Choď na obsah Choď na menu
 


Už zasa skáčem cez kaluže

18. 11. 2008
Ani tentoraz sa nebude obsah blogu odvíjať od jeho nadpisu, i keď Marshallova kniha je mu tematicky blízka. Neskáčem a ešte dlho skákať nebudem, kaluž, nekaluž. Problémom bol pôvodný názov blogu Z nemeckých na francúzske, ktorý mi znel viac ako oznámenie o zmene sexuálnych preferencií podľa národnosti cieľových objektov, než pochválenie sa prestupom používateľa drevených (nemeckých) bariel na barly francúzske. Mesiac po prepustení z nemocnice som sa dostal do rehabilitačného centra, ktoré je vo svojom odbore uznávanou slovenskou špičkou a nejedného už postavilo na nohy. Rozhodne nie je miestom, z ktorého by som mal ako insider napísať reportáž. Je tu príliš veľa utrpenia a ľudských tragédií na jednej strane, ale aj odbornej erudície a neskutočnej obetavosti na strane druhej. Zo strany niektorých mojich známych bol záujem aj o nejaké drobnosti zo života celebrít. Nemôžem slúžiť. S celebritami som sa síce stretával v posilňovni, či v bazéne, ale tam som sa staral skôr o to, aby som si nepricvikol prst medzi tie obludné cvičiace stroje alebo sa neutopil v plytkom bazéne, než aby som cielene komunikoval. Napriek humoru neprajúcemu prostrediu som oceňoval, že mnohí z postihnutých si zachovali optimizmus a zmysel pre humor aj na vozíčku, a to v nezmenšenej miere. To mi dovoľuje podeliť sa s čitateľmi o dva bizarné obrázky, ktoré mi utkveli v pamäti. Neskutočný bol pohľad na typické dedinské ženičky s neodmysliteľnými šatkami na hlave a povinnými teniskami na nohách. Ešte ich tak zastihnúť v posilňovni. Pacientov s poškodením chrbtice je niekedy treba polohovať s pomocou špeciálnej dosky. Či sa to patrí alebo nie, vždy keď som ich míňal, vybavila sa mi scéna z Mlčania jahniat, v ktorej priviezli Hannibala Lectera na stretnutie so senátorkou Martinovou. Zlomyseľne som dúfal, že tu zažijem aj remake scény, v ktorej sa Mr. Bean snaží na schodoch predbehnúť starú pani s francúzskymi barlami. Tak to tu nie je možné napriek prebytku starších dám s barlami. Vozia sa však výťahmi, ktoré napriek porovnateľnému veku s užívateľkami a intenzívnemu využívaniu nejakým zázrakom stále fungujú. A chýba tu aj Mr. Bean.

 

Národné rehabilitačné centrum vyzerá zvonku celkom dobre.

 

NRC.jpg
Je pravdepodobné, že súčasne s prestrihnutím pásky v roku 1987 mu odstrihli aj ďalší prísun investičných prostriedkov. Oživenie priniesli až fondy EÚ, z ktorých sa celý objekt obvyklým tempom zatepľuje, čo však na kvalite života a pobytu postihnutých veľa nemení.
zateplovanie.jpg
V súlade s tradíciami potemkinovských dedín si návštevníci nič nevšimnú. Veď foyer je riešený veľkoryso, bufet je zásobený a čudesný internet je bežnému návštevníkovi ľahostajný.
foyer.jpg
Zato WC prekvapí každého. Úžasné! Je radosť tam ... zájsť. Z počutia viem, že rovnako veľkoryso sú vybavené aj izby, ktorých obyvatelia si za pobyt priplácajú symbolické nájomné (pre nich symbolické). Ostatný, návštevníkom menej viditeľný interiér, pomaly zvetráva.
interier.jpg
 
Porovnanie s nemocnicami v Mečiarovských okresoch síce vyznieva stále dobre, ale národné centrum by si zaslúžilo o hodne viac. Nábytok a zariadenie pripomínajú podnikové rekreačné zariadenie pred privatizáciou. Na oddelení je jeden televízor, na ktorom sa dá naladiť STV1, STV2 a dokonca aj Markíza. Je umiestnený v spoločenskej miestnosti, ktorá evokuje spomienky na červený kútik. Keďže ovládač TV spravidla ovládajú staršie dámy, menšinové žánre sú nepozerateľné. Keď si prinesiete TV prijímač z domu, zaplatíte 5 Sk denne (neviem, či za odber elektriny alebo ako pokutu za vyčleňovanie sa z kolektívu). Za rádioprijímač iba 2 Sk denne, pretože u neho sa vyčleňovanie z kolektívu predpokladá. Ale čítať môžete bez priplácania i bez toho, aby vám niekto vnucoval povinnú literatúru.
Na vysokom ratingu rehabilitačného centra sa budova s interiérom podieľajú minimálne. Ten vytvára schopnosť personálu obnoviť narušené funkcie organizmu. Neviem, ako to dokážu vo všeobecnosti, ja môžem opísať iba ako sa im to darilo so mnou. Telocvikom! Tým telocvikom, ktorý som nemal rád už v základnej škole. Tu je bohužiaľ hlavným predmetom. Je to taký zvláštny telocvik – boľavý. Deň začínal individuálnym telocvikom, pre ktorý som vhodnejší názov ako mučiareň nenašiel. Pri ňom si pripadáte ako kus dreva v továrni na Thonetov nábytok. V niektorých chvíľach som bol ochotný priznať sa k rozpútaniu svetovej finančnej krízy a tisícke ďalších zločinov, len aby to naťahovanie a ohýbanie skončilo. Na druhej strane je nepochybné, že individuálny telocvik sa pod zlepšenie môjho zdravotného stavu podpísal najviac. Po ňom nasledoval skupinový telocvik, čo je akási forma spartakiády, pri ktorej som si na žinenke pripadal, ako vorvaň vyvrhnutý na pobrežie. Magnetoterapia bola jedinou nebolestivou terapiou a ohrozovala nanajvýš moje hodinky. Pobyt v plaveckom bazéne s príjemne teplou vodou bol istou formou odmeny i keď aj tam sa cvičilo. Mali sme krásnu cvičiteľku, pri ktorej som strácal orientáciu obdivujúc, ako jej to predcvičovanie svedčí. V bazéne sa mnoho pohybov robí ľahšie, ako na súši, i keď pripúšťam, že niečo sa tam robí ťažšie. Pre mňa bolo napríklad najťažšie vystupovanie z bazéna. Na rozdiel od graciózneho vynárania sa Ursuly Andress z mora v nejakej staršej bondovke, mi každý schodík pripomínal, že doterajší úbytok telesnej hmotnosti je stále nepostačujúci. O obľúbenosti plaveckého bazénu svedčí aj prípad môjho spolustolovníka, postihnutého obrnou. Nejakým omylom mu naplánovali pobyt v plaveckom bazéne. Bol nekonečne šťastný, pretože ho tam nikdy nepúšťali a okrem toho to bolo miesto, kde mohol realizovať svoju veľkú záľubu - potápanie. Hneď po vstupe do bazénu sa začal ponárať a po niekoľkých sekundách vyskakovať z vody, ako tuleň unikajúci pred kosatkou, vyrážajúc pritom hrdelné výkriky. Je pochopiteľné, že sestrička ho považovala za topiaceho sa a dosť sa preľakla. V priebehu ďalšej minúty omyl napravila jeho preradením do chodeckého bazéna, čo je taký rigol naplnený teplou minerálkou, kde ho určite prejdú zakázané chúťky na potápanie. Ale tých pár sekúnd absolútneho šťastia mu určite stalo za to.
Po bazéne nasledovala posilňovňa, teda miesto, kde svalovci trávia podstatnú časť života a ja som tam bol za Alenku. V posilňovni som sa stretával s dvoma problémami. Prvým bolo dostať sa na predpísané stroje, ktoré využívali moji kolegovia ako odpočivárne a druhým, že mnou reklamované pokazenia stroja sa ukázali byť dôsledkom cvičenia nejakého športovca, ktorého záťaž som považoval za zaseknutú aparatúru. Dopoludňajšie menu uzatvárala vírivka, o ktorej som presvedčený, že jej účinok nezávisí od teploty a sily tryskajúcej vody, ani od množstva vyprodukovaných bubliniek, ale od jej obsadenia. Mal som šťastie, pretože som ju zdieľal s inteligentným a komunikatívnym spoločníkom. Ale viem si živo predstaviť aj vírivku s čašou šampanského a dámskou spoločnosťou. Ale taká je v programovej ponuke iného centra. Po vírivke obed. O obede a celkovej úrovni stravovania sa dá ťažko písať, pretože ju nemám s čím porovnávať. Nepochybné je, že niektoré jedlá som jedol prvý krát a časť z nich som nedokázal ani identifikovať. Ale NRC je rehabilitačné a nie stravovacie zariadenie a basta!
Na poobedie mi ostala keramická dielňa. Kedysi sme mali na škole predmet Dielne a pozemky. Jeho cieľom bolo poukázať na náročnosť a malú výnosnosť manuálnej prace a tým nás mobilizovať k lepším študijným výsledkom. V tomto centre je činnosť pacientov v dielňach (ktoré som ostentatívne nazýval manufaktúrami) zameraná na obnovenie sebadôvery a vedomia užitočnosti. Iste je veľa takých, ktorí to potrebujú, časť z nich dokonca aj pred telesným postihnutím. Ale čo chceli vracať po operácii kolena mne, zaradením do keramickej dielne, to naozaj netuším. A moje zajačie úmysly rýchlo zatrhli poukazom na to, že predmet je povinný. Asi ide o nejaký ideologický relikt z obdobia normalizácie. Tak som sa disciplinovane zaradil do pracovného procesu a točil hrnčiarskym kolesom ako veverička. A na izbe som to zavŕšil exhibíciou na mechanickej dlahe.

 

mechanicka-dlaha.jpg
Na záver treba dodať, že moje impresie z pobytu v NRC sú nereprezentatívne a niektoré vývody z nich možno chybné. Videl som príliš málo a patril som medzi najmenej postihnutých klientov. Takže predchádzajúcim textom som chcel najmä pripomenúť tých anonymných pracovníkov, ktorí za (asi) mizerné platy robia česť svojmu povolaniu a renomé svojmu zamestnávateľovi. Im patrila aj moja Vianočná pohľadnica, na ktorú sa po dvoch rokoch stratilo prepojenie.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.