30.3.2023 Je třeba zabít Sekala 1998

Michalkov film je analógiou prírody, do ktorej zasiahol človek. A ako obvykle spôsobil viac škody, ako osohu. Aj dedina, v ktorej sa príbeh filmu odohráva je prísne štruktúrovaná a jasnými a dlhodobo nemennými vzťahmi. Je problémom je „parchant“ fungujúci ako invázny druh v prírode. A keďže gerontokrati sa s ním nedokážu vysporiadať, potrebujú najať niekoho zvonka. Na jediného, ktorý sa podľa ich názoru na odstránenie „parchanta“ hodí, využijú rovnako podlé metódy, akými nad nimi vládne on. Pretože aj v prírode sa inváznym druhom darí predovšetkým tam, kde sa nenájde ich prirodzený nepriateľ. Michalkov film ťaží z výborného Križanovho scenára, oplatilo sa do hlavných úloh obsadiť trojicu vynikajúcich poľských hercov, skvelú kameru dopĺňala rovnako dobrá hudba. Výsledok je výborný nielen na tunajšie pomery, ale i v okolí. Nemám k tomu čo viac dodať. Snáď iba maličkosť, že v dvoch mojich obľúbených filmoch sú hlavnými postavami menovci. V Stínech horkého léta Ondřej Baran a v tomto filme Jura Baran. Obaja skvelé ľudské exempláre, ktorých medzi nami ubúda tak rýchlo, ako ohrozených druhov zvierat.

15.5.2023 Tisícročná včela 1983

Som rád, keď sa mi podarí pred zhliadnutím filmu prečítať jeho literárnu predlohu. Jarošov román je veľkolepým dielom zobrazujúcim život Liptákov na prelome storočí. Takéto rozsiahle epické diela sú spravidla ťažko sfilmovateľné a už vôbec nie v rozsahu celovečerného filmu. Juraj Jakubisko sa na to podujal a vytvoril dielo, ktoré patrí k vrcholom slovenskej filmografie. Je iba prirodzené, že v seriáli neboli tak viditeľné dejové medzery, ako v skrátenej filmovej verzii. Divák, ktorý si predtým prečítal Jarošovu knihu to tak nevníma, ale bez tejto podmienky si už nie som taký istý. Film je zaľudnený množstvom vynikajúcich hercov, pričom účasť českých hercov nebola iba do počtu, ani účelová. Hudbu Petra Hapku mám vo všeobecnosti rád a myslím, že tomuto filmu dosť pomohla. Už som sa niekde vyjadril, že k Jakubiskovej poetike Felliniovského typu mám rezervovaný postoj, našťastie v Tisícročnej včele som iba párkrát zdvihol obočie. Som rád, že aj po mnohých rokoch mi sledovanie Tisícročnej včely prinieslo príjemný zážitok.

25.2.2024 Tichá bolest 1990

Filmy Martina Hollého mám rád a Tichú bolest radím k tým lepším. Napriek tomu trvalo takmer dvadsať rokov, než som jej priemerné hodnotenie zmenil na najvyššie. Veľmi dlho som sa nedokázal vyrovnať s pétepáckou časťou filmu. Pripadala mi vulgárna, silene komická a namiesto postáv v nej účinkovali figúrky. Veľmi mi pripomínala Černých barónov, dokonca niekedy až Tankový prapor. Lenže oba zmienené filmy boli formou i obsahom kompaktné, čím vôbec nechcem tvrdiť, že boli viac než priemerné. V Tichej bolesti však vojenská epizóda pôsobila rušivo a kontrast k smutno-poetickej atmosfére som dlho nemohol rozdýchať. Ale postupne som sa zmieroval s tým, že to mohol byť tvorivý zámer Martina Hollého, s ktorým som sa nestotožnil. Nakoniec som si uvedomil, že domácich filmov, ktorým som dal najvyššie ohodnotenie je žalostne málo a určite medzi nimi sú aj také, ku ktorým mám menšie, či väčšie výhrady. Tak prečo by som medzi ne nezaradil Tichú bolest, ktorá mi aj po mnohokrát opakovanom sledovaní prináša výrazný emotívny zážitok. Napriek všetkému, čo mi dodnes dvíha obočie.

27.10.2024 Ecce homo Homolka 1969

Homolkovská trilógia, predovšetkým jej prvé dve časti, je úžasným dielom, do ktorého sa prejavilo uvoľnené napätie kulminujúce v roku 1968. Už od názvu filmu, odvodeného od biblického poznania toho ľudského v človeku, cez vynikajúci scenár a postavy, ktoré snáď ani nemohli byť lepšie obsadené a lepšie stvárňujúce svoje postavy až po celkové vyznenie, ktoré má dodnes silnú výpovednú hodnotu. Celkom dobre sa vyznám v československej kinematografii a viackrát som kritizoval nepatričné nadšenie, ktoré sprevádza veľa českých filmov. Sú totiž poskladané z vynikajúcich hlášok a plytkého ostatného obsahu. Začalo to už Burianovými filmami, pokračovalo to napr. Marečkom a Jáchymom až po Pelíšky vo vlažnom hodnotení ktorých sa prakticky s nikým nezhodnem. Papouškovo dielo týmto neduhom netrpí. Aj keď Josef Šebánek výrazne dominuje, nie je to dominancia, ktorá by ostatných obmedzovala. Hlášky sú menej výrazné a máloktorá z nich zľudovela do tej miery, že prešla do hovorovej reči. Humor nevzbudzuje výbuchy smiechu, ale je prítomný v celom filme a okrem toho je to humor trpko-smiešny, ktorý nám pripomína, že sme nielen smejúci sa diváci, ale aj nechcené humorné postavičky. Postavičky, ktoré tušia, že ich prehlásenia (Kde já mohla bejt, kdybych neztloustla?) sú iba upokojúco falošné. Nie je veľa československých filmov, ktorým som nadelil plný počet hviezdičiek, ale nepotrebujem ani prsty jednej ruky na vymenovanie tých, o ktorých kvalite ani v najmenšom nepochybujem. Ecce homo Homolka je jedným z nich.