve šiesty krát, kedy väčšina spolužiakov (narodených v roku 1946) vstupuje podľa čínskej astrológie do roku Psa. Ak by som bol väčší cynik, ako som, tak by som k nadpisu pripojil slová „a naposledy“. V ďalšom roku Psa bude mať hŕstka preživších 84 rokov a ak sa ešte budú stretávať, tak im budú stačiť miesta u jedného stola. Nie je na tom nič smutné, ani tragické, tak to jednoducho v živote chodí.

Pes je dobré znamenie. My, ktorí sme sa v ňom narodili naň nedáme dopustiť, pretože sme vďaka nemu považovaní za komunikatívnych, priateľských, lojálnych a na pracovisku zodpovedných. 

Ale obrátim list. Bude to naše pätnáste (celkovo osemnáste) stretnutie v „novodobej“ histórii našich abiturientských stretnutí. S takou bilanciou sa môže pochváliť máloktorá trieda a to nielen z chemickej priemyslovky. Doterajších stretnutí sa zúčastnilo 318 spolužiakov a 13 hostí. Účasť kolísala od 19 po 33 osôb. Všetkých stretnutí sa zúčastnil Luďo, Lojzo, Vlado, Laco, Oľga a ja. Iba jedného obaja zahraniční Jožkovia, Ivan a Vierka. A ak mu to nezhatia rodinné povinnosti, prvý krát prisľúbil účasť aj Miloš zo susednej triedy. Vidieť niekoho po 54 rokoch, to už by mal spozornieť aj vydavateľ Guinessovej knihy rekordov.

Predchádzajúce stretnutie dopadlo dobre až na jednu maličkosť. Chcel som, aby sme si pochutnali na špecialitách novootvorenej reštaurácie Na Rohu. Všetci si pochutnali, niekoľkým však porcie pripadali malé a tak sa v tomto roku stretneme v hostinci U Deda. Tamojšia kuchyňa možno neohúri gurmánov, ale nasýtení budú všetci. 

Trochu ma prekvapuje každoročné komunikačné prebúdzanie sa z letargie. Chápem, že niekto si sadá k počítaču raz týždenne, som schopný pochopiť aj fakt, že niekto je už pri elektronickej komunikácii odkázaný na deti, prípadne na vnúčatá. Napriek tomu nechápem, ak ani po týždni nezareaguje polovica opýtaných. Organizácia abiturientskych stretnutí nepatrí medzi moje koníčky a pokiaľ niekto počíta s tým, že ho budem na účasť prehovárať, je na veľkom omyle. Stretnutie sa predsa môže konať aj pri jednom reštauračnom stole. Ale udalosti nasledujúce po zaslaní mierne výhražnej urgencie ukázali, že to s nami ešte nie je také zlé, iba teória, že čas plynie každému rovnako, dostala trhliny. Stačili dva dni a deviatka prihlásených sa rozrástla na 24 záujemcov.

Do stretnutia ostávajú necelé tri týždne a predo mnou ostávajú dva problémy. Prvým je, ako dosiahnuť, že v čase keď pôjdem konkretizovať našu objednávku, budem mať k dispozícii hodnoverné údaje o účasti. Teda žiadne laxné "keď mi do toho nič nepríde", ale záväzné. A druhým, aké menu objednať. Už pri prípitku sú v opozícii vodiči a abstinenti a pri obede odmietači konzumovania hydiny, cicavcov, rýb a takmer všetkého. Z tohto hľadiska sa už neviem dočkať doby, keď nás bude tak málo, že nás príslušná reštaurácia nebude vnímať ako skupinu, ale ako jednotlivých zákazníkov. Ale napriek obavám verím tomu, že tak, ako sme to zvládli doteraz, to zvládneme aj U Deda.

Keď som zisťoval definitívny počet účastníkov stretnutia potvrdila sa moja prognóza toho, ako budú zdravotné problémy v ôsmom decéniu obmedzovať naše aktivity. V tomto roku kvôli nim neprídu Draža, Luďo, Lojzo, Zuzka, Jano a Ľubo. Z iných dôvodov neprídu Vierka F., Ľuboš, Magda, Miloš "odvedľa" a sympatizantka Marta. "Nezvestní" ostávajú Janka, Vierka Ď., Vierka P., Ivan a repetent Paľo. Počet absentujúcich sa tak na dohmat priblížil k počtu prítomných, aj keď posilnených trojicou spolužiakov "odvedľa". Pomaly sa blíži naplnenie prorockých slov profesorky Zanzottovej, že raz príde doba, keď sa spolužiaci z celého ročníka zmestia do predných lavíc. Lenže ani tie lavice už nemáme, lebo ich vyhádzali tí tvoriví umeleckí okupanti našej školy.

Ale aby som nepísal iba o negatívach, pridám aj niečo z kuchyne organizátora. Stravovacie limity Karola by vydali na samostatný blog, Peter požaduje kuracinu alebo rybu, Milan s Ľubicou hocičo, len nie rybu a Paľo hocičo, len nie kuracinu. Ťažko nevyhovieť. Tak pridávam ilustračné foto, na ktorom je víťazstvo Ľubora nad 21-kilovým kaprom. Dodávam, že ani jeden z nich nebude súčasťou ponúkaného menu.

Luďo svoj každý list zo Švédska začínal správou o počasí. Ja ňou končím poznámky pred stretnutím. Podľa našich synoptikov má byť v deň stretnutia polooblačno, teplota 25°C a 60 % pravdepodobnosť zrážok. Nič hrozivé, veď budeme vnútri a naši synoptici majú väčšiu chybovosť ako rosničky.

Neveriť politikom a synoptikom je základom duševného a telesného zdravia. Teplota na začiatku stretnutia bola po predpoludňajšom výdatnom daždi iba 21 °C a rozhodovanie o tom, či si vziať alebo nevziať dáždnik bolo zložité. Komparačnou výhodou ponechania dáždnika doma je, že ho nikde nezabudnete. A to je v situácii, keď vám reťazce za vernosť ponúkajú namiesto dáždnika iba súhlas s ďalším idiotským nápadom Európskej komisie (GDPR) celkom významné.

Nakoniec prestalo pršať, všetci sme sa zišli, i keď niektorí dorazili s dvoma akademickými zdržaniami. Jeden hľadal vhodné parkovisko, i keď parkovisko pred hostincom je široko ďaleko najväčšie, iný zadal do GPS Zálužickú 49 a GPS skolaboval. Na začiatku sa síce objavili náznaky kritiky, že Hubert de luxe bol pančovaný hroznovkou, ale pozitívne dojmy prevýšili. Jedla bolo dosť, dokonca spokojní boli aj odmietači. Debaty sa po niekoľkoročnej prestávke vrátili k šúchaniu smartfónov a vysvetľovaniu, že tí cudzí ľudia na monitore sú ich najbližší. Je to znesiteľnejšie, ako šuchotanie s listami albumu fotografií, ale zábava sa koná vtedy, ak sa bavia všetci a nie iba obťažovači. Aj keď sme z nikotínových slabochov ostali iba dvaja, je pozitívne, že sa k zábave okolo popolníka pridávali aj nefajčiari.

Keďže som nevyhľadával klebety, ostalo veľa nedopovedaného, čo vytvára dobrú štartovaciu pozíciu pre najbližšie stretnutie. A úplne najlepšie na záver. Spontánnou reakciou na dnešné stretnutie bolo, že si ústavná väčšina praje, aby sa abiturientské stretnutie v roku 2019 uskutočnilo opäť v priestoroch Hostinca U Deda. Tomu sa nedá nevyhovieť. S fotografiami, a osobitne s textami k nim, bude, ako obvykle, problém, pretože spolužiaci a osobitne spolužiačky už disponujú silným Pavlovovým reflexom a keď zbadajú fotografovadlo v nebezpečnej vzdialenosti od seba, nahodia štandardný úsmev, a čaro momentky je preč.

Deň po stretnutí som s hrôzou zistil, že blesk na mojom fotoaparáte je v režime "nuceně vypnuto". Je to porovnateľné sklamanie, aké zažili výskumníci, keď došli prvé fotky z Hubbleho teleskopu. Po vyše 100 rokoch som sa vlastnou nepozornosťou vrátil od fotografie k daguerotypii. O tom aká je to hrôza sa môžete presvedčiť na nasledujúcom obrázku. Je mi naozaj ľúto spolužiakov, ktorí sa nútili do úsmevu, na ktorý veľa dôvodov nemajú, aby sa dočkali takého mizerného výsledku. Ostáva iba dúfať, že ostatným to blikalo. Lacovi to síce blikalo, ale v snahe ubrať fotografovaným subjektom nejaké roky si nastavil program vyhladzovania tváre, takže fotografovaní vyzerajú síce dobre, ale inak, ako v zrkadle. A Vladov blesk z mobilu nedokázal presvietiť hostincové šero, takže budem mať problém nájsť a okomentovať obvyklú dvadsiatku fotografií, dokumentujúcich náladu panujúcu počas stretnutia. Nakoniec som ich zhromaždil iba 19 a nájdete ich v časti Fotoalbum-rovesníci-stretnutie v roku 2018.