Ak nevieme správne určiť pravdepodobnosť, minieme príliš veľa zdrojov na málo pravdepodobné udalosti a naopak. Spomínate si, ako sme na prelome tisícročí bojovali proti fenoménu Y2K, pozabíjali dobytok pre BSE, nakúpili vakcíny proti vtáčej chrípke, ako kšeftujeme so skleníkovými plynmi a nedáme zaniknúť baníctvu na Hornej Nitre? Scenár je identický. Ľuďom sa bez použitia bežného prostriedku vymyje zvyšok zdravého rozumu, správne firmy dosiahnu očakávaný profit a naraz ostane ticho, ako keď si Záhorák rýpe rezatým hrebíkem v uchu. Žiadna počítačová sieť sa nezrútila, celkových obetí BSE a vtáčej chrípky je menej, ako obetí na cestách za jediný deň a ani ťažba tej imitácie uhlia nevyriešila viac problémov, než ich spôsobila. Ale softvérové firmy sa nabalili, hovädzie mäso bude onedlho drahšie, ako kamzíčie a obchodovanie so skleníkovými plynmi si vláde blízke firmy môžu uvádzať ako hlavný predmet činnosti. Keď nejaký vtipálek pošle do parlamentu v obálke hladkú múku zmobilizujeme naše analytické kapacity, keď nevinné dieťatko, ktoré sa obáva písomky alebo si nenapísalo domácu úlohu zavolá, že v ich škole je bomba, ženieme tam pyrotechnikov a keď máme podozrenie, že niekde nalievajú mladistvým, pošleme tam všetkého schopných kukláčov.

Minulý rok sa na Slovensku narodili siamské dvojčatá. V správach Markízy to komentoval lekár a v rámci politickej korektnosti a vyváženosti aj kňaz. Lekár vyhlásil, že sa nemali vôbec narodiť a kňaz, že ľudský život musí byť chránený od samotného počiatku. A ja nevyhlasujem nič (ešte ma niekto udá), iba sa pýtam, komu ich narodenie prospelo? Tým dvojčatám, ich rodičom, lekárom, kňazom, štátu, všetkým uvedeným, alebo nikomu? Čerešničkou na torte, sa po oddelení a následnom úmrtí dvojčiat, stal návrh poslankyne Záborskej (z KDH, ako inak), aby rodičom siamských dvojčiat bolo udelené štátne vyznamenanie!

V tomto roku pokračujeme. Budeme si kupovať posudky pracovnej zdravotnej služby a stavať úkryty pre obyvateľstvo.

Lebo pracovné úrazy, vojna a iné katastrofy sú na spadnutie. O blížiacej sa tretej svetovej už zasvätene tliachajú žilinsko–kysuckí vojnozvestovia. Politici nejakú kravinu vymyslia, úradníci zúradujú a občan to zacvaká. Pracovná lekárska služba síce nikomu v ničom nepomôže, ale je to vynikajúci džob pre necelú stovku vyvolených špecializovaných firiem. Úkryty patria historicky do druhej svetovej vojny. Ale betónová loby chce zákazky, tak ich budeme stavať v 21. storočí rovnako, ako Albánci za Envera Hodžu. Že nemali čo do huby, to nehralo žiadnu rolu. Ale mali úkryty. Kedy sa u nás v povojnovom období použil, čo i len jeden úkryt? Neznášam štátne blbnutie za naše peniaze. Asi ani Henry Miller z Hooverovho inštitútu, ktorý napísal Míňať cudzie peniaze za niečo, čomu veríte, je veľmi ľahké. Jednou z najťažších, ale najzmysluplnejších vecí, je míňať vlastné peniaze. Keby riadiaci pracovníci darovali na dané účely len 5 % svojho platu, zasluhovali by obdiv, hoci trebárs niektorým z nás by sa ich ciele protivili. Takže, ak blbnúť, tak sám od seba a za svoje. Napríklad nosiť vlastnú preparovanú DNA v ampulke na krku. Nosiť v ampulke gram toho, čoho máme desiatky kilogramov. Ja dokonca viac ako metrák. A komu sa to máli, môže nosiť medvedie pazúry ako naši červení bratia (nemám pritom na mysli našich paleokomunistov) alebo krokodílie zuby ako austrálsky priateľ Dundee.

Pred 50 rokmi boli v Bratislave Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní. Okrem iného znamenali môj prvý kontakt s televíziou. Mená, ako Alain Calmat, Karol Divín, Ingrid Wendl, Joan Haanappel,

Sjoukje Dijkstra

si pamätám dodnes. U ostatných sa mi už pletie časová postupnosť. Neviem, či už tam boli Romanovci,

Ondrej Nepela s Hankou Maškovou

a ďalší. Viem, že Donald Jackson

prišiel až o štyri roky do Prahy, aby tam prvý raz skočil trojitého lutza, ktorého dnes skáče kdekto (teda okrem mňa). Nespomínam si ani kto vtedy čítal známky rozhodcov spôsobom, pri ktorom sme išli do kolien (Rosemary Peach: 5,4, 5,3, 5,5 atď.). Pamätám si však na atmosféru, ktorú vyčarili tisícky svetielok na zhasnutom štadióne, na kolektívne karaoke Cestára i na komentár vtedy začínajúceho Karola Poláka.

Toho, ktorého názory vo februárovom rozhovore pod názvom Socializmus je lepší ako demokracia, ma šokovali. Má sedemdesiatpäť, precestoval celý svet, všeličo si pamätá, nič nepochopil a najlepšie by urobil, keby mlčal. Vtedy by som mávol rukou aj nad jeho záznamami v registroch ŠTB. Vo Wikipédii som zistil som, že krasokorčuľovanie pre mňa skončilo až v druhej polovici osemdesiatych rokov. Odvtedy mi už mená tých, čo si vyjazdili a vyskákali miesto na debni, nič nehovoria.

Už som sa niekoľkokrát zmienil o tom, že život prináša paradoxy, pred ktorými aj najvychytenejší spisovatelia blednú závisťou. KSČM sídli v Prahe na ulici Politických vězňů. Koncom januára sa stali obeťami leteckej katastrofy v Poľsku vojenskí piloti vracajúci sa z konferencie o bezpečnosti leteckej prepravy. V tejto spojitosti som si, úplne nenáležite, spomenul, že krátko po mojom „povojnovom“ nástupe do zamestnania sa konala verejná schôdza venovaná pracovnej disciplíne, s osobitným dôrazom na dodržiavanie pracovného času. Ja, ktorému už počas priemyslovky podľa vlastných vyjadrení bránili vo včasnom príchode do školy najneuveriteľnejšie prekážky, počnúc spustenými rampami až po zablokovaný výťah v jednoposchodovom dome, tak ja som prišiel na túto schôdzu s oneskorením hodným akademika. Ten výraz hrôzy v očiach mojich nových kolegov si pamätám dodnes. A tiež pohoršenia nad nedocenením deliktu, ktorého som sa dopustil. Vtedy som ešte netušil, že v oboch organizáciách, v ktorých som pôsobil podstatnú časť života, bolo dodržiavanie pracovného času, pre absenciu iných zmysluplných kritérií, kritériom hlavným a prakticky jediným. V tom druhom zamestnaní to bol aj podlimitný vek, čo som do októbra 2007 netušil.

Koncom januára sme sa konečne dočkali typicky zimného hnusného daždivého a veterného počasia, ktorým sa meteorológovia už dlhšie vyhrážali. No a to je ideálny čas čučania na TV. Ak niečo pozerateľné dávajú. Bolo by fajn po mnohých rokoch zhliadnuť filmy, ktoré sa mi kedysi páčili a z nepochopiteľných dôvodov nie sú reprízované na rozdiel od iných, ktoré sú reprízované, hoci nemali mať ani premiéru. A jedným z filmov tej prvej skupiny je aj Zásah v pravej chvíli. Dávali ho na ČT2, čo je kanál s obdobnými atribútmi, aké má klasická literatúra. Ako napísal Mark Twain, aj tú by chcel mať každý prečítanú, ale nikomu sa nechce ju čítať. Kvalitu ČT2 mnohí uznávajú, hrdia sa jej pravidelným sledovaním, ale v spoločnosti udivujú skôr detailmi zo života celebrít odpozorovanými v Smotánke. Obavy vzbudzoval fakt, že film mal premiéru v roku 1963 a odvtedy som ho nevidel. Previerku časom, ktorý má hodnotu 45 rokov, už neustáli iné filmy. Prekvapilo ma, koľko detailov som si pamätal. Norman Wisdom v úlohe Pitkina je pokračovateľom klasikov nemej grotesky a predobrazom Mr. Beana.

V niektorých scénach mi pripomenul Stana Laurela, v iných film Niekto to má rád horúce. Takže celkovo dobré. Ale skôr, ako za ďalších 45 rokov ho nemusím vidieť. Medzitým oželiem Smotánku a pozriem si na ČT2 Na východ od raja

a Ovocie hnevu.

Ale nepozrel som si, pretože do plánovaného času neplánovane zasiahol športový prenos. Takže bolo treba sledovať televízny program a čakať až do apríla. Veď televízny program je fajn vec. Aj Janko Kuric v diskusii k návrhu tlačového zákona podotkol, že po jeho schválení už nebudú potrební žiadni redaktori, pretože sa obsah novín zredukuje iba na televízny program. Aj keď máte televízny program nie je nič vyhraté, pretože v poslednom čase sa výber a hľadanie programov stáva investigatívnou činnosťou. Môžu za to rýchlokvasení peoplemetroví manažéri, ktorí zasahujú do programov on line. Harmonizáciou času vysielania reklám na rôznych kanáloch sa po čase opäť dosiahlo stádové správanie divákov, také dôverne známe z čias socializmu. V tých dobách pracovník vodární na grafe demonštroval, ako do dvoch minút po skončení ďalšieho dielu Nemocnice na kraji mesta, stúpne spotreba vody spotrebovanej na spláchnutie "dojmov" zo seriálu.

Koncom januára ma tiež navštívil pán Alzheimer, z ktorého som si doteraz robil srandu, veriac v kolaterárny účinok absolvovaných očkovaní. Ale keď v priebehu dvoch dní zabudnete na pulte trafiky kúpené časopisy, v kaviarni necháte dáždnik a dva dni chodíte okolo poštových schránok s neodoslaným listom vo vrecku, ťažko to budete interpretovať ako roztržitosť. I keď by to bolo praktické. Roztržitosť je spoločnosťou tolerovaná lepšie, ako začínajúce formy demencie. Zatiaľ ma uspokojuje fakt, že zabúdanie, ako odchýlku od normy, registrujem a rozčuľuje ma. Zle bude, ak si naň zvyknem a z odchýlky sa stane norma. Vtedy mi už nepomôže utešovanie sa tým, že môj o päť rokov starší a formálne prvý spoluobčan si mýli Dominika s Benediktom, balkón s Balkánom, Srbsko s Chorvátskom a Lisabon s Libanonom, ani chlácholivý výrok papá Hemingwaya, že blázni sú bláznami len preto, že nás je viac.

Vtedy už budem patriť k tým menšinovým.

V marci prebehlo v Maďarsku úspešné referendum. Teda skôr platné, ako úspešné. Aká otázka, taká odpoveď. Otázky referenda, či majú Maďari platiť u lekára a za štúdium boli iba obmenou rozhodovania sa, či majú platiť za pivo. Referendum a tiež aj priama voľba prezidenta sú takou čudnou formou demokracie. Uznávam „referendum“ v oblastiach, v ktorých je cieľom dosiahnutie čo najvyššej popularity. Referendum nazvané Zlatý slávik, v ktorom sa na najvyššie priečky dostáva Robo Kazík a Senzus je úplne v poriadku. Aj nevypísané referendum, v ktorom futbal a hokej víťazia nad preťahovaním sa lanom. Riadenie štátu je však zamestnaním politikov, za ktoré sú veľmi slušne platení. Tak prečo posúvať rozhodovanie na občanov? Je zaujímavé, že v dvoch prípadoch, v ktorých referendum podľa ústavy malo byť vykonané (rozdelenie ČSFR a vstup do Zväzu európskych socialistických republík), sa nekonalo. A ak by sa v budúcnosti malo nejaké referendum konať, malo by byť predovšetkým o Mečiarových amnestiách, o platoch a o preukazovaní pôvodu majetku politikov, o poslaneckej imunite a o financovaní politických strán a cirkví zo štátneho rozpočtu. Aspoň by sa tie horúcokašové problémy uzatvorili. Bývalí politickí väzni by po nich nemali problém s financovaním KSS a ateisti s financovaním cirkví. Referendum je údajne najvyššou formou demokracie. A demokracia je údajne tým najlepším, čo existuje. Asi preto Petrovi Breinerovi prichádza tak často na um otázka, či nejestvuje nejaký iný glóbus.