Choď na obsah Choď na menu
 


V roku 2020

18. 3. 2020

Rúško, rúško, rúško

Ochranné rúško OR-1 sa ako materiál civilnej ochrany dostalo do povedomia občanov takmer pred šesťdesiatimi rokmi, keď Kubánska kríza hrozila prerásť do globálneho konfliktu s použitím jadrových zbraní. Plnohodnotnú ochranu pred ich účinkami nebolo reálne zaistiť, a tak vedenie v obave pred kritikou, že na ochranu obyvateľstva nič nepodniklo, nariadilo vývoj a výrobu ochranného prostriedku, ktorý mal nositeľa chrániť pred vdýchnutím rádioaktívneho prachu. Už si presne nespomínam, ale myslím, že 15 miliónov ochranných rúšok bolo vyrobených a do skladov rozvezených asi za dva týždne. To bol výkon hodný obdivu aj v súčasnej dobe. OR-1 malo účtovnú cenu 6 Kčs a chránilo nositeľa proti preniknutiu pomerne úzkej veľkostnej frakcie rádioaktívneho prachu do dýchacích ciest nositeľa. Toľko história.

ochranne-rusko-or-1.jpg

A súčasnosť? Keď sa začiatkom decembra 2019 začala z čínskeho Wu-chanu šíriť epidémia koronavírusu spôsobujúceho chorobu Covid-19, iba odborníci tušili jej možný rozsah. Keď prekročila hranice Číny spozorneli kšeftári všetkých kategórií, pretože vedeli, ako dobre sa dá na strachu z neznámeho zarobiť. Hneď sa našiel chytrák, ktorý pod zámienkou humanitnej pomoci Číne vyviezol zásoby ochranných rúšok v skladoch Štátnych hmotných rezerv. Dobre čítate - rezerv. To je niečo, čo máme odložené pre prípad mimoriadnych udalostí. S tým sa obchoduje iba pri obmene. Takže v čase, keď vírus už bol v okolitých štátoch sme nemali dosť rúšok ani pre príslušníkov zložiek, ktoré mali spomaľovať šírenie epidémie. A obyvateľstvo mohlo o rúškach akurát tak snívať. Pamätníci socializmu vedeli, čo je treba v takej situácii robiť. Vykúpili všetky zostávajúce rúška, dezinfekčné prostriedky a trvanlivé potraviny. Záhadou pre mňa ostáva prečo aj toaletný papier. Kšeftári pozháňali rúška z okolitých krajín a pridali k ich cene takú maržu, že občana presvedčeného o ich potrebe pri platení až prehlo. Ten chytrák, ktorý predal rúška do Číny sa ponúkol, že ich vykúpi naspäť. Je to geniálne jednoduché - zarobiť pri predaji i nákupe. Samozrejme s posvätením strany a vlády. Nezodpovedanou otázkou ostáva, či tie rúška vôbec opustili naše územie. Lebo metódy sa počas 30 rokov veľmi zdokonalili.

Vláda statočne zasadala a informovala obyvateľstvo koľko toho preň robí. Nevysvetlila prečo nezabezpečila potrebný počet rúšok a prehodila problém na občanov systémom "urob si sám". Medzitým to na uliciach začalo vyzerať ako na lyžiarskych svahoch, kde nie je potrebné spúšťať sa po zjazdovke, ale predvádzať sa pred okolím v novučičkom značkovom oblečení a vybavení. V uliciach bola pestrosť ochranných rúšok, ktorých nositelia sa až zadúšali pri prezentácii ich ochranných vlastností a ceny, ktorú zaplatili. Vláda vyhlásila mimoriadnu situáciu a okrem iného zakázala vstup do prostriedkov MHD a do obchodov bez ochranného rúška. S aroganciou jej vlastnou prehliadla to, že ukladá občanom povinnosti a nezabezpečila možnosť, aby občania tieto povinnosti mohli plniť aj inak, ako ľudovoumeleckou tvorbou. Nič nové, veď v nedávnej minulosti sme odhrabávali sneh z chodníkov, ktoré nám nepatrili, dávno predtým motorkári neúspešne zháňali ochranné prilby, ktorých nosenie sa stalo v krátkej dobe povinnosťou. Takže sme mali dostatočné skúsenosti s prenosom povinností na tých, ktorí majú na ich plnenie najmenšie možnosti. Dočasný premiér poďakoval ochotnému riaditeľovi fabriky, ktorá začala šiť rúška namiesto toho, aby si vynútil plnenie tejto povinnosti od všetkých firiem, ktoré na to majú podmienky, určil ceny výrobkov, termíny a schémy ich distribúcie. Policajti vyzývali občanov, aby nezneužívali sanitky a ich špeciálne posádky namiesto toho, aby bol jeden prípad za druhým okamžite samosudcami trestaný podľa sprísnených sadzieb platných pre mimoriadnu situáciu. Ľudskú masu je možné ovládať iba pôsobením na prvú signálnu sústavu.

Takže zatiaľ žiadna sláva. Stranícke nominácie priniesli svoje ovocie. Chytrákov plné úrady a odborníkov aby so sviečkou hľadal. Širokým masám naivných, ktorí si mimoriadnu situáciu vyložili, ako nejaké chrípkové prázdniny, počas ktorých je dobré zalyžovať si, zabaviť sa a po dvoch týždňoch sa vrátiť k normálnemu životu, asi zmrzol úsmev na perách, keď si pozreli tri varianty možného rozvoja epidémie na Slovensku, ktorých časovým meradlo nie sú dni (týždne) a stovky postihnutých, ale mesiace a stovky tisíc postihnutých. O niečo neskôr im svitlo, že nejde o počítačovú hru a že potrebnými schopnosťami a zručnosťami jednoducho nedisponujú. 75 rokov po druhej svetovej vojne, dokonalo vykastrovalo našu aktuálnu schopnosť chrániť a brániť jedinca, rodinu, komunitu, štát.

A keďže vakcína je zatiaľ v nedohľadne, neostáva mi nič iné ako popriať: Veľa šťastia, priatelia!

 

Jav pána Tyndalla

V dávnych dobách, keď vo mne klíčil záujem o prírodné vedy, som chodieval do pivnice, kde som mal malé laboratórium. Do pivnice cez malú dierku v skle prenikalo slnečné svetlo a vytváralo v temnom prostredí jasný lúč. V ňom svietili drobné čiastočky prachu, ktoré som mimo lúča nemal šancu uvidieť. Vtedy som ešte nevedel, že ide o Tyndallov jav. Ten sa, prísne vzaté, týka najmä prechodu svetla cez koloidy, ale ja som si ho upravil ako možnosť zreteľnejšie vidieť súvislosti javov, ak ich sledujeme „zboku“.

S mojou interpretáciou Tyndallovho javu sa stretávam prakticky celý život. Pravdivé informácie o vlastnostiach nejakej skupiny ľudí môžu poskytnúť iba ľudia stojaci mimo nej. Čím je táto skupina väčšia, tým vážnejšie budú následky jej chybného sebahodnotenia. Zlé je aj to, že unifikácia a priemernosť členov skupiny sú považované za jej najstabilnejšiu konfiguráciu. Všetko odlišné býva kritizované, obmedzované, perzekuované a v krajných prípadoch aj odstraňované. Každá odlišnosť totiž umožňuje pozorovateľovi vidieť v „lúči“ to, čo má byť pred ostatnými skryté. Existujú aj názory, že pozorovateľa "zboku" treba cielene vytvárať. Max Brooks v knihe Svetová vojna Z píše: "Ak deväť z desiatich mužov dospeje na základe zhodných informácií k rovnakému záveru, je povinnosťou desiateho muža hľadať dôvody, prečo sa predchádzajúcich deväť mýli."

Pokiaľ sa skupine podarí dosiahnuť monopolné postavenie zanikne možnosť porovnávať. Je to niečo, ako digitálny svet, ktorý si vystačí s jednotkou a nulou. Prečo to vlastne píšem? Dnes som počúval vyjadrenia nejakého, mne neznámeho Taliana, ktorý tvrdil, že keď sa raz nájde vakcína proti novému koronavírusu, vzniknú snahy zaočkovať celú populáciu. Bolo by to nielen výnosné pre farmakobiznis, ale aj nebezpečné pre ľudstvo, lebo sa tým zlikviduje možnosť porovnávať. Musím sa obávať, či nejde o zámer, i keď konšpiračným teóriám v oblasti očkovania neverím. Predpokladám, že sa nepodarí zaočkovať celú populáciu. A potom by sa mohlo stať, že sa z odporcov očkovania stanú novodobí páriovia, ktorým bude odopieraný vstup do dopravných prostriedkov, účasť na zhromaždeniach a vlastne všetko, o čom vládna moc rozhodne. Takže týmto neočkovaným „tyndalistom“ by nebolo nič platné, že videli niečo, čo očkovaní nie. Už by to nemali ani komu, ani ako oznámiť.

Popri unifikácii obyvateľstva prebieha aj jeho spriemerovanie na čom sa významne podieľajú médiá. Pamätám si na film Vrtieť psom režiséra Barryho Levinsona o sexuálnom škandále, ktorý prepukol 14 dní pred prezidentskými voľbami a mohol diskreditovať dovtedy úspešného kandidáta. Riešenie jeho poradcovia videli v prekrytí škandálu vymysleným vojenským konfliktom niekde v Albánsku. Médiá sa toho chopili, ľudia rýchlo zabudli na aktuálny škandál a začali žiť umelo vytvoreným konfliktom. Spriemerovaniu obyvateľstva napomáha aj školský systém. Žiakov základných škôl učia prestarnuté učiteľky podľa nezmyselných osnov, stredoškoláci odmietajú učňovky a vysokoškoláci pochopili, že iba absolvovaním zahraničných škôl získajú akú-takú perspektívu uplatnenia. Výsledkom bude jednoliata masa čítajúca Nový čas, sledujúca bezduché seriály a voliaca strany s charizmatickým vodcom, ktorý nemá zábrany pri sľubovaní šťastných zajtrajškov.

Ovládnutie unifikovanej a spriemerovanej masy je kľúčovou podmienkou pre jej manipuláciu. Trápny „otec národa“ okrem toho vedel aj to, že na Slovensku každý škandál trvá tri dni. Využívanie tohto poznatku mu umožnilo roky úspešne manipulovať s národom. Jeho učenlivý žiak za ním nezaostal a namiesto toho, aby chodil kanálmi (keď už zmeškal posledné lietadlo do Belize), oznámil, že na ústavnom súde napadne skrátené prerokovávanie návrhu zákona, umožňujúceho sledovanie mobilov občanov nakazených novým koronavírom, či dodržiavajú nariadenú karanténu. Problémom je, že tento bezkonkurenčný právnik už stihol zabudnúť, že v rovnako skrátenom konaní bol prerokovávaný aj návrh zákona o trinástom dôchodku, ktorý predložila jeho úderka štyri dni pred parlamentnými voľbami. Vraj na pomoc dôchodcom. Tým dôchodcom, ktorých potreby ignorovali dvanásť rokov, ale štyri dni pred voľbami im boli dobrí na záchranu pred volebným debaklom. Potešilo ho aj to, že peniaze na jeho dobročinnosť už bude zháňať iná vláda. Veď on sa za tie roky v politike nazháňal peňazí vlastnou hlavou až-až. Neviem, či je namieste obava, že dôchodcovia si začnú kvôli prijatému zákonu baliť mobily do alobalu tak, ako darcovia balili bakšiš za dolovanie nehorľavého uhlia na hornej Nitre.

Bude zaujímavé sledovať nielen to, čo s nami spraví pandémia, ale aj to, či sa po jej odznení mocní opäť chopia príležitosti zmeniť svet podľa svojich predstáv. Lebo pandémia prejde, ale strach ostane. Strach, ktorý spoľahlivo vypína racionálne uvažovanie, ostražitosť a potrebnú nedôveru k tým, ktorí nám chcú dobre aj proti našej vôli. Tak ako ruský generál, ktorý prehlásil, že svetový mier udržíme aj za cenu rozpútania jadrovej vojny.

Dosť som sa vzdialil od avizovanej témy. Ale myslím, že ostala zvýraznená dôležitosť bočného pohľadu na udalosti a potreba neveriť mocným, ktorí nám v „dobrej viere“ ponúkajú výmenu našej slobody a nezávislosti za ochranu pred všetkým zlým. Lebo také ponúka diabol aj mafia.

 

Zväzujúce reťazce

Aj keď sa nepovažujem za starého, mám už dosť rokov na to, aby som si pamätal na svoje cesty s konvičkou do mliekárne, kde mi teta načapovala z konvy mlieko, aké už dnes nezoženiete. A keď bolo treba ísť pre ovocie alebo zeleninu boli tu zelovoce, do ktorých bez množstva sprostredkujúcich úradníkov zabezpečovalo tovar niekoľko desiatok Bulharov z Prievozu. Obdobne to bolo s mäsiarmi a ďalšími desiatkami špecializovaných obchodov. Výhodou bolo aj to, že tieto obchody boli na rovnakom mieste desiatky rokov, pretože vtedy sa ešte pracovití a bohabojní Slováci neživili progresívne rastúcim nájomným za priestory, ktoré sa im podarilo získať spôsobom, ktorý je už dnes premlčaný.

Potom prišli samoobsluhy, pretože predavačky boli stále tlstejšie a lenivšie. Tak nechali zákazníkov, aby sami pobiehali po predajni a zháňali to, čo potrebujú. Od samoobslúh bol iba krôčik k hypermarketom, supermarketom a všetkým ďalším marketom, v ktorých už leniví zákazníci dostali všetko to, po čom im duša pišťala. A k tomu akcie, kde zákazník dostal zľavu, až sa mu zakrútila hlava. „No nekupte to, když je to tak levný“ hovoril Hanzlík v Slavnosti sněženek. Ale aby sme si nemysleli, že je nám tak dobre, tak z času na čas tí nagélovaní mladíci vymyslia zemetrasenie a popremieňajú regály v predajni. Tých polovzdelaných blbečkov totiž v superakadémiách naučili, že zákazník, ktorý nabehá stovky metrov v predajni, hľadajúc to potrebné, mimovoľne nakúpi aj to nepotrebné. Úžasná úvaha. Takže chudáci, ktorí sa prácne naučili, kde je čo umiestnené, sú zasa na začiatku učenia.

Prečo taký obsiahly úvod? Pred pár týždňami som v správach zazrel ministra Mičovského (ktorého spolu s Korčokom, Kolíkovou, Sulíkom a Budajom) považujem za kompetentného ministra, ako s neskrývaným nadšením a láskou k rodnej hrude oznamoval, že sa dohodol s reťazcami o umiestnení 50 tisíc jahniat, ktoré pre pandémiu neodobrali Taliani, na slovenský trh. Srdce mi poskočilo radosťou, pretože absencia jahňaciny na pultoch je jeden z problémov, ktoré nedokážem pochopiť. Už ako mladíka ma zlostilo, keď som čítal, ako sa v Brazílii spaľujú prebytky kávy v lokomotívach, ako v Stredomorí prebytky pomarančov gniavia buldozérmi, ako v Španielsku usporadúvajú rajčinové vojny atď. Do tejto zvrátenej schémy zapadalo aj to, že sme Talianom predávali kilo mliečnych jahniat za 5 € a našinci sa k nim nemali šancu dostať, ani keby zaplatili dvojnásobok. Až nenápadná informácia mi objasnila, prečo celý tento nápad zakapáva. Jahňacie mäso sa malo predávať za 6,90 – 9,90 €. Z desiatky eur malo ísť prvovýrobcom 2,50 € a reťazcom 7,50 €. No svinstvo na pohľadanie. A aby toho nebolo málo, ozvali sa hlasy niektorých reťazcov, že mäso je nekvalitné. Ako keby tie brazílske a poľské chemikáliami a hormónmi napchaté a vodou "zhmotnené" zdochliny, ktoré predávajú, boli kvalitné. Lenže problém je inde. Majitelia reťazcov majú minimálny záujem na predaji slovenských produktov. Tie sa vyvážajú v rámci protismerných obchodov k nim a k nám sa dovezie to, čo by u nich ani psi nežrali. Francúzski a nemeckí poľnohospodári sú tak dotovaní, že sa nemusia vôbec nadrieť na to, aby podliezli cenu nákladov na Slovensku. Lebo im to vybavili politici v Bruseli. Naši počas tej doby doma kradli a v Bruseli čušali, ako vši pod chrastou. Pritom náklady na dosiahnutie konkurencieschopnosti predstavujú v jednotlivých segmentoch iba 10 – 15 miliónov eur. Teda toľko, čo tento štát pripúšťa ako spravodlivú odmenu nejakému Bžánovi, ktorý pre Slovensko vyhral spor, ktorý sa nedal prehrať. I keď víťazom nebolo Slovensko, ale on. O ostatných ani nehovoriac.

letak.jpg

Prečo to vlastne píšem. Mnohokrát som sa tešil, keď som v reklamných letákoch videl avízo, že sa konečne jahňacina dostane aj na stoly slovenských zákazníkov. Viackrát som tie reťazce navštívil a vždy bezúspešne . Iba raz sa mi podarilo ukoristiť jedno jahňacie stehno a pritom ponuka nebola v letáku zverejnená. Asi preto. Dnes som sa dozvedel, že jahňacina nie je a nebude. Vlastne to, že sa čudujem, je dôkazom mojej nekonečnej naivity. A trochu aj naivity nášho dobrého ministra poľnohospodárstva. Ten by mal pochopiť, že s reťazcami sa nevyjednáva, reťazce sa hubia, ako všetko, čo škodí. Prečo by nejaký reťazec s nemeckým, britským, či francúzskym majiteľom mal mať záujem na predaji slovenských produktov? Denne prichádzalo na Slovensko 700 kamiónov s potravinami, od minulého roka už 820. A koľko to bude na budúci rok? V tomto bláznivom svete je možné dovážať na Slovensko jablká z Nového Zélandu a predávať čerešne za 6 €, pričom banány z druhého konca zemegule za euro. V tomto bláznivom svete bude nás, ktorí sa čudujú, stále menej a budeme pohltení väčšinou, ktorá tieto zvrátenosti bude brať ako normu a tie toxické potraviny si bude odnášať z reťazca tak, ako som si ja pred 60 rokmi odnášal liter voňavého a chutného mliečka z mliekarne.

 

Občan na konci

V prehľade tlače som si prečítal inzerciu o škodlivosti vylievania použitého kuchynského oleja do záchoda a o potrebe jeho recyklácie. Myšlienka ako taká je bezchybná, návod na realizáciu už menej. Odporúčaný (prikázaný) postup je nasledovný: Použitý olej (nesmie to byť kokosový olej, bravčová masť ani maslo) sa precedí cez sitko alebo papierovú utierku do plastovej fľaše, s ktorou po naplnení odneste na zberné miesto, ktorých je v Bratislave až šesť. A to je všetko. Podnikateľ z litra použitého a podľa postupu upraveného kuchynského oleja vyrobí deväť deci biopalivovej zložky. Náklady na surovinu má blízke nule. A darca oleja? Ten nedostane nič. Mal by mu stačiť dobrý pocit, že sa správa ekologicky a spomienka na babranie sa pri čistení použitého oleja od prímesí. A ak by mu to nestačilo, sú v článku spomenuté všetky možné hrôzy, ktoré nastanú, ak bude vzdorovať. Od upchatého potrubia, cez ohrozenie živočíchmi až po hynutie mikroorganizmov. A takto je to vždy. Úradníci vymyslia nejaké povinnosti, pridajú vyhrážky a spoliehajú sa, že uvedomelý občan im na to opäť skočí. O čo jednoduchšie by bolo, ak by občan dostával za použitý olej nejakú finančnú náhradu a mohol ho odovzdávať pri každej benzínovej pumpe. Bez separácie pripálenín, masti a ostatných cudzorodých látok. Veď priemyselné vyčistenie odpadového oleja je rýchlejšie a nenáročnejšie, ako keď nútime ľudí piplať sa s tou nevábnou tekutinou. Takto sa podniká na Slovensku.

cedenie-oleja.jpg

A nie je to ojedinelý prípad. Kontajnery na použité šatstvo boli tiež dobrým nápadom. Ale keď som si prečítal podmienky, po splnení ktorých je možné šatstvo vhodiť do kontajnera, mal som pocit, že po ich splnení by títo podnikatelia môžu celú zásielku rovno predať do predajní second handu. Lebo rozdať takéto šatstvo osadníkom je rizikové, nakoľko tí sa zvyknú oprávnene sťažovať, že ponúkané šatstvo je nemoderné. A k depresii z toho, že si ani po usilovnom a dlhotrvajúcom hľadaní nemôžu nájsť prácu, sa pridá depresia z oblečenia, ktoré už nie je cool.

Minule som písal o našich slávnych reťazcoch, ktorým sa málila aj nekresťanská marža za predaj jahňaciny. Zvláštne je, že ani takého zdieračské podmienky nenažraným reťazcom nepostačovali. Predsa tu nie sú na to, aby podporovali slovenskú produkciu potravín. A tak cena jahňaciny mimo reťazca stúpla na závratných 15,50 €, čo je polovica ceny hovädzej sviečkovice. Rozdiel medzi oboma druhmi mäsa z hľadiska ich výťažnosti je evidentný. Asi bude najlepšie počkať si, až Taliani zvíťazia nad coronou a opäť budú odoberať celú produkciu jahniat za 5 €. Všetci budú spokojní a domorodci sa budú naďalej kŕmiť brazílskymi antibio kurencami.

Radosť budeme mať aspoň z toho, že sa po rokoch podarilo zrušiť povinnosť čistiť od snehu a ľadu chodníky, ktoré vlastní niekto iný. Na túto zákonnú úpravu bolo potrebné počkať až do doby, kým globálne otepľovanie odsunie obraz zasneženej krajiny za polárny kruh. Aj tak sa hneď po vrátení povinnosti vlastníkom spustil veľký krik na tému, ako obce na to nemajú peniaze, mechanizmy, ľudí a ... predovšetkým chuť to robiť. To je spoločný menovateľ všetkých uvedených prípadov, v ktorých občan kontumačne prehráva. Jeho sa nikto nepýtal, či má prostriedky a chuť odpratávať bordel z pozemku niekoho iného, ani či má záujem vyrábať zo zvyškov kuchynského oleja krištáľovo číru tekutinu. „Podnikateľ“, ktorý ju získa, dostane na konci roka nejakú ekologickú cenu a štvorkolkári s jeho biopalivom si budú pri spanilých jazdách mestskými ulicami a lesmi dobíjať svoje mizerné egá. A občania? Tí im môžu s rukami zababranými od oleja nanajvýš zakývať. A potom ísť nakúpiť do reťazca (lebo kde inde?), z ktorého vďaka jeho monopolnému postaveniu plynú nekresťanské zisky do zahraničia. Domáci producenti postupne odpadávajú a neďaleko je doba, keď hladné krky Slovače bude denne (!!!) saturovať 1000 kamiónov s potravinami zo zahraničia, odkiaľ sa predtým vozilo iba tropické ovocie a morské ryby.

A epilóg? Kedysi sa vzletne tvrdilo, že na konci nášho snaženia musí byť občan. Autori si možno ani neuvedomili, akým absurdným spôsobom je možné toto heslo napĺňať.

 

Kuriér

Predpokladám, že všetci poznáte vtip o kuriérovi, ktorý zákazníkovi oznámil, že zásielku mu doručí medzi siedmou a 19 hodinou a zákazník mu to vrátil oznamom, že ho v uvedenom čase bude čakať medzi Prešovom a Košicami. Je to vtip, ale jeho varianty môže zažiť každý, kto si myslí, že nakupovanie v eshopoch a doručovanie zásielok kuriérskou službou je nejakou výhrou. A iba zopár zákazníkov môže trpieť predstavou, že im zásielku doručí Jason.

kurier.jpg

Najstarší z nás si spomenú na Pohádku pošťáckou od Karla Čapka, v ktorej je práca pošťáka vykreslená naozaj rozprávkovo, teda neuveriteľne. Stredná generácia si môže pamätať poštárov, ktorí doporučené zásielky a balíky nosili až k dverám adresátovho bytu. Najmladšia generácia môže tieto zvyklosti považovať za výmysly nostalgikov socializmu, pretože dnes sa doručuje na poštu alebo k dverám domu a doručovaniu kraľujú neskutočné ceny a žlté lístky.

Na staré kolená som usúdil, že najvhodnejším spôsobom mojej telesnej aktivity bude bicyklovanie. Bicyklujem desiatu sezónu a kedysi dávno sa mi podarilo zohnať výborné tenisky vo veľkosti, ktorá sa na trhu vyskytuje vzácne. Ich zaujímavosťou je, že šnúrky sa nezaväzujú, ale sťahujú cez malé plastové telieska. Je to veľmi praktický spôsob, ale po niekoľkých rokoch boli šnúrky zrelé na výmenu. Návštevy bežných i špecializovaných športových obchodov mi priniesli iba udivené výrazy tváre predavačiek, čo mi problém nevyriešilo. Odporučili ma na eshopy. Tam som samozrejme hľadané šnúrky našiel, potešil sa zo zľavy z 9,45 € na 7,95 €, ale pri cene kuriérskej služby – 3,99 € sa ma začali zmocňovať mrákoty a cenu 1 € za nejakú „platbu“ som už ani nevnímal. Zvažoval som, či má vôbec zmysel si takto predražený tovar objednávať. Ale práve v tých dňoch bol schválený 13. dôchodok, takže som si mohol dovoliť byť rozhadzovačný.

Po niekoľkých dňoch a mailoch som sa dočkal oznámenia, že mi kuriér počas dňa doručí zásielku. Kuriér mi, ako je to obvyklé, zavolal, že už je pred domom. Kuriéri asi netušia, že čakanie na nich nie je jedinou a celodennou úlohou zákazníkov. Inak kuriérovi sa platí v hotovosti a treba mať presne odpočítanú sumu, lebo kuriér nie je žiaden vekslák. Alebo platiť kartou. Osobne mám najradšej platbu bankovým prevodom a doručenie do zásielkovne, ale nemôžem si vyberať.

Zlatým klincom tejto story bola samotná zásielka. Keďže mám predstavu o priestore, do ktorého sa zmestí pár šnúrok, odhadol som približnú veľkosť prepravnej škatuľky. Namiesto očakávanej som dostal škatuľu, do ktorej by sa vošiel aj pár tenisiek (32 x 20 x15,5 cm). Bola naplnená 5 balónikmi, ktoré zabraňovali tomu, aby škatuľka so šnúrkami v prázdnom priestore hrkotala. Pri informáciu, škatuľka so šnúrkami má rozmery 6 x 5 x1,5 cm a váži 20 gramov. Asi by ju bolo možné poslať ako doporučený list. Ale to už príliš zasahujem do podnikateľských plánov dotknutých subjektov.

Gratulujem týmto dodávateľovi i kuriérskej službe. Pobavili ma. Nielen celým nákupom, ale aj slovami zo sprievodného letáka: „... ďakujeme za Váš nákup. Urobil nám radosť a veríme, že prinesie radosť aj Vám.“ No nepriniesol. Namiesto absentujúcej radosti si v budúcnosti radšej zašnurujem tenisky nejakým motúzikom, než by som sa na nich obrátil opakovane. Nebudem ich identifikovať, lebo tuším, že namiesto ponuky kvalitných služieb majú k dispozícii kohorty právnikov, ktorí by zo mňa poľahky spravili Kočnerovho suseda.

 

 

Kto vlastne vládne?

Je všeobecne známe, že moc sa delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. V zavedených demokraciách to funguje s pomocou bŕzd a protiváh, brániacich deformácii trojuholníka. V našej demokracii podkarpatského typu počet centier moci narástol. Okrem spomenutých sa medzi nich tlačí tripartita, v rámci ktorej odborári neúnavne bojujú za približovanie minimálnych platov k manažérskym a keď sú v ráži vyzývajú na štrajk za vyrovnanie platov zamestnancov bratislavského Volkswagenu s platmi zamestnancov na rovnakých pracovných pozíciách v Nemecku. Ďalším nadbytočným elementom je koaličná rada, ktorá je iba obdobou niekdajšieho politbyra. V nej sa stretávajú traja, či štyria predsedovia strán, ktoré zložili koalíciu a udávajú noty ústavným orgánom, čím ich posúvajú nižšie, než sú ukotvené v ústave. Je samozrejmé, že poslanci v takomto systéme nemajú žiadny význam, pretože sú nahraditeľní jednoduchými a nepomerne lacnejšími hlasovacími robotmi. A tretím nadbytočným orgánom, ktorý po posledných voľbách výrazne ožil je Konferencia biskupov Slovenska. V skratke KBS, čo som si doteraz interpretoval ako Karpatské brandy špeciál. Pri nich sa ako nemilitantný ateista zastavím trochu dlhšie.

Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa Slovenská republika neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. A v čl. 24 ods. 1 tamtiež je priznané právo byť bez náboženského vyznania. To by na moje úvahy malo stačiť. Odvolávanie sa na ústavu sa mi nemusí vyplatiť, pretože v nej síce je deklarované, že Slovenská republika je právny štát, ale doterajšie skúsenosti skôr svedčia o tom, že ide o právnický štát, v ktorom právnici na rôznych funkciách ubližujú jeho občanom výrazne viac, ako osoby s iným druhom vzdelania.

Ale prečo takýto úvod?

Zažili sme dve dlhé obdobia, pričom v prvom otec vlasti Mečiar budoval kapitálotvornú vrstvu tak, že majetok ľudu prerozdelil sebe a svojim blízkym a v druhom Fico budoval sociálny štát, v ktorom bohatým dával a chudobným mával. V súčasnosti prvý odišiel nepotrestaný do histórie a druhého to čaká, i keď sa ešte vzpiera. Zoskupenie, ktoré výhrou vo voľbách prekvapilo nielen voličov, ale i samých seba sa teraz borí s nielen s vládnutím, ale aj s netolerantnými fanatikmi, ktorých nie neprávom označujú za katolibancov. Pokladám sa za tolerantného človeka a chápem ich boj proti potratom, proti zrovnoprávneniu LGBTI s heterosexuálmi, proti otvoreniu nákupných centier v nedeľu, proti obmedzeniu náboženských rituálov v čase korony atď. Jediné, čo mi na tom prekáža je, že KBS prostredníctvom poslancov žiada tieto svoje predstavy uplatniť voči všetkým!!! občanom. Nemám nič proti tomu, aby donekonečna vyzývali a prikazovali katolíčkam vyhnúť sa potratu bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú tehotné, nechodiť nakupovať v nedeľu ani keď majú prázdnu chladničku a plniť i ďalšie predstavy KBS. To je v úplnom poriadku, ale tým to aj končí. Akým právom chcú zasahovať do životov neveriacich, ktorí sú už teraz donucovaní financovať chod pre nich zbytočnej cirkvi? Teraz máme našťastie pol roka pokoj, než katolícka úderka predloží na rokovanie nový potratový zákon, lebo nič iné občanov Slovenska v súčasnosti netrápi.

zasadovi.jpg

Mimoriadne aktuálna a dôležitá je v súčasnosti voľba generálneho prokurátora. Ideálnejšie by samozrejme bolo, ak by sa predtým udiala systémová premena prokuratúry na štátne zastupiteľstvo, ale to by sme chceli príliš. Už to, že sa napriek zúrivému odporu kovaných demokratov zo Smeru podarilo presadiť verejnú voľbu a vďaka dobrým skúsenostiam z voľby ústavných sudcov presadiť verejné vypočutie kandidátov, znamená veľký pokrok. Ale čert nespí a diabol sa ukrýva v detailoch. Verejné vypočutie potvrdilo, že všetci siedmi kandidáti spĺňajú odborné i osobnostné požiadavky na funkciu, o ktorú sa uchádzajú.

A čo ďalej?

V normálnej demokracii by parlament poslancami, hlasujúcimi podľa svojho vedomia a svedomia verejne zvolil najlepšieho kandidáta, ktorého by prezident vymenoval za generálneho prokurátora.

Ale u nás sa hneď ozval Igor I., ktorý začul, že niektorá z koaličných strán viedla zákulisné rokovania s opozíciou o spoločnom postupe a hneď sa vyhrážal, že pri zistení takéhoto spolčenia vystúpi z koalície a koniec! Zaklietkovaný Boris mu odkázal, že on sa vydierať nedá, Veronika žiadala zasadnutie koaličnej rady a Richard, ten si to všetko odskáče bez ohľadu na to, čo povie, čo urobí alebo neurobí. Vtipálkovia v internetovej diskusii však prišli na to, ako môže Igorko padnúť do vlastnej pasce. Stačí, aby sa koalícia nedohodla na spoločnom kandidátovi a opozícia zahlasovala spoločne s Igorkovým kandidátom. Nemôžem však nechať stranou ani zvrhlú predstavu o spoločnom kandidátovi. Je to taký relikt socializmu v našich mysliach. Spoločný kandidát v predstave Igora I. je ten, ktorého on vyberie a ostatní sa pridajú rovnako dobrovoľne, ako dobrovoľne išli postávať v dlhých radoch a nechali si pre Igorkovu ambíciu byť svetovým lídrom špárať v nose. Pýtam sa legitímne – načo je voľba, ktorej predchádza rozhodnutie koaličnej rady? Igorkovi sa niečo prisní, vynúti si súhlas ostatných členov koaličnej rady a ich poslanci rozhodnutie alfasamca bez námietok odhlasujú. Veď väčšina je tam prvé aj posledné volebné obdobie a 5 tisíc € mesačne poteší. Ja som zažil hlasovanie za jednotnú kandidátku Národného frontu a toto sa príliš neodlišuje. Vyvstáva otázka, načo potom máme parlament? Stačila by izbietka, kde by sa zišli štyria predsedovia a dohodli by sa ako v akciovej spoločnosti. Igorko by disponoval x hlasmi, Boris y hlasmi, Richard a Veronika tiež príslušným počtom. Opozíciu by vôbec nepotrebovali, lebo podľa Paškovho pravidla ak vyhráš voľby, môžeš všetko.

upozornenie.jpg

Budem veľmi zvedavý, ako celý tento cirkus dopadne. Aj by som sa na tom pobavil, ale naozaj ide o veľa, lebo prokurátor má veľkú a neobmedzenú moc, čo demonštroval aj špecialista s kódovým označením 61:0. Len ma znepokojuje, že k nejasnej odpovedi na otázku z nadpisu pribudli nejasné odpovede na otázky: "Voľba generálneho prokurátora prebieha na koaličnej rade alebo v parlamente? O čo je lepšia voľba štyrmi papalášmi než voľba 150 poslancami?"

A tak, ako po každých voľbách sa vkráda otázka, ktorú si kladie aj volič z Renčínovho vtipu:

rencin-obozemujko.jpg 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

poděkování

(Dobroslava Štachová, 19. 3. 2020 13:20)

díky Milane,krásně a pravdivě jsi to nasal