21.10.2022 West Side Story 1961

Ako prvý sa mi naskytol desaťoscarový filmový prepis úspešného muzikálu z Broadwaya z roku 1961. Tvrdí sa o ňom, že je zdĺhavý až nudný, že hlavní predstavitelia neboli dobre vybraní, že Portorikáncov by nemali hrať herci, ktorí možno ani netušia, kde sa Portoriko nachádza, že hudba a tanec sú príliš expresívne a pod. I Leonard Bernstein časom nadobudol pocit, že spevácke party by mali spievať profesionáli. A tak po 24 rokoch od premiéry filmu pozval hviezdy operného neba, z ktorých poznám iba Josého Carrerasa a Kiri Te Kanawu, a tie mu pod jeho vedením a podľa jeho pôvodnej predstavy prespievali hudobné party. Videl som film z tejto udalosti a aj keď oceňujem profesionalitu zúčastnených, nevyhol som sa pocitu, že mi výsledok pripomína digitálne upravené staré americké grotesky bez škrabancov a iných nedokonalostí, ktoré boli pre ne charakteristické. West Side Story som videl už po štvrtý, či piaty krát a ani teraz som nepocítil potrebu použiť rýchloposuv, i keď napr. úvodný statický obrázok s pomaly sa meniacimi farbami a z pozadia znejúcimi hudobnými motívmi je nepochybne zbytočne zdĺhavý. Ale zvyšok je aj po toľkých rokoch vynikajúci. A to nielen hudobne a tanečne, ale aj herecky a obsahovo. Samozrejme, že niektoré výrazové prostriedky už môžu pripadať dnešným mladým divákom archaicky, ale ubezpečujem ich, že ešte počas ich života sa archaickej nálepky dočkajú diela, ktoré sú dnes pre nich ikonické. Aj v závere filmu som sa ubezpečil, že mu kedykoľvek v budúcnosti venujem tri hodiny svojho voľného a stále vzácnejšieho času. A miesto v mojej Top ten má vyárendované natrvalo.

Po deviatich mesiacoch som si film pozrel opäť. Tú novú verziu zatiaľ nie. Ani mi to nie je ľúto, pretože vopred viem, že sa mi nebude páčiť. Rovnako, ako sa mi nepáčil Bernsteinov pokus o naspievanie piesní opernými spevákmi (José Carreras, Kiri Te Kanawa a ďalší). Nie vždy školené hlasy poskytujú lepší zážitok, nie vždy sú herci autentickejší, ako neherci. To platí aj pre ústrednú dvojicu, ktorú obľubujem napriek tomu, že ani podľa mňa nebol jej výber ideálny.

Viackrát som už uviedol, že zmysel remaku vidím v tom, že bude iný a/alebo lepší, ako pôvodina. Minulý rok úspešný filmový rozprávkar Steven Spielberg nakrútil remake West Side Story. Neviem, aké mal na to dôvody, ale som naň zvedavý a úprimne si želám pozrieť si ho bez predsudkov. Zatiaľ som videl iba klip so skladbou America a už aj pri nej som už dvíhal obočie. Dokonca existujú aj názory mladíkov, že hudobné party mali odieť do rockového alebo rapového hávu. Tak neviem? Do kina naň nepôjdem, lebo až tak ho netúžim vidieť. Bojím sa, že tento remake bude obdobou Funny Games USA, ktorú Michael Haneke doprial bohatým a lenivým Američanom, pre ktorých by bolo sledovanie filmu s titulkami rovnako namáhavé ako sa naučiť nemecky. Tak Hanekemu zaplatili za „full dabing“.

4.11.2022 The Silence of the Lambs 1991 Mlčanie jahniat 

Televízna dvojka ponúkla na dnešný neskorý večer x-tú reprízu Mlčania jahniat. Videl som ho už mnohokrát, takže som ho nemusel sledovať sústredene. Je to fascinujúci a podľa môjho názoru aj dokonalý film. Mal som možnosť vidieť viac ako stovku filmov, v ktorých násilie hralo dominantnú úlohu. Kriminálok, detektívok, thrillerov, hororov a ich všemožných kombinácií a ladenia. Ale v žiadnom z nich sa jednotlivé ingrediencie nespojili do fascinujúceho celku, ktorý bol viac ako ich jednoduchým súčtom. Tiež málokedy má divák možnosť vidieť dramatické spojenie dvoch dejových línií v jednom zábere. Iste si každý spomenie na zazvonenie hrdzavejúceho zvončeka, ktoré síce lacno a krátkodobo zmiatlo diváka, ale súčasne odštartovalo thrillerovú časť Mlčania. Jedným zo znakov, ktoré mi signalizujú naozaj výnimočný film je pocit, že by mal ešte pokračovať, že ešte všetko nebolo vyjadrené, aj keď dej bol ukončený. Takým je aj Mlčanie jahniat. Aj keď bolo nakrútených niekoľko filmov, ktorých tvorcovia sa na príbehu Hannibala Lectera a úspechu Mlčania jahniat snažili priživiť, ale ani sa k nemu nepriblížili. U vynikajúcich filmov, ktoré som videl viac krát sa tiež snažím nájsť niečo, čo som dovtedy nepostrehol, čo mi zatiaľ uniklo. U Mlčania jahniat som si až dnes lepšie všimol výbornú hudbu, ktorej autorom je môj rovesník Howard Shore. Skomponoval hudbu k množstvu známych filmov, z ktorých je väčšine divákov známa najmä trilógia Pána prsteňov. Mne sú okrem Mlčania jahniat, blízke najmä Skrytá identita a Spotlight.

13.11.2022 Hair 1979 Vlasy 

Televízna dvojka vyberá filmy do mojich návratov za mňa. Za úžasný film, ktorý napodiv ostal bez ocenení som obzvlášť vďačný. Nebolo to nič proti Formanovi, lebo jeho Preletu akademici nadelili päť sošiek a Amadeovi dokonca osem. Čo sa dá robiť? Tak už to na svete chodí. S muzikálom Hair som sa dostal do kontaktu prvý krát v roku 1969 na kurze v Topoľčiankach, kde si nahratú hudbu z neho kolegovia púšťali od rána do večera a tak sa mi mimovoľne dostala pod kožu. Druhý krát to bolo na školení o dvadsať rokov neskôr, kde počas prestávky vynikajúci dramaturg a človek Jaro Čorba rozprával ako si bol Hair pozrieť v Budapešti a ocenil, že Forman si to nezjednodušil, „zabetónovaním“ kamery a nasnímaním divadelného predstavenia, ale dostal pôvodne divadelný muzikál do priestoru. Nedokážem zistiť, kedy som Hair videl premiérovo, pretože údaj 11.2008 vypovedá viac o začiatku fungovania mojej webovej stránky, než o prvom kontakte s týmto filmom. S istotou však môžem potvrdiť, že odvtedy som ho videl viackrát a nikdy som nebol ani na chvíľku sklamaný. Ani množstvo užívateľov ČSFD, ktorí ho posunuli na 327. miesto medzi najlepšími filmami všetkých čias. Našiel sa však aj jeden taký, ktorý mňa a ďalších 780 užívateľov označil za neuveriteľných chudákov iba preto, že sa im film páčil. Znesiem akékoľvek rozdiely vo vkuse a hodnotení filmov, ale agresívne presadzovanie toho svojho si nezaslúži nič iné ako exkomunikáciu z môjho profilu.

Film začína odchodom mladého rančera do New Yorku a stretnutím so skupinkou „odpieračov“, ktorí na protest proti vojne vo Vietname pália svoje povolávacie rozkazy, čo vyvoláva nevôľu polície. Odvod je vo filme definovaný ako proces, pri ktorom bieli posielajú čiernych bojovať proti žltým za zem, ktorú ukradli červeným. Je to milé až na to, že tých červených tam zamotali skôr kvôli väčšej farebnosti než kvôli väčšej pravde. Dobre, že som si ho pozrel aj tentokrát. Potvrdila sa mi informácia, že viacero scén bolo nakrúcaných v chladnom počasí, takže herci mali červené nosy a aby nebolo vidieť to, čo vydychujú museli cmúľať ľadové kocky. Svet klamu a ilúzií má aj túto podobu. Všimol som si tiež, že môj komentár a moje impresie sú takmer identické. Netúžim byť nechceným plagiátorom samého seba a tak som to opravil.

1.2.2023 Once Upon a Time in the West 1968 Vtedy na Západe

Vtedy na Západe považujem za najlepší film Sergia Leoneho a jeden z desiatky najlepších filmov všetkých dôb. A hudbu k filmu za vrchol tvorby Ennia Morriconeho. Vôbec ma nezaujímajú odsudky divákov, ktorým sa film zdá byť príliš dlhý, nudný a bez akcie. Vzťah k týmto divákom si utvorím veľmi ľahko, keď sa vzápätí zdôveria s tým, že Winnetou bol omnoho lepším filmom. Existuje aj spor na vyššej úrovni, ktorý sa týka porovnania kvality filmov Dobrý, zlý a škaredý s filmom Vtedy na Západe. Oba filmy som už po niekoľký raz videl v priebehu posledného mesiaca, takže moje priorizovanie Vtedy na Západe nie je dôsledkom pamäťových zlyhaní. Dobrý, zlý a škaredý je nepochybne vrcholom tzv. dolárovej trilógie, ale tým to aj končí.

Dlho som neveril ľuďom, ktorí tvrdili, že niektorý film videli desať i viac krát. Vďaka tomuto filmu mi to už nepripadá až také neuveriteľné. Je pravda, že pri opakovanom sledovaní časovo náročných filmov už nejde o nepretržitú pozornosť. Skôr pri ňom vyhľadávam niečo, čo som si doteraz nevšimol a samozrejme sa kochám špičkovými scénami filmu a v tomto prípade aj skvostnou hudbou. Ani dnes mi film nepripadal pomalý a už vôbec nie nudný. Trochu ma iritovali porcelánovo biele chrupy zarastených, zaprášených chlapov, ktorí určite nemali podmienky na dentálnu hygienu. Viem, že to je osobné a nič s tým nenarobím. Tiež si myslím, že sa niektoré scény nemuseli nakrúcať v Monument Valley, ktorý už dostatočne nadužíval v svojich westernoch John Ford. A až dnes som si všimol podobu Gabriela Ferzettiho (pan vláček) s Josefom Bekom. Ale iba v tomto filme a iba niekedy. Sledovanie Vtedy na Západe je vždy pre mňa malým sviatkom, lebo je príliš málo filmov, ktoré tak obľubujem, ako C'era una volta il West.