Choď na obsah Choď na menu
 


Prijímací pokec po 50 rokoch

30. 5. 2010
Je pekný májový deň. Vzduchom sa vznášajú vločky polystyrénu zo zatepľovaných králikární, ropa v Mexickom zálive pripravuje okoliu ťažké chvíle v nadchádzajúcich týždňoch a mesiacoch a dezorientovaní Slováci sa chystajú voliť a tým pripraviť ťažké chvíle svojmu okoliu v nadchádzajúcich rokoch a desaťročiach. Sedím pred počítačom a márne sa pokúšam spomenúť si, aké to bolo pred päťdesiatimi rokmi keď sme plní očakávaní cupitali na prijímacie pohovory, ktoré mali jedným otvoriť cestu k chémii a iným iba k maturitnému vysvedčeniu. Patril som k prvej skupine chemických nadšencov, tej, ktorá pôsobila v chemickom krúžku v Grassalkovičovom paláci (vtedy DPMKG). Jeho vedúcim bol pán Kliský, čo bola pitoreskná postavička vhodná skôr do béčkového hororu, než do vedenia krúžku, ktorého cieľom bolo upevnenie nášho zaujatia chémiou. V každom prípade nás skúsenosť s ním zocelila natoľko, že prijímačky boli pre nás iba epizódkou pri ceste na chemický Olymp. Odvtedy už uplynulo neuveriteľných 50 rokov a všetko bolo inak. Dokonca opakovane. Časovo dezorientovaný Zanzotto dokonca počas cesty na prijímačky zavádzal hovor na maturitné otázky. Pokiaľ sa pamätám, tak bez väčšieho ohlasu. Z prijímačiek si vlastne pamätám iba to, že som prvýkrát v živote sedel v triede so stupňovito zvyšovanými lavicami (akási aula minima). Ale dosť spomienok! Treba mi napísať každoročný report a doplniť ho fotogalériou, aby som atmosféru abiturientského stretnutia priblížil aj hnutiu nezúčastnených. Ale ešte predtým jeden kreslený zo života nášho ruského kolegu.

Obrázok

Jánošíkov dvor, ako miesto tohoročného stretnutia, som tentoraz vybral sám, zneužijúc Lacovo zahniezďovanie sa v novom byte. Náhodne som sa tam zastavil na obed a pomer kvalita/cena mi pripadal výhodný. Vhodná veľkosť, nefajčiarske prostredie, dobrá dostupnosť a blízkosť cintorína túto voľbu podporovali. Pre istotu som sa zaštítil anketou, v ktorej sa väčšina výnimočne rozhodla správne. Pri dojednávaní detailov s vedúcim ma už ani neprekvapilo, že priaznivý pomer kvality a ceny platí iba pre náhodných hostí. V prípade karu alebo abiturientského stretnutia, čo sú konvergujúce akcie, sa cena vynásobí bulharskou konštantou a slovenský podnikateľ začne v našej hlave splývať s finančnou piraňou.

Obrázok

 

Opätovne sa nás zišla štandardná dvadsiatka. Účasť každoročne znižujú protismerné pohyby spolužiakov (nemýliť si ich s frikčnými pohybmi napriek tomu, že aj tie sú v ideálnom prípade protismerné). Zatiaľ čo emigranti smerujú na Slovensko, časť domorodcov smeruje do zahraničia. Tento rok si to Zuzka síce namierila na Slovensko, ale skončila pri českej hranici v Hornom Rakúsku. Aj Draža zamieri do Bratislavy, ale až v septembri, lebo tak jej to určili astrologické výpočty. A hvězdy nelžou, ako tvrdil Stuart Hampl vo filme Pane, vy jste vdova. Naši vedeckí manželia obzerajú ruiny v Taliansku, ktoré sú údajne ešte staršie, ako my. Koreninový čarodejník presýtený Austráliou odletel do Bruselu. Údajne za deťmi. Podľa mňa vybavovať eurodotácie na čili papričky. Neprišla ani druhá Oľga, takže zostalo pred nami utajené, kto dorazil posledný. Rozhlasová Vierka po troch minútach telefonátu vedenom v priateľskom tóne náhle skonštatovala, že ma vlastne nepozná, nechápe motívy človeka, ktorý sa za mňa vydáva a všetkých mne podobných žiada, aby sme jej dali svätý pokoj. Štyri roky som mal pred očami jej chrbát a teraz ho ona ukázala aj ostatným. Times they are a changin‘ spieval na túto tému Bob Dylan dávno predtým, než si to namieril do Bratislavy. No nevyhovejte jej! Veď aj my sme na predchádzajúcich stretnutiach prešli rôznymi etapami. Spočiatku sme sa chválili kariérnym postupom, neskôr vydarenými deťmi a v súčasnosti nám už ostáva iba chváliť sa úspechmi pri liečbe našich neduhov. V rámci kompenzácie prirodzených úbytkov abiturientov prikvitol do Bratislavy Zanzotto, náš ľavobočkový spolužiak. Nedalo veľa práce prehovoriť ho, aby si prišiel užiť svojich Warholovských 15 minút.
Počasie nám opätovne vyšlo a mali sme si ho aj kde užiť, pretože záhradné posedenie priamo susedilo s prenajatou miestnosťou. Tá sa ukázala byť pomerne malou (nedocenil som, že jej plánovanú kapacitu nenaplníme počtom, ale objemom určite). I situovanie WC nebolo najšťastnejšie, i keď si viem predstaviť prípady, pri ktorých takéto WC (chcel som napísať „je po ruke“, ale nejako sa to nehodí) môže niekomu zachrániť renomé. Naše štandardné stretnutia tentoraz ozvláštnili svojou prítomnosťou nielen už spomenutý Luďo Zanzotto z Calgary, ale aj Anka z Dubnice a Janka z Ministerstva asociálnych vecí. Oľga sa vyparádila francúzskou barlou, ktorá dobre označuje náš dôchodcovský status. Prakticky ihneď po rozháranom úvode sa vytvorili obvyklé debatné krúžky a stretnutie začalo žiť svojím životom. Ja som sa usalašil v záhrade, ktorá je tolerantná k fajčiarom a lepšie sa v nej darí i fotkám. Prirodzená lenivosť mi zabránila v prenikaní do iných debatných zoskupení a tak som sa prakticky nič nové nedozvedel. To mi až tak neprekáža, pretože nepíšem príspevok do spoločenskej rubriky školského časopisu.

Obrázok

Keď nastalo neskoré popoludnie, začali sa jednotlivci vytrácať, zväčša pre obmedzené možnosti verejnej dopravy. Na tú doplatil aj Dobrík, doterajší stály člen technických uzavieracích hliadok, ktorý sa musel skloniť pred cestovným poriadkom vlakov do Brna. Aj tentoraz samovoľne vzniklo voľné zoskupenie tých, ktorí sa dobre cítili a nikde sa neponáhľali. Utvoril ho náš triedny s Vladom, Alinom, manželiakmi a mnou. Keď hlučnosť našej debaty začala byť porovnateľná s hlukom neďalekého letiska, vyexpedovali nás z obáv pred precitlivenými susedmi dovnútra. Tam sa k nám pridala fešná mladá servírka a dobrej zábave už nič nestálo v ceste. Nielen konverzácia bola jednoduchšia, ale dostalo sa sluchu aj CD, ktoré som na stretnutie pripravil. Keď sme boli v plnom počte internatisti si s Petrom prehadzovali reproduktor medzi sebou tak dlho, až niekto zariadil koniec prehrávania. Ale pre vytrvalcov bola hudba akceptovateľná a pre mňa s Milanom dokonca tvorila nosník konverzácie. Nenosím hodinky, takže iba podľa času vyhotovenia poslednej fotografie môžem odhadnúť, že sme sa rozišli pred jedenástou večernou hodinou.

No a dnešok už prebiehal v klasických koľajach. Trojročný vnuk s nepredstaviteľnou predstavivosťou pri páchaní drobných lotrovín mi neumožnil vrhať vyčítavé pohľady na prázdnu krabičku od cigariet, ani ľutovať vnútornosti zasiahnuté prívalom červeného vína, ktoré v malých množstvách pomáha, ale vo väčších aj chutí. Vo vzácnych chvíľkach, keď okupoval niekoho iného, som do počítača nahral fotografie. Zo 137 nafotených a 110 použiteľných som vybral 21 komentovateľných a tie som umiestnil do novej fotogalérie. Ešte nahrám tento text a môžem pokračovať v návrate k normálnemu životnému rytmu. S odklepnutím poslednej bodky nastala nedeľa 30. mája 2010 a na Lacovej stránke (ak ju aktualizoval) začalo odpočítavanie 365 dní pred ďalším dielom nášho stretávacieho seriálu.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.