Dobré ráno, stará mama

Nič lepšie, ako pointa zo starého vtipu, ma v spojitosti so stupňujúcim sa zobúdzaním slovače pri správach o vývoji konfliktu na Ukrajine, nenapadlo. Nedávno som spomínal, že počas kubánskej krízy sa u nás za dva týždne vyrobilo 15 miliónov ochranných rúšok, ktoré mali byť odpoveďou na opatrne vyslovovanú otázku občanov, ako sme pripravení na prípadný jadrový konflikt medzi mocnosťami. Vtedajší mocipáni vedeli veľmi dobre, že efektívnu ochranu obyvateľstva nie je možné v krátkom čase (a v socialistickom spôsobe hospodárenia vôbec) zabezpečiť a upokojovali nás ochrannými rúškami. Kubánska kríza našťastie pominula a celá problematika sa vrátila do starých koľají. Boli to koľaje studenej vojny, takže je pravdou aj to, že v tých rokoch sa vybudovalo najviac ochranných stavieb, do skladov sa naviezlo najviac materiálu CO a príprave jednotiek CO a obyvateľstva sa venovala primeraná pozornosť. Lenže postupne záujem o ochranu obyvateľstva klesal, pretože bolo potrebné alokovať zdroje do users friendly oblastí. V ochranných opatreniach sa pokračovalo voľnobehom. Nejaké peniaze sa uvoľňovali, niečo sa stavalo, niečo sa vyrábalo, ale kedy mal byť tento proces zavŕšený si nikto netrúfol prognózovať. Pripomínalo mi to natieranie Eiffelovej veže, ktoré sa po skončení na jednom konci opätovne začína na opačnom. Ani tento „Eiffelovský“ cyklus však nebol pri zabezpečovaní ochrany obyvateľstva ekonomicky zvládnuteľný. Neskôr prišiel rok 1986 a s ním havária Černobyľskej jadrovej elektrárne. Opäť bol nakrátko vybudený záujem obyvateľstva o ochranu ich zdravia a životov. Strach z hríbov jadrových výbuchov nahradil strach z neviditeľného rádioaktívneho žiarenia a zamorenia. Absolventi vysokých škôl života a iní myslitelia začali šíriť svoje zaručené spôsoby ochrany. A tí, ktorí radšej počúvajú pouličných než skutočných odborníkov, začali konať. Najhlúpejší si začali natierať strechy horčicou, iní si pripravovali vo vani slaný nálev, do ktorého sa mienili naložiť. A vrcholoví „vedátori“ zháňali jodid draselný, pričom ho mienili použiť aj preventívne. Pripomínali mi panikárov, ktorí pri evakuácii lietadla napriek upozorneniam posádky nafúknu ochranný vankúšik už vnútri a potom sa čudujú, že sa nemôžu včas dostať von. Opätovne sa pripravovali rozsiahle opatrenia, uvoľňovanie veľkých prostriedkov, politici sa zadúšali pri vykrikovaní, čo všetko spravia pre ochranu obyvateľstva a ... skutek pomaly utek. Nespravilo sa takmer nič. Teda okrem toho, že sa po rozdelení štátu zmenil rezort pod ktorý boli orgány civilnej ochrany začlenené, pričom hlavnou otázkou bolo, či bude civilná ochrana podriadená hasičom alebo naopak. Je úplne jedno, ako to dopadlo, pretože úpadok bol neodvratný. Ochrana obyvateľstva ostala niečím, čo vyvoláva u ľudí podľa ich osobných skúseností spomienkový pesimizmus alebo optimizmus, najčastejšie však nič.

A sme v marci 2022. Na Ukrajine zúri regulárna, i keď nevyhlásená  a nepriznaná vojna. Vojna vedená obvyklými i dosiaľ málo používanými zbraňami, súbežne s vojnou v kyberpriestore a vojnou informačnou. Väčšina ľudí je z množstva protichodných správ zmätená, pretože si počas doterajšieho života zvykli veriť monopolne šíreným informáciám.

Patrím k tretej až štvrtej generácii ľudí, ktorí vojnu na vlastnej koži nezažili. Isteže, aj zábery z Kórei, Vietnamu a ďalších krajín boli znepokojujúce, ale mať vojnu za hranicami je rádovo horšie a predstava, že sa môže naplniť vtip z Rádia Jerevan, ktoré na otázku s kým hraničí Sovietsky zväz odpovedalo: „S kým chce“ nás už môže celkom seriózne vystrašiť. Lebo nepatrí k bežným rituálom jadrových mocností, aby ohlasovali uvedenie svojich strategických síl do zvýšenej pohotovosti. A i keď článku 5 Severoatlantickej zmluvy verím viac, ako niekdajším ubezpečeniam Francúzska a Veľkej Británie, že nás ochránia pred Hitlerom, znepokojil ma jeden zo scenárov, o ktorom som čítal. Uvádzal, že ani článok 5 nemusí poskytovať 100 % pocit ochrany a bezpečia. Ako príklad zmieňoval útok Ruska na pobaltské štáty a pred prípadnou reakciou NATO hrozil zničením napr. Berlína jadrovou zbraňou. Nie je vylúčené, že by zodpovední politici začali zvažovať. Pravdepodobne tak, ako zvažovali i Chamberlain s Daladierom. Lebo bližšia košeľa, ako kabát. Preto Nemci poslali spočiatku iba 5000 prilieb, Maďari ani tie a zbrane, ktoré by gauner z Kremľa mohol označiť za útočné, tak tie nikto.

A občania Slovenska sa začali opäť pripravovať. Narýchlo a neúčinne. Každý podľa svojich domnelých potrieb a reálnych možností. Jedni postávajú v dlhých radoch na vydanie cestovného pasu, iní zháňajú jódové tabletky a recesisti prestávajú piť ruskú vodku a jesť ruské vajcia. V médiách sa objavujú rady vyložených hlupákov, ako sa správať, keď uvidíme výbuch jadrovej bomby. Iní sa pýtajú na možnosti ukrytia a neistí mocipáni nariaďujú kontroly stavu úkrytov, namiesto toho, aby položili protiotázku, čoho boli občania ochotní sa zriecť, aby mali kvalitnú ochranu. Lebo ochrana, ktorej vzorom je Švajčiarsko, je drahá, buduje sa desiatky rokov a počas nich sa nesmú vyčlenené prostriedky rozkrádať. Takže nič pre Slovensko.

Môj osobný názor na prípadný jadrový konflikt veľmocí pozostáva z dvoch téz:

• všeobecná jadrová vojna sa nedá vyhrať,
• živí by v nej závideli mŕtvym.

Takže to, že v našej mestskej časti nie je ani jeden úkryt a Slovnaft máme na dohľad, ma vôbec neznepokojuje.

A keďže som vyše 60 rokov filmovým fanúšikom odporúčam záujemcom pozrieť si tieto tri filmy:

Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu 1964 Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb r: Stanley Kubrick

Selhání vyloučeno 1964 Fail-Safe r: Sidney Lumet

Vlákna (TV film) 1984 Threads r: Mick Jackson.

A na úplný záver spomeniem, že vo vynikajúcej Jakubiskovej Tisícročnej včele bolo spomenuté, že na vojnu sú treba peniaze, peneži a peníze. To bolo pred I. svetovou. Dnes na rovnaký cieľ postačuje jeden psychopat. A že je ich vo svete požehnane! Takže jedinou zaručenou obranou proti vojne podľa mňa nie sú zbrane, úkryty a masky, ale ústavné poistky zabraňujúce jednej osobe nekontrolovane uzurpovať všetku moc v štáte.

Sviatky v úzadí

V posledných rokoch som zvykol k MDŽ aj k Veľkej noci napísať pár slov. A v tomto roku nenapíšem! Napriek tomu, že omikron, ktorý už navštívil takmer každého, nám nerobí tak zle, ako jeho predchodcovia. Namiesto starostí s pandémiou nám krajina, kde už včera zjedli to, čo mali na zajtra, krajina, ktorá je benzínovou pumpou s atómovými bombami (podľa senátora McCaina), prichystala poriadne prekvapenie. Po mesiacoch zhromažďovania vojsk a nekonečného ubezpečovania, že ide iba o cvičenie (viď chlácholenie ruského veľvyslanectva) 24. februára ruské vojská napadli ciele na území Ukrajiny.

Rozpútala sa regulárna vojna, ktorá šokovala nielen Európu, ale celý svet. V čase keď to píšem, trvá táto vojna viac ako dva týždne a nikto si netrúfa prognózovať, ako dopadne. Súčasne s ňou sa rozpútala propagandistická kampaň, ktorá napriek používaniu eufemizmov (vojenská špeciálna operácia na demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny a pod.) nemohla zakryť, že niektoré z nich už spĺňajú definičnú podmienku pojmu chucpe (vrah rodičov žiada súd o zhovievavosť, nakoľko sa stal sirotou). Najviac ma šokuje, že cieľom ruských útokov sa stále častejšie stáva civilné obyvateľstva, čo naznačuje, že namiesto deklarovaného môže byť v pozadí obyčajná pomsta 170 cm plukovníka KGB, ktorému napriek vysokánskym dverám, dlhým stolom a stále ničivejším zbraniam svet odmieta venovať primeranú pozornosť a úctu, a tak ju chce dosiahnuť zväčšovaním Ruska až na úroveň Sovietskeho zväzu a ak to dobre pôjde i ďalej. Je zaujímavým porovnaním, že ak Rusko vedie bývalý dôstojník KGB, je to ako keby Nemecko viedol bývalý dôstojník Gestapa. Až doteraz som si myslel, že taktika spálenej zeme nepatrí do tohto storočia a že je hanebné používať vákuové, kazetové a fosforové bomby, osobitne proti civilným cieľom.  Rovnako tak som supersonické rakety považoval za technologický výstrelok bez praktického vojenského využitia. Mýlil som sa viac, ako Miloš Zeman. Do 21. storočia však nepochybne patrí informačná vojna a v nej sú Rusi ozajstnými majstrami. Lebo pre monarchu z Kremľa môže byť pri resuscitácii Sovietskeho zväzu Ukrajina iba zastávkou, nie cieľom. Uvedomujem si, že Orwellov rok 1984 a Hellerova Hlava 22 sú opäť medzi nami. So svojimi protikladmi typu:

Nesmiete vyzbrojovať Ukrajinu, ale my si môžeme pýtať zbrane z Iránu, Severnej Kórei a Číny. Darovanie slovenského obranného komplexu S-300 by bolo nepriateľským aktom, zatiaľ čo kompletné ničenie krajiny a zabíjanie jej obyvateľstva je aktom priateľstva a slovanskej vzájomnosti.

Vo vašich radoch nesmú bojovať cudzí dobrovoľníci, ale v našich čečenskí a sýrski hrdlorezi áno.

Ničíme iba vojenské ciele, ako napr. sklady obilia, nemocnice, obytné budovy.

Kradneme deti, obilie, majetok občanov, potraviny i zásielky humanitárnej pomoci. Hodinky zatiaľ nie.

Ničíme plošne Ukrajinu, ale keď nám zhorí sklad palív v Rusku ideme sa zblázniť od pohoršenia.

Medzi podmienkami na ukončenie invázie, ktoré som v rozhlase započul, má byť okrem neutrality a legalizácie ukoristeného územia, aj náhrada škôd spôsobených na ruskom vojenskom materiáli. Reparácie uložené napadnutému doteraz ešte nikto nevymyslel. To je chucpe najchucpovatejšie!

A tak ma zatiaľ potešilo iba to, ako tento fenomén ilustroval Rado Ondřejíček vo svojej Cynickej oblude.

Som prekvapený poznaním koľko mojich rovesníkov a známych aj napriek tomu, že zažili bielo pomaľované a dočasne u nás zaparkované tanky a nie sú ešte úplne dementní, si neuvedomujú konzekvencie vyplývajúce z ich postoja pre našu krajinu. Mnohí z nich nikdy neboli v Rusku a ani tam nehodlajú vycestovať. Doma okrem paliva v aute a plynu v sporáku nič ruské nemajú a napriek tomu bezmyšlienkovito opakujú ruské propagandistické žvásty.

Už som sa niekoľkokrát zapovedal, že nebudem písať na politické a vojenské témy, ale nedá mi to.