Ľudský vek sa delí na mladosť, stredný vek a „dobre vyzeráš“.
My už patríme medzi nekategorizovaných.

Naše abiturientské stretnutia sa konajú so stabilitou fyzikálnych konštánt. Prekaziť ich môže iba živelná pohroma alebo vojnový konflikt. Ale tiež aj tá blbá pandémia, o ktorej spočiatku panovala predstava, že spôsobí iba dvojtýždenný výpadok z obvyklej činnosti, ktorý bude najlepšie využiť na lyžovačku. Prekvapujúco to nevyšlo a zlyhala nielen premiérova „atómovka“, ale aj jej repete. Prekvapujúce bolo, že jeho posadnutosti plošným testovaním uverila väčšina národa. Ale bolo to vlastne jedno, či uverili alebo neuverili, pretože sa aj tak museli „dobrovoľne“ postaviť do dlhočizného radu, inak by mali problémy v zamestnaní a ktovie kde ešte inde. Nás sedemdesiatnikov sa našťastie tento nedomyslený nápad netýkal. Časť seniorov sa ho napriek tomu zúčastnila, lebo sú radi medzi ľuďmi a okrem postávania v radoch chodia aj voliť stranu, ktorá im sľúbi nesplniteľné a posedávajúc diškurovať v čakárňach pred ambulanciami. Nie sú jediní, pretože výter nosu absolvuje veľa ďalších, ktorí nemusia, voliť chodia aj negramotní a v obchodoch sa motajú indivíduá, ktoré okrem toho, že sú bezdomovci, sú aj bezeurovci. Celý cirkus s plošným testovaním považujem za testovanie manipulovateľnosti a povoľnosti občanov, lebo jeho výsledky sú pre budúcnosť cennejšie, ako pravdepodobnostná informácia, že je niekto nakazený. Uplynulo už 30 rokov od doby, v ktorej stádovitosť bola normou a pre súčasných vládcov je užitočné zistiť aké veľké rezíduum z nej ostalo. Obávam sa, že skúsenosti so zaisťovaním dobrovoľnej účasti pracujúcich na oslavách 1. mája sú stále živé.

Zaujímavé sú meniace sa postoje seniorov k očkovaniu. Od počiatočných obáv, že sa im pri očkovaní vpraví do tela niečo škodlivé, cez rezignáciu voči diskriminácii v očkovacích skupinách, až po súčasnú bezmocnosť vyvolanú kombináciou ich nízkej mobility a liknavosti riadiacich orgánov zdravotníctva. Myslím, že tá bezmocnosť je najhoršia. Videli už v živote všeličo, ale zlyhávanie zdravotníctva pri protipandemických opatreniach, pri očkovaní a dokonca aj pri zaisťovaní medzinárodne uznávaných očkovacích preukazov, to sa hneď tak neuvidia. A pritom zdravotníci na súčasnom stave nesú najmenšiu vinu. Vinníci sú naďalej nedotknuteľní.

Pokiaľ viem, tak sú takmer všetci spolužiaci zaočkovaní a nikto nečaká na Sputnika. Stačil im ten, ktorého pípanie sme počuli pred 64 rokmi. Výnimky sú z imunologických dôvodov a máme aj kuriózny dôvod antivaxerstva, odôvodnený životom na lazoch, kde môže človeka nakaziť iba medveď a takýto prípad ešte nebol opísaný ani v Lancete.

Záujem o stretnutie prejavilo 24 spolužiakov. Neuveriteľné! S takým počtom po 57 rokoch od maturity sa už môžeme zaujímať o kontakt na miestnu pobočku Guinessovej knihy rekordov. Nepovažujem za vhodné, aby som pri absentujúcich spomenul Františka Kovaříka, ktorého nezaujímalo, kam sa odsťahoval Hliník a písal mu naďalej „nepřítomen“. Nás musí zaujímať a zaujíma, že už siedmim spolužiakom zdravie nedovoľuje zúčastniť sa stretnutia a čo je horšie, od minulého stretnutia nás navždy opustili ďalší traja spolužiaci, na ktorých budeme môcť iba spomínať.

Stretnutie bude, ako som už viackrát oznamoval, v Kráľovskom dvore. Malou reklamou tohto zariadenia písanie prvej časti blogu končím, aby som ho dokončil deň po stretnutí, t.j. 26.6.2021 a pridal aj ďalšiu fotogalériu, ak nám bude zdravie a mobily fungovať.

Je deň pred stretnutím a dobrých správ je pomenej. Pri dolaďovaní podmienok stretnutia s vedúcim som musel akceptovať, že nebudeme na terase, ale v interiéri (našťastie klimatizovanom), že jedlo pre takú skupinu je potrebné objednať vopred a účet bude iba jeden za celú skupinu. Som zvedavý akú mieru empatie prejavia spolužiaci pri výbere limitovaných počtov jedál i pri platení. Na účasť rezignoval zo zdravotných dôvodov neobvykle vysoký počet spolužiakov. Výsledný (?) počet účastníkov bude po prvý krát menší, ako počet nezúčastnených. Aj do budúcna bude možné rátať iba so zdravým (nie doslovne) jadrom triedy. Môj odhad, že z 24 nezáväzne prihlásených príde rovná dvadsiatka, sa môže ukázať ako príliš optimistický.

Aj sa ukázal. Prišli sedemnásti. Z 38 spolužiakov, ktorí prešli našou triedou sa desiati už nezúčastnia žiadneho stretnutia, deviatim zabránila  zúčastniť sa choroba, traja mali iný dôvod neúčasti a jeden nie je pozývaný. Výslednú pätnástku doplnili na konečný počet dve spolužiačky odvedľa. Až na blúdiaceho Holanďana Škela trafili do miesta konania všetci už na prvý pokus. Miesto bolo vybrané dobre, jedlo bolo chutné, obsluha funkčná, takže potiaľ všetko dobré. Problémom bola ako vždy a všade administratíva. Rozdeliť odhadom vybrané tri druhy menu vrátane dvoch druhov polievok, prijať zálohu a ešte byť aj spoločenským sa ukázalo byť nad moje sily, takže privítania boli úchytkové a tradičný prejav o stave únie žiadny (i keď som sa naň ako obvykle tešil). Dominovala samoorganizácia, vďaka ktorej nebol organizačný chaos do očí bijúci. Nikto sa nenudil, nikto neostal hladný, dočasne vytvárané skupinky si po pandemickej pauze vymieňali všetky potrebné informácie a jednotlivci začali odchádzať až kvôli dopravným limitom. Miladka zásobila spoločnosť veľkým prídelom koláčikov a exstarosta Jožko mi bez zreteľahodného dôvodu daroval vzorku Lednickej slivovice, ktorá sa bude hodiť, keď budem kompletovať bilanciu príjmov a výdavkov jednotlivcov. Pri malom množstve relevantných informácií to bude práca porovnateľná s rekonštrukciou Notre Dame. Triedny fotograf ma sklamal na plnej čiare. Okúzlený technickými možnosťami nového mobilu sa pustil do vyhladzovania tvárí spolužiakov Použiteľných tak ostalo najviac 10 % z poskytnutých snímok. Ostatné sú vhodné nanajvýš ako ilustrácia do katalógu Múzea voskových figúr madame Tussaud alebo na bilboardy v prípade, že by niekto kandidoval. Šokovala ma radosť fotografovaných nad vyhladenými podobizňami, takže som so svojim pobúrením ostal osamotený. Fotografickú prílohu vytvorím až keď mi fotky pošle aj Vlado (dúfam, že nevyhladené). Vo finančnej bilancii som po prvý krát použil princíp kolektívnej viny a výdavky, ku ktorým sa nikto nepriznal som rozdelil medzi všetkých. Presne podľa princípu: "Pokiaľ sa vinník neprizná, ostane celá trieda po škole!"

Ešte nemám predstavu, ako bude vyzerať nasledujúce stretnutie, ale mám pocit, že sa blížime k stavu, keď si zasadneme za jeden stôl a budeme debatovať bez toho, aby sme sa prekrikovali alebo vytvárali izolované skupinky. Čas ukáže. V každom prípade považujem naše stretnutia aj s ich nedostatkami za ojedinelé a prakticky nenapodobiteľné.

Na záver pridávam nevyhladenú spoločnú fotografiu, na ktorej si skromný Janko neuvedomil, že pri jeho výške sa musí predrať do prvého radu.