Choď na obsah Choď na menu
 


V roku 2020

18. 3. 2020

Rúško, rúško, rúško

Ochranné rúško OR-1 sa ako materiál civilnej ochrany dostalo do povedomia občanov takmer pred šesťdesiatimi rokmi, keď Kubánska kríza hrozila prerásť do globálneho konfliktu s použitím jadrových zbraní. Plnohodnotnú ochranu pred ich účinkami nebolo reálne zaistiť, a tak vedenie v obave pred kritikou, že na ochranu obyvateľstva nič nepodniklo, nariadilo vývoj a výrobu ochranného prostriedku, ktorý mal nositeľa chrániť pred vdýchnutím rádioaktívneho prachu. Už si presne nespomínam, ale myslím, že 15 miliónov ochranných rúšok bolo vyrobených a do skladov rozvezených asi za dva týždne. To bol výkon hodný obdivu ;aj v súčasnej dobe. OR-1 malo účtovnú cenu 6 Kčs a chránilo nositeľa proti preniknutiu pomerne úzkej veľkostnej frakcie rádioaktívneho prachu do dýchacích ciest nositeľa. Toľko história.

ochranne-rusko-or-1.jpg

A súčasnosť? Keď sa začiatkom decembra 2019 začala z čínskeho Wu-chanu šíriť epidémia koronavírusu spôsobujúceho chorobu Covid-19, iba odborníci tušili jej možný rozsah. Keď prekročila hranice Číny spozorneli kšeftári všetkých kategórií, pretože vedeli, ako dobre sa dá na strachu z neznámeho zarobiť. Hneď sa našiel chytrák, ktorý pod zámienkou humanitnej pomoci Číne vyviezol zásoby ochranných rúšok v skladoch Štátnych hmotných rezerv. Dobre čítate - rezerv. To je niečo, čo máme odložené pre prípad mimoriadnych udalostí. S tým sa obchoduje iba pri obmene. Takže v čase, keď vírus už bol v okolitých štátoch sme nemali dosť rúšok ani pre príslušníkov zložiek, ktoré mali spomaľovať šírenie epidémie. A obyvateľstvo mohlo o rúškach akurát tak snívať. Pamätníci socializmu vedeli, čo je treba v takej situácii robiť. Vykúpili všetky zostávajúce rúška, dezinfekčné prostriedky, trvanlivé potraviny a záhadou pre mňa ostáva prečo aj toaletný papier. Kšeftári pozháňali rúška z okolitých krajín a pridali k ich cene takú maržu, že občana presvedčeného o ich potrebe pri ich kúpe až prehlo. Ten chytrák, ktorý predal rúška do Číny sa ponúkol, že ich vykúpi naspäť. Je to geniálne jednoduché - zarobiť pri predaji i nákupe. Samozrejme s posvätením strany a vlády. Nezodpovedanou otázkou ostáva, či tie rúška vôbec opustili naše územie. Lebo metódy sa počas 30 rokov veľmi zdokonalili.

Vláda statočne zasadala a informovala obyvateľstvo koľko toho preň robí. Nevysvetlila prečo nezabezpečila potrebný počet rúšok a prehodila problém na občanov systémom "urob si sám". Medzitým to na uliciach začalo vyzerať ako na lyžiarskych svahoch, kde nie je potrebné spúšťať sa po zjazdovke, ale predvádzať sa pred okolím v novučičkom značkovom oblečení a vybavení. V uliciach bola pestrosť ochranných rúšok, ktorých nositelia sa až zadúšali pri prezentácii ich ochranných vlastností a ceny, ktorú za ne zaplatili. Vláda vyhlásila mimoriadnu situáciu a okrem iného zakázala vstup do prostriedkov MHD a do obchodov bez ochranného rúška. S aroganciou jej vlastnou prehliadla to, že ukladá občanom povinnosti a nezabezpečila možnosť, aby občania tieto povinnosti mohli plniť aj inak, ako ľudovoumeleckou tvorbou. Nič nové, veď v nedávnej minulosti sme odhrabávali sneh z chodníkov, ktoré nám nepatrili, dávno predtým motorkári neúspešne zháňali ochranné prilby, ktorých nosenie sa stalo v krátkej dobe povinnosťou. Takže sme mali dostatočné skúsenosti s prenosom povinností na tých, ktorí majú na ich plnenie najmenšie možnosti. Dočasný premiér poďakoval ochotnému riaditeľovi fabriky, ktorá začala šiť rúška namiesto toho, aby si vynútil plnenie tejto povinnosti od všetkých firiem, ktoré na to majú podmienky, určil ceny výrobkov, termíny a schémy ich distribúcie. Policajti vyzývali občanov, aby nezneužívali sanitky a ich špeciálne posádky namiesto toho, aby bol jeden prípad za druhým okamžite samosudcami trestaný podľa sprísnených sadzieb platných pre mimoriadnu situáciu. Ľudskú masu je možné ovládať iba pôsobením na prvú signálnu sústavu.

Takže zatiaľ žiadna sláva. Stranícke nominácie priniesli svoje ovocie. Chytrákov plné úrady a odborníkov aby so sviečkou hľadal. Širokým masám naivných, ktorí si mimoriadnu situáciu vyložili, ako nejaké chrípkové prázdniny, počas ktorých je dobré zalyžovať si, zabaviť sa a po dvoch týždňoch sa vrátiť k normálnemu životu, asi zmrzol úsmev na perách, keď si pozreli tri varianty možného rozvoja epidémie na Slovensku, ktorých časovým meradlo nie sú dni (týždne) a stovky postihnutých, ale mesiace a stovky tisíc postihnutých. O niečo neskôr im svitlo, že nejde o počítačovú hru a že potrebnými schopnosťami a zručnosťami jednoducho nedisponujú. 75 rokov po druhej svetovej vojne, dokonalo vykastrovalo našu aktuálnu schopnosť chrániť a brániť jedinca, rodinu, komunitu, štát.

A keďže vakcína je zatiaľ v nedohľadne, neostáva mi nič iné ako popriať: Veľa šťastia, priatelia!

 

Jav pána Tyndalla

V dávnych dobách, keď vo mne klíčil záujem o prírodné vedy, som chodieval do pivnice, kde som mal malé laboratórium. Do pivnice cez malú dierku v skle prenikalo slnečné svetlo a vytváralo v temnom prostredí jasný lúč. V ňom svietili drobné čiastočky prachu, ktoré som mimo lúča nemal šancu uvidieť. Vtedy som ešte nevedel, že ide o Tyndallov jav. Ten sa, prísne vzaté, týka najmä prechodu svetla cez koloidy, ale ja som si ho upravil ako možnosť zreteľnejšie vidieť súvislostí, ak sa na ne pozeráme „zboku“.

S mojou interpretáciou Tyndallovho javu sa stretávam prakticky celý život. Pravdivé informácie o vlastnostiach nejakej skupiny ľudí môžu poskytnúť iba ľudia stojaci mimo nej. Čím je táto skupina väčšia, tým vážnejšie budú následky jej chybného sebahodnotenia. Zlé je aj to, že unifikácia a priemernosť členov skupiny sú považované za jej najstabilnejšiu konfiguráciu. Všetko odlišné býva kritizované, obmedzované, perzekuované a v krajných prípadoch aj odstraňované. Každá odlišnosť totiž umožňuje pozorovateľovi vidieť v „lúči“ to, čo má byť pred ostatnými skryté. Existujú aj názory, že pozorovateľa "zboku" treba cielene vytvárať. Max Brooks v knihe Svetová vojna Z píše: "Ak deväť z desiatich mužov dospeje na základe zhodných informácií k rovnakému záveru, je povinnosťou desiateho muža hľadať dôvody, prečo sa predchádzajúcich deväť mýli."

Pokiaľ sa skupine podarí dosiahnuť monopolné postavenie zanikne možnosť porovnávať. Je to niečo, ako digitálny svet, ktorý si vystačí s jednotkou a nulou. Prečo to vlastne píšem? Dnes som počúval vyjadrenia nejakého, mne neznámeho Taliana, ktorý tvrdil, že keď sa raz nájde vakcína proti novému koronavírusu, vzniknú snahy zaočkovať celú populáciu. Bolo by to nielen výnosné pre farmakobiznis, ale aj nebezpečné pre ľudstvo, lebo sa tým zlikviduje možnosť porovnávať. Musím sa obávať, či nejde o zámer, i keď konšpiračným teóriám v oblasti očkovania neverím. Predpokladám, že sa nepodarí zaočkovať celú populáciu. A potom by sa mohlo stať, že sa z odporcov očkovania stanú novodobí páriovia, ktorým bude odopieraný vstup do dopravných prostriedkov, účasť na zhromaždeniach a vlastne všetko, o čom vládna moc rozhodne. Takže týmto neočkovaným „tyndalistom“ by nebolo nič platné, že videli niečo, čo očkovaní nie. Už by to nemali ani komu, ani ako oznámiť.

Popri unifikácii obyvateľstva prebieha aj jeho spriemerovanie na čom sa významne podieľajú médiá. Pamätám si na film Vrtieť psom režiséra Barryho Levinsona o sexuálnom škandále, ktorý prepukol 14 dní pred prezidentskými voľbami a mohol diskreditovať dovtedy úspešného kandidáta. Riešenie jeho poradcovia videli v prekrytí škandálu vymysleným vojenským konfliktom niekde v Albánsku. Médiá sa toho chopili, ľudia rýchlo zabudli na aktuálny škandál a začali žiť umelo vytvoreným konfliktom. Spriemerovaniu obyvateľstva napomáha aj školský systém. Žiakov základných škôl učia prestarnuté učiteľky podľa nezmyselných osnov, stredoškoláci odmietajú učňovky a vysokoškoláci pochopili, že iba absolvovaním zahraničných škôl získajú akú-takú perspektívu uplatnenia. Výsledkom bude jednoliata masa čítajúca Nový čas, sledujúca bezduché seriály a voliaca strany s charizmatickým vodcom, ktorý nemá zábrany pri sľubovaní šťastných zajtrajškov.

Ovládnutie unifikovanej a spriemerovanej masy je kľúčovou podmienkou pre jej manipuláciu. Trápny „otec národa“ okrem toho vedel aj to, že na Slovensku každý škandál trvá tri dni. Využívanie tohto poznatku mu umožnilo roky úspešne manipulovať s národom. Jeho učenlivý žiak za ním nezaostal a namiesto toho, aby chodil kanálmi (keď už zmeškal posledné lietadlo do Belize), oznámil, že na ústavnom súde napadne skrátené prerokovávanie návrhu zákona, umožňujúceho sledovanie mobilov občanov nakazených novým koronavírom, či dodržiavajú nariadenú karanténu. Problémom je, že tento bezkonkurenčný právnik už stihol zabudnúť, že v rovnako skrátenom konaní bol prerokovávaný aj návrh zákona o trinástom dôchodku, ktorý predložila jeho úderka štyri dni pred parlamentnými voľbami. Vraj na pomoc dôchodcom. Tým dôchodcom, ktorých potreby ignorovali dvanásť rokov, ale štyri dni pred voľbami im boli dobrí na záchranu pred volebným debaklom. Potešilo ho aj to, že peniaze na jeho dobročinnosť už bude zháňať iná vláda. Veď on sa za tie roky v politike nazháňal peňazí vlastnou hlavou až-až. Neviem, či je namieste obava, že dôchodcovia si začnú kvôli prijatému zákonu baliť mobily do alobalu tak, ako darcovia balili bakšiš za dolovanie nehorľavého uhlia na hornej Nitre.

Bude zaujímavé sledovať nielen to, čo s nami spraví pandémia, ale aj to, či sa po jej odznení mocní chopia príležitosti zmeniť svet podľa svojich predstáv. Lebo pandémia prejde, ale strach ostane. Strach, ktorý spoľahlivo vypína racionálne uvažovanie, ostražitosť a potrebnú nedôveru k tým, ktorí nám chcú dobre aj proti našej vôli. Tak ako ruský generál, ktorý prehlásil, že svetový mier udržíme aj za cenu rozpútania jadrovej vojny.

Dosť som sa vzdialil od avizovanej témy. Ale myslím, že ostala zvýraznená dôležitosť bočného pohľadu na udalosti a potreba neveriť mocným, ktorí nám v „dobrej viere“ ponúkajú výmenu našej slobody a nezávislosti za ochranu pred všetkým zlým. Lebo také ponúka diabol aj mafia.

 

Zväzujúce reťazce

Aj keď sa nepovažujem za starého, mám už dosť rokov na to, aby som si pamätal na svoje cesty s konvičkou do mliekárne, kde mi teta načapovala z konvy mlieko, aké už dnes nezoženiete. A keď bolo treba ísť pre ovocie alebo zeleninu boli tu zelovoce, do ktorých bez množstva sprostredkujúcich úradníkov zabezpečovalo tovar niekoľko desiatok Bulharov z Prievozu. Obdobne to bolo s mäsiarmi a ďalšími desiatkami špecializovaných obchodov. Výhodou bolo aj to, že tieto obchody boli na rovnakom mieste desiatky rokov, pretože vtedy sa ešte pracovití a bohabojní Slováci neživili progresívne rastúcim nájomným za priestory, ktoré sa im podarilo získať spôsobom, ktorý je už dnes premlčaný.

Potom prišli samoobsluhy, pretože predavačky boli stále tlstejšie a lenivšie. Tak nechali zákazníkov, aby sami pobiehali po predajni a zháňali to, čo poptrebujú. Od samoobslúh bol iba krôčik k hypermarketom, supermarketom a všetkým ďalším marketom, v ktorých už leniví zákazníci dostali všetko to, po čom im duša pišťala. A k tomu akcie, kde zákazník dostal zľavu, až sa mu zakrútila hlava. „No nekupte to, když je to tak levný“ hovoril Hanzlík v Slavnosti sněženek. Ale aby sme si nemysleli, že je nám tak dobre, tak z času na čas tí nagélovaní mladíci vymyslia zemetrasenie a popremieňajú regály v predajni. Tých polovzdelaných blbečkov totiž naučili, že zákazník, ktorý nabehá stovky metrov v predajni, hľadajúc to potrebné, mimovoľne nakúpi aj to nepotrebné. Úžasná úvaha. Takže chudáci, ktorí sa prácne naučili, kde čo býva sú zasa na začiatku učenia.

Prečo taký obsiahly úvod? Pred pár týždňami som v správach zazrel ministra Mičovského (ktorého spolu s Korčokom, Kolíkovou, Sulíkom a Budajom) považujem za kompetentného ministra, ako s neskrývaným nadšením a láskou k rodnej hrude oznamoval, že sa dohodol s reťazcami o umiestnení 50 tisíc jahniat, ktoré pre pandémiu neodobrali Taliani, na slovenský trh. Srdce mi poskočilo radosťou, pretože jahňacina je jeden z problémov, ktoré nedokážem pochopiť. Už ako mladíka ma zlostilo, keď som čítal, ako sa v Brazílii spaľujú prebytky kávy v lokomotívach, ako v Stredomorí prebytky pomarančov a banánov gniavia buldozérmi, ako v Španielsku usporadúvajú rajčinové vojny atď. Do tejto zvrátenej schémy zapadalo aj to, že sme Talianom predávali kilo mliečnych jahniat za 5 € a našinci sa k nim nemali šancu dostať, ani keby zaplatili dvojnásobok. Až nenápadná informácia mi objasnila, prečo celý tento nápad zakapáva. Jahňacie mäso sa malo predávať za 6,90 – 9,90 €. Z desiatky eur malo ísť prvovýrobcom 2,50 € a reťazcom 7,50 €. No svinstvo na pohľadanie. A aby toho nebolo málo, ozvali sa hlasy niektorých reťazcov, že mäso je nekvalitné. Ako keby tie brazílske a poľské prechemizované, hormónmi napchaté a vodou nafúknuté sračky, ktoré predávajú boli kvalitné. Lenže problém je inde. Majitelia reťazcov majú minimálny záujem na predaji slovenských produktov. Tie sa vyvážajú v rámci protismerných obchodov a k nám sa dovezie to, čo by u nich ani psi nežrali. Francúzski a nemeckí poľnohospodári sú tak dotovaní, že sa nemusia vôbec nadrieť na to, aby podliezli cenu nákladov na Slovensku. Lebo im to vybavili politici v Bruseli. Naši za tú dobu doma kradli a v Bruseli čušali, ako vši pod chrastou. Pritom náklady na dosiahnutie konkurencieschopnosti predstavujú v jednotlivých segmentoch iba 10 – 15 miliónov eur. Teda toľko, čo tento štát pripúšťa ako spravodlivú odmenu nejakému Bžánovi, ktorý pre Slovensko vyhral spor, ktorý sa nedal prehrať. I keď víťazom nebolo Slovensko, ale on. O ostatných ani nehovoriac.

letak.jpg

Prečo to vlastne píšem. Mnohokrát som sa tešil, keď som v reklamných letákoch videl avízo, že sa konečne jahňacina dostane aj na stoly slovenských zákazníkov. Viackrát som tie reťazce navštívil a vždy bezúspešne . Iba raz sa mi podarilo ukoristiť jedno jahňacie stehno a pritom ponuka nebola v letáku zverejnená. Asi preto. Dnes som sa dozvedel, že jahňacina nie je a nebude. Vlastne to, že sa čudujem, je dôkazom mojej nekonečnej naivity. A trochu aj naivity nášho dobrého ministra poľnohospodárstva. Ten by mal pochopiť, že s reťazcami sa nevyjednáva, reťazce sa hubia, ako všetko, čo škodí. Prečo by nejaký reťazec s nemeckým, britským, či francúzskym majiteľom mal mať záujem na predaji slovenských produktov? Denne prichádzalo na Slovensko 700 kamiónov s potravinami, od minulého roka už 820. A koľko to bude na budúci rok? V tomto bláznivom svete je možné dovážať na Slovensko jablká z Nového Zélandu a predávať čerešne za 6 €, pričom banány z druhého konca zemegule za euro. V tomto bláznivom svete bude nás, ktorí sa čudujú, stále menej a budeme pohltení väčšinou, ktorá tieto zvrátenosti bude brať ako normu a tie toxické potraviny  si bude odnášať z reťazca tak, ako som si ja pred 60 rokmi odnášal liter voňavého a chutného mliečka z mliekárne.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

poděkování

(Dobroslava Štachová, 19. 3. 2020 13:20)

díky Milane,krásně a pravdivě jsi to nasal