Neraz som spolužiakom, ktorí sa z malicherných príčin okúňali, či prísť alebo neprísť na abiturientské stretnutie, pripomínal múdre slová Jana Wericha:

„Neříkejte, že nemůžete, když nechcete,
protože přijde doba, kdy budete chtít a už nebudete moci.“

A tá doba je tu. Naša trieda už začína pripomínať poľný lazaret. Zdravotné problémy už majú aj tí, ktorí dlhé roky kypeli zdravím. Každý z nás, kto sa nesťažuje na zdravie, je rovnako podozrivý, ako mladík nešúchajúci svoj iphone. Namiesto kariérnych postupov, úspechov pri nadobúdaní a zveľaďovaní majetku, či radosti nad počínaním si potomkov sa pri stretnutiach reč najčastejšie stáča na zdravotné obmedzenia, diagnózy, terapie a ich výsledky. Mať dobrého lekára je dnes cennejšie, ako poznať sa z nejakou celebritou. Našou triedou prešlo celkom tridsaťosem spolužiakov. Okrem nich v posledných rokoch prizývame trojicu spolužiakov z vedľajšej triedy. Z jedenaštyridsiatich spolužiakov desiati už nežijú, trinástim zdravie alebo iná príčina neumožňuje prísť a osemnásti, ktorí nenašli použiteľnú výhovorku, prichádzajú.

Ale ani to nie je dôvod na skepsu. Aj pri rastúcom veku dožitia je očakávaná účasť absolventov na stretnutí 58 rokov po ich maturitnej skúške, niečím výnimočným. Poznatky od rovesníkov a známych hovoria, že niekoľko stretnutí sa podarí zorganizovať v prvých dvadsiatich rokoch a potom až pri jubilejnej päťdesiatke.

Stále rastú komunikačné problémy. Zatiaľ nie je pre nikoho problémom zdvihnúť mobil, ale zabrániť psíkovi, aby sa zapájal do mailovania, či očakávať, že vnúčik dedkovi promptne oznámi, že mu došiel mail prípadne sa spoliehať na to, že napriek číhajúcej prokrastinácii nezabudnem odpovedať v potrebnom čase, už sprevádzajú isté problémy. V úvodnej časti blogov o stretnutí avizujem, že deň po ňom pridám impresie a uverejním cca dvadsiatku komentovaných obrázkov, na ktorých sa netušiace obete nestihli sformovať do prijateľného výrazu. Napriek tomu sú niektorí prekvapení, keď ten dodatok po dlhšom čase náhodou nájdu, pretože v týchto zemepisných šírkach nebýva zvykom sľuby aj plniť.

V pondelok 23.5. som spresnil účasť a dojednal podmienky nášho pobytu v Jánošíkovom dvore, ktorému by už nemalo nič brániť.

u Janosika

Comedia finita est! Je ráno, deň po stretnutí. Aké bolo, čím pokračovalo v tradícii, čím sa odlišovalo? Ťažko sa mi hľadajú odpovede, pretože skĺbiť úlohu organizátora, účtovníka a fotografa s potrebami dokumentaristu nie je jednoduché. Tak sa pokúsim včerajšie dojmy systematicky usporiadať.

Zišlo sa nás 17. Mohlo nás byť o dvoch viac, ale škeľo po páde v sprche interpretuje výron v členku ako vážne zranenie vyžadujúce si polohu pacienta na lôžku. Formálne i ako vojenský lapiduch mu verím, ale v kútiku duše si myslím, že skôr si nebol istý či napriek navigácii nezablúdi. Ale aspoň zavolal a ospravedlnil svoju neúčasť. To nepovažovala za nutné Vierka, takže moju rozladenosť nad jej správaním zmiernilo iba to, že som jej prezieravo neobjednal obed. Na ňu platia Werichove slová z úvodu.

Po pridaní akademickej štvrťhodinky sa podarilo zísť všetkým, ktorí sa zísť chceli a mohli. Bol už najvyšší čas, lebo spolužiaci vyhladovaní pôstom v očakávaní lukulských hodov a šokovaní tým, že som zrušil zemiakovú placku ako predjedlo, už začínali zamdlievať od hladu. Očakávajúc menšie problémy pri zlaďovaní objednaných jedál s jedlami konzumovanými som každému dal lístoček s potrebnými údajmi, ergo v 21. storočí som opätovne zaviedol lístkový systém. Reku, zvykajte si. Osvedčilo sa a vznikol iba jeden problém, ktorý sa vyriešil chápavými úsmevmi. Servírované jedlá boli chutné, porcie primerane veľké, takže pôvodne vyhladovaní stravníci sa dostali do rovnovážneho stavu.

Ja som sa konečne dostal ku krátkemu improvizovanému prejavu, pretože bez neho mi stretnutia pripadajú neúplné. Problémom je, že stále častejšie sa mi nedarí spomenúť si pri prejave na všetko, čo som chcel pôvodne povedať. Ale keďže poslucháči nevedia, čo som chcel pôvodne povedať, tak to navonok vyznieva, že sa prejav podaril.

Dlhodobým problémom je fotografovanie. Netreba byť kovaným odborníkom, aby fotografujúci zistil, že s postupujúcim vekom fotografovaných sa znižuje podiel použiteľných výtvorov. Laco to riešil softvérovým vyhladzovaním tvárí, ale to nie je cesta. Vrásky sú odrazom života a ich absencia zvádza k tomu, že život bol prázdny bez napätia a kolízií. Pri zostavovaní tradičnej fotogalérie s rádoby vtipnými textami si však musím dať pozor, aby honba za vtipnými zobrazenými situáciami nezasiahla útlocit zobrazených. Avizovaný termín vydania fotogalérie sa pokúsim stihnúť, aj keď niektorí donóri s dodávkou meškajú.

Mať stretnutie na terase (skôr záhrade) je koncom mája veľmi príjemné. Menej príjemný bol vietor, s ktorým sme nepočítali. Spolužiaci s limitne nízkym množstvom vlasov nepociťovali vietor ako komplikujúci faktor, ale napr. Majka po väčšinu času vyzerala, ako pri zoskoku z lietadla bez helmy.

Ako som predpokladal a ako som aj mimovoľne zachytil, väčšina rozhovorov bola o zdraví, liečení, výsledkoch a perspektívach. Nakoniec v našom veku už ani nie je veľmi o inom.

Vlado ma potešil tým, že okrem množstva fotografií poslal aj dve videá, z ktorých jedno v rámci tohto blogu môžem uverejniť, lebo mi poskytovateľ webového priestoru za mierny príplatok zdvojnásobil disponibilný priestor, v ktorom sa môžem vyšantiť.

Na záver sa patrí poďakovať účastníkom za snahu, vôľu a vytrvalosť, ktoré rezultujú do výsledku, nad ktorým aj pozorovatelia obdivne krútia hlavami. Ak nepomrieme a naše ulice nebudú brázdiť hrdzavé tanky osloboditeľov s namaľovaným Z, tak sa zídeme aj o rok. Poteší nás, keď s nami za stôl zasadnú aj tí, ktorí včera ešte boli PN vrátane tých, ktorí sa vystrábia z následkov medicínskych zákrokov, ktoré ich čakajú v najbližšom období.

Dovtedy prajem všetkým pevné zdravie a duševnú pohodu.