Kazítka

Čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí.
základný Murphyho zákon

S týmto pojmom som sa stretol pred niekoľkými rokmi. Bol primerane vulgárnejší, ale asi to bol spôsob, ako vyjadriť svoje rozhorčenie nad agresivitou výrobcov, snažiacich sa predať svoje výrobky skôr, než predtým kúpené prestanú fungovať. Prvé kazítko som si uvedomil vo filme Kid. Tam Charlie Chaplin predstierajúci povolanie sklenára si obstarával potenciálnych zákazníkov pomocou malého pomocníka (Jackie Coogan), ktorý im rozbíjal okná.

Dávno minuli doby, keď bolo cieľom, aby predmety a prístroje slúžili čo najdlhšie. Pamätám si ako v dobách mojej mladosti vykrikovali podomoví remeselníci, že z rozbitého džbánu pomocou jeho opletenia drôtom vyčaria naďalej použiteľný predmet alebo opravia tečúci hrniec záplatou. Termín flekovanie, používaný na označenie tejto operácie, sa dnes používa iba na označenie prudkého zabrzdenia. Doteraz sa s umením vrátiť veciam ich funkčnosť stretávam v článkoch a dokumentoch z Afriky, Kuby a podobných krajín, takže renovácie sa podvedome spájajú s chudobou. Nie je to tak dávno, čo som si všimol postupné miznutie opravovní a opravárov. „To sa neoplatí“ - znelo univerzálne odôvodnenie tohto javu. Má to svoju logiku, keď si uvedomíme, že niekam zmizli majstri so zlatými rukami, ktorí dokázali opraviť všetko na svete a ešte ich to aj bavilo. Na ich miesta nastúpili "majstri", ktorí sa nedostali na školu, majú obe ruky ľavé, práca ich nebaví a pripadá im aj nezaplatená. Takí „majstri“ vám dokážu behom chvíle zničiť aj to, čo ešte donedávna fungovalo. Ani výrobcovia neostávajú pasívni a vytvárajú stále väčšie a nerozoberateľné bloky, či agregáty, ktoré je možné iba vymeniť. Vrcholom tejto fázy vývoja bol úzky profil, akási achillova päta výrobku. Pamätníci socializmu si iste spomenú na slávnu poľskú elektrónku PCL-85, ktorá odchádzala v televízoroch ako prvá a zohnať ju bolo kvalifikačným testom schopností zháňača. Aj dnes má väčšina prístrojov svoje slabé miesto, ktoré vzniklo nepozornosťou alebo bolo zámerne vytvorené. Pozerajúc na lacný robot si uvedomujem, že keď mi raz vypadne plastová misa z ruky na podlahu, môžem celý robot vyhodiť.

Ale toto stále ešte chamtivým výrobcom nestačilo. Trápilo ich, keď chladničky Calex fungovali namiesto piatich rokov 15, 20 i viac rokov. Zapojili do svojich služieb módu a reklamu. Bolo treba donútiť spotrebiteľov, aby sa hanbili, že majú v domácnosti ešte niečo staré. V ošatení dokázala reklama zázraky a niektoré ženy sa zbavovali ošatenia (čím nemyslím vyzliekanie sa) už predtým, ako malo ísť prvý krát do čistiarne. Mať staršie auto sa stalo tiež prejavom zaostalosti majiteľa, ktorý nejde s dobou - rozumej nepodľahol masírovaniu mozgu.

Naposledy nastúpil najdokonalejší produkt výrobcov – kazítka. Sú to zámerne vytvárané slabé miesta vo výrobku, ktoré zabezpečia, aby sa výrobok pokazil bezprostredne po uplynutí záručnej doby. Osobne som sa stretol s kazítkom v mojom kompaktnom fotoaparáte. Z ničoho nič mi v ňom odišiel snímač, čo je jeho najdrahšia časť. Každý spotrebiteľ by taký fotoaparát vyhodil a kúpil si nový, lepší a ani nie oveľa drahší. Ja som však tvrdohlavý a nechal som si fotoaparát opraviť v značkovej opravovni. Teda opraviť ako opraviť. Iba vymeniť nefunkčnú súčiastku za takú, ktorá sa stane nefunkčnou až o dva roky. Stálo ma to polovicu nadobúdacej ceny fotoaparátu a už to asi neurobím. Stanem sa polepšeným spotrebiteľom. A až teraz sa dostávam k tomu, prečo som napísal tento miniblog. Dnes sa mi pokazila osobná váha. Kazítko. Nepomohli opakované výmeny batérií, pobúchavanie na rôzne časti váhy, ani zaklínacie formulky. Na rozdiel od fotoaparátu nie je možné osobnú váhu  opraviť výmenou chybnej súčiastky. Opravári opravujú iba certifikované a laboratórne váhy. Na opravu osobnej váhy je aj google krátky. Treba kúpiť novú. Nepovažujem to za pokrok, pretože mi tým výrobca ukradol slobodu rozhodovania sa, čo s výrobkom, ktorý som si pred časom kúpil.

Potešiteľné na celej veci je iba to, že internetovému obchodu Alza trvalo od objednávky iba šesť hodín, než mi oznámil, že nová osobná váha na mňa čaká vo výdajni. Aspoň niečo v tomto najsevernejšom výbežku Balkánu funguje tak, ako má. (12.1.2014) 

A winner is ...

Dnes máme voľby a počasie, že by človek ani prezidentského kandidáta von nevyhnal. Pôvodne so nechcel k voľbám napísať ani riadok, ale nedalo mi. Aj tieto voľby ukazujú, že sa už asi nedožijem doby, v ktorej by som mohol byť hrdý na slovenského prezidenta. Už som niekde písal, že na Slovensko hrdý byť nemôžem, pretože je náhoda, že som sa tu narodil a žijem, ale prezidenta si volíme a bolo by dobré, ak by som mohol byť na výsledok voľby primerane hrdý. Doterajší prezidenti úmyselne, či nechtiac túto najvyššiu ústavnú funkciu znevážili takým spôsobom, že prostý ľud, nedávno voliaci županov nevediac na čo nám budú, pôjde s obdobnými pocitmi voliť aj prezidenta. Bude si z koho vyberať. 14 kandidátov má spoločnú iba absenciu sebareflexie. Tú preukázal iba MUDr. Osuský, keď po prvých prieskumoch verejnej mienky hodil uterák do ringu. Ostatní ostali a netuším, či čakajú na zázrak, alebo si poplietli prezidentské voľby s olympijskými hrami, kde je dôležitejšie zúčastniť sa, než vyhrať. Pri pohľade na nich mám rovnaký pocit, ako keď sa 22 futbalistov naháňa za jednou loptou. Ak by to záviselo odo mňa doprial by som každému jednu loptu na hrajkanie. Nielenže by sa nespotili, ale aj faulov by ubudlo. Aký je asi duševný obzor kandidátov, ktorých preferencie sú na takej úrovni, že je otázne, či ich bude voliť aspoň vlastná rodina? Ani neviem, či sú trápnejší tí dvaja vyslúžilci z KDH, kandidát menšiny alebo tí, o ktorých pred voľbami nikto ani nechyroval. V každom prípade z tejto pravicovej disperzie má najväčšiu radosť ten "pripravený na všetko". Predovšetkým na to, ako bude chichúňať z Grasalkovičovho paláca, keď sa ľudia budú pýtať na splnenie jeho sľubov. Depresívne je však najmä vedomie, že ani pri tuhom premýšľaní mi nepríde na um dostatočne známa, rozhľadená, slušná a všeobecnú úctu požívajúca osobnosť, ktorá by prezidentskému úradu mohla v nejakých ďalších voľbách (ak ešte nejaké budú) vrátiť predpokladanú vážnosť a dôstojnosť.

Viackrát sa mi stalo, že som prehliadol dejinný okamžik, keď sa niečo na dlhú dobu menilo. A pritom som ani nekachličkoval, ako súčasný predseda parlamentu. Ale teraz mám neblahé tušenie, že keď zvíťazí počasie nad voličmi a bude platiť Jiránkovo štatistické pravidlo, že nech počítame tak alebo onak, tých blbcov bude vždy väčšina, potom do dohodnutej ústavnej zmeny vymedzujúcej pojem manželstva a zbavujúcej justičný systém posledných zvyškov slušných sudcov môžu pridať aj ustanovenie, že deň má 24 hodín, svetové strany sú štyri a v článku 4 o vedúcej úlohe v spoločnosti vrátenom do ústavy stačí zmeniť KSČ na SMER.

A ak sa v druhom kole stretnú tí, ktorých neprajníci označujú za "úžerníka" a "zlodeja", potom je moja voľba jasná, pretože aj najväčší "úžerník" mi dáva väčšiu slobodu voľby, ako najmenší "zlodej". A nevoliť by bola veľká chyba, pretože by som tým pripustil, že tí, ktorých intelekt končí pri štvorpísmenovom mene a došmajdajú sa do volebnej miestnosti využívajúc právo, ktorého by som sa ja nevolením zriekol. Kiska nie je renesančný človek a neviem, ako si poradí s funkciou. Ale u Fica to viem úplne presne.

Vhodný ilustračný obrázok ešte hľadám. (15.3.2014) Asi bude najlepšia posledná snímka toho, kto o tri mesiace zmizne do nenávratna.  

A odkaz voličom pred druhým kolom?

Voľme tak, aby sa v nedeľu posunul čas o hodinu dopredu a nie o 25 rokov dozadu.

 Epilóg:

Víťazstvo Kotlebu v župných a Kisku v prezidentských voľbách spolu s potupnou prehrou Čarnogurského, Hrušovského a Fica ukázalo, že nadišiel čas na generačnú výmenu politikov, pretože týchto už majú ľudia plný chrup. Ostáva nám iba dúfať, že tí noví budú mať okrem veku aj inú kvalifikáciu.

Šúchačka

Patrím ku generácii, ktorá sa celý život hnala za koncovými svetlami vlaku s technickými novinkami. Na telekomunikáciách to bolo najviditeľnejšie. Nie je to až tak dávno, keď fungujúca telefónna búdka bola jedinou možnosťou telefonovania, pretože mať bytovú telefónnu stanicu bolo viac snom, než reálnym očakávaním. A keď bolo potrebné volať medzimestsky (medzištátne vlastne ani nebolo komu) išli sme na poštu a tam nám prepojili hovor do kabínky. Dnes už kabínky na poštách nie sú, zmizla väčšina telefónnych búdok a miznú aj bytové telefónne stanice. Dnešná mlaď už ťažko pochopí starší kreslený vtip, v ktorom spojovateľka kričí do preplnenej sály, že tajný agent Smith má hovor v kabínke číslo 3. Toho tajného agenta vnímajú, ale kabínky už poznajú iba výťahové, prípadne lanovkové.

Kvôli pracovnej pohotovosti som zažil éru pagerov aj obdiv, patriaci telefónom v autách. Trvala krátko a po nej už prišla éra mobilov. Od tých kilových predmetov, ktorými disponovali postavy v britských a amerických filmoch až k dnešným zázrakom. Prvým mobilom, ktorý som mal bol Erickson. S povrchom z napodobeniny dreva a čiernou trojcentimetrovou anténkou. Potom niekoľko verzií Nokie, než som skončil u typu 6300. Ten patril medzi moje obľúbené, aj keď som na ňom postupne musel vymeniť sklo, batériu aj mikrofón. V tej dobe ma už neprekvapovalo, že 99 % populácie vlastní mobil, ani to, že neustále niekomu volajú alebo niekto volá im. Mobily zmenili naše správanie sa viac, než si to dokážeme pripustiť. Mobil je nepochybne veľmi užitočným prístrojom v niektorých konkrétnych situáciách. Akurát je nepríjemné, že práve tie sa vyskytujú v našom živote veľmi zriedka. A tak ho využívame na klábosenie, tláchanie, mlátenie prázdnej slamy a ešte za to celkom slušne platíme. Pre školákov sa okrem značky tenisiek stal aj typ mobilu otázkou prestíže..

Všimol som si, že v posledných rokoch mobilonosiči okrem obligátneho telefonovania neustále niečo utierajú na displeji svojho prístroja. Ale keďže takmer všetci mali v ušiach zastrčené štuplíky s drôtikmi, aby nepočuli žiadosti seniorov o uvoľnenie miesta, tak som sa ich ani nemohol opýtať prečo radšej nepoužívajú nejaký, prach odpudzujúci, prostriedok. Neskôr som bol poučený, že to šúchanie displeja je formou zadávania príkazov do mobilu a keď som sa nútene rozlúčil s vyslúžilou Nokiou mal som možnosť vyskúšať si to aj sám. Vybral som si čínsky model smartfónu a hrdo som odmietol jeho nastavenie za prijateľných 12 eur. Myslím, že v živote som tak hlúpo neušetril peniaze..

Pamätám si, ako sme v textových editoroch prechádzali z T602 na Word a v tabuľkových procesoroch z dBase na Excel. Podobný pocit som mal pri prechode z mobilu na smartfón. Naučiť sa ovládať nejakú technickú novinku iba metódou pokusu a omylu je celkom slušný druh omylu. Návod na internete som našiel iba v čínštine a tú neovládam ani v hovorovej verzii. Dva až tri dni mi trvalo, než som v zákutiach smartfónu našiel 97 stranový návod na použitie. Dokonca v češtine. Ale keďže pohŕdam návodmi všetkého druhu, trápil som sa ďalej. Po dvoch týždňoch sa už cítim istejšie, smartfón nazývam šúchačkou a okrem toho, že nerozlišuje medzi náhodnými a cielenými dotykmi, som s ním celkom spokojný. Najväčší prínos vidím v prídavnej pamäti. Môj prvý počítač mal 20 MB HDD, druhý 1,7 GB a súčasný 500 GB. Podarilo sa mi kúpiť o 50 % zlacnený mini flash disk veľkosti nechta na ukazováku, ktorý disponuje pamäťou 32 GB! Je pre mňa úplne nepredstaviteľné, že môžem vo vrecku nosiť celú svoju diskotéku, všetky fotografie, súbory na zálohovanie a ešte mnohé z toho, čo ešte ani netuším. Takže som spokojný a starosti mi robí iba odveký problém, ktorý mám s každou novou technikou – či som si naozaj vybral prístroj podľa toho, čo od neho očakávam a nie podľa toho, čo dokáže? Inak povedané, aký zmysel má nosiť vo vrecku celú svoju diskotéku? (15.5.2014) . 

 Straky

Vtáci sú celý život na okraji môjho záujmu. Neprekážajú mi, ale ani ma nezaujímajú. A tak, ako nedokážem podľa siluety určiť typ lietadla na oblohe, zlyhávam aj pri odlíšení jastraba od kane alebo sokola. Na sídlisku vytvárajú vtáci ilúziu správneho životného prostredia. Nakoľko nevlastním auto, nepociťujem nenávisť k vtákom, ktorí si z času na čas uľavia na navoskovanú a vyleštenú karosériu plechového miláčika. Nevyrušuje ma ani rôznorodý spev vtákov zavčas rána, keď dôchodcovia prežívajú svoju spánkovú polnoc. Napriek deklarovanému nezáujmu o vtákov som si v poslednom období všimol výraznú zmenu v zložení vtáčieho osadenstva. Donedávna som druhovom registri vtáctva rozoznával vrabcov, drozdov, holuby a vrany s havranmi. Plus množstvo mnou neidentifikovateľných druhov. Neskôr k nim pribudli straky. Sú to na pohľad pekní vtáci a keďže nenosím žiadne šperky, nemusel som sa obávať ich neželaného odnosu do stračieho hniezda. Ich pribudnutie som považoval za oživenie repertoáru, i keď zvuky nimi vydávané majú od vtáčieho spevu tak ďaleko, ako zvuky vydávané niektorými súčasnými spevákmi od hudby. Ale súčasnosť ma prekvapuje tým, že na sídlisku už máme iba straky. Všetko ostatné je preč. Poľovníci mi vysvetlili, že straka je síce pekný, ale mimoriadne agresívny vták, ktorý svoj lebensraum veľmi rýchlo očistí od akýchkoľvek susedov. A pri cyklotúrach si všímam, že tento jav nie je obmedzený na naše sídlisko, ale je minimálne celomestský.

Takže stračia invázia sa v mnohých smeroch podobá obrazu našej spoločnosti. Z názorovo diferencovanej spoločnosti, ktorá volila "zlepenec" tu máme vládu jednej strany, ktorú volila väčšina. Strany, ktorá je na povrchu pekná, silná, jednotná a príslušne agresívna. A tak, ako straky vytlačili ostatné druhy vtákov zo sídliska, strana, ktorá dokáže sľúbiť voličom mnohonásobne viac, ako ostatné a ktorá bez najmenších pochybností odhalí chyby, ktorých sa dopúšťali, dopúšťajú a budú dopúšťať ostatné strany ovládla náš politický priestor.

Straky boli odjakživa spájané so zlodejstvom. A aj keď sa to nepotvrdilo, podozrenie a predsudky ostali. Sme natoľko prelezení zlodejstvom najrôznejšieho druhu, že by nebolo od veci uvážiť zaradenie straky medzi štátne symboly. Nech každý, kto si chce s nami začať vie vopred do čoho ide.

Píšem tento miniblog za odporného škriekania strák a rozmýšľam nielen o tom, či sa o dva roky podarí  vytvoriť zdravé a súťaživé politické prostredie, ale aj či sa dovtedy vráti na sídliská  druhová pestrosť vtáctva. Lebo jednota je často iba viditeľnou časťou násilia, ktorou sa dosahuje. Je nudná a nebezpečná, pretože sa ku každej zmene stavia nepriateľsky.

A ak by si niekto predsa len nebol istý, ako vyzerá straka, tak tu je jej obrázok. Obrázok strany, ktorá nahradila zlepenec nepovažujem za potrebné zaradiť.(23.9.2014)