Choď na obsah Choď na menu
 


Ďalšia volebná križovatka

18. 1. 2020

Väčšina volieb iba potvrdzuje vládnuce strany, ale sú voľby, ako aj tie najbližšie, ktoré by mali korigovať doterajšie SMERovanie Slovenska. Chcem veriť, že Slováci po prežití 12 rokov vlády Smeru, práve v týchto voľbách povedia: dosť, stačilo, a budú voliť strany, ktoré charakterizuje nádej na očistu a zmenu doterajšieho kurzu našej krajiny. Súčasne sa však obávam, aby nevolili tak, ako to kedysi opisoval Milan Markovič. Že v iných krajinách si volič priloží ruku k čelu, zamyslí sa a vhodí volebný lístok do urny. Na Slovensku volič vhodí volebný lístok do urny, po chvíli sa ťapne po čele a ďalšie štyri roky bedáka, ako hlúpo volil.

V súčasnosti asi nehrozí, že by mal zdiskreditovaný Smer možnosť zostavovať vládu, ani to, že by mohol počítať so svojimi komplicmi (SNS a Most Híd). Hrozí však, že mladá generácia, ktorá je viac radikálna, ako zodpovedná, bude voliť impulzívne ĽSNS, pretože si ešte nezvykla uvažovať na niekoľko krokov dopredu, ako šachisti. Tandem Smer-ĽSNS by bol pre Slovensko zlým snom. Neviem, či si priemerný príslušník tejto generácie vie predstaviť Kotlebu ako predsedu vlády a zopár tvárí z jeho ekipy v úlohe ministrov. Ja nemám problémy s predstavivosťou, ale táto predstava je mimo nej. A to mám prečítané celkom slušné množstvo kníh zo žánru sci-fi.

V doterajšej kampani a v čase, ktorý jej predchádzal, ma zaujalo lavírovanie Kisku, ďalšie štiepenie SaS, nezvládnutie náročnosti selekčnej kandidátky OĽANO slabšími povahami, nepríťažlivosť lídrov PS/Spolu a KDH a aj cynický postoj Sme rodina stotožnenej s nevestou, ktorá sa vydá za najbohatšieho ženícha, i keď tento zámer viac evokuje prostitútku s pohyblivým cenníkom. Asi bude potrebné trochu rozviesť moje charakteristiky.

Kiska ma viackrát sklamal. Opätovne nekandidoval za prezidenta, (vraj aby sa viac venoval rodine) a potom založil a vedie politickú stranu, ako keby mu to doprialo viac rodinnej pohody, nevyužil náladu ľudí po vražde Kuciaka a snúbenice na pád vlády, uspokojil sa s jej klamlivou rekonštrukciou a v súčasnosti odmietol predvolebné spojenie opozičných strán v štýle SDKÚ. Nemôže sa čudovať, že jeho politická dráha  trochu pripomína osud sieťového Procházku.

Sulík sa napriek viacerým pozitívam správa viac ako ekonóm, než politik. Politik, ktorý nemal
- „položiť Radičovej vládu“ pre nejaký Euroval, lebo to dopadlo v štýle „Vypusťte Krakena!,
- v minulej kampani spomínať dekriminalizáciu marihuany, lebo všetci súperi to zamenili za legalizáciu drog,
- pred voľbami sa zmieňovať o úmysle zrušiť vlaky a obedy "zadarmo", pretože navrhnuté kompenzačné mechanizmy jeho súperi zamlčia a jednoduchí voliči nepochopia.
Zbytočne tvrdohlavo presadzuje odvodový bonus a vcelku ľahostajne dopúšťa, aby bývalú najsilnejšiu opozičnú stranu opúšťali osobnosti, ktoré nie sú 100% stotožnené so jeho videním sveta. V závere kampane sa primkýna k Matovičovi, čo je najlepšie z možných riešení.

Liberálnej dvojkoalícii by som mohol vyčítať nevhodnú prezentáciu po víťazstve Zuzany Čaputovej, konflikty pri mítingoch ĽSNS, vynútené odstúpenie Štefunka a neplzákovské priznanie sa Trubana k drogovej minulosti. Al za hlavné považujem to, že sa zaoberajú gendrovými záležitosťami, inakosťou a pod. Tým sa môžu zaoberať tam, kde majú vyriešené všetky ostatné dôležité otázky, tam, kde občania už nevedia od dobroty čo robiť. Na Slovensku žije príliš veľa ľudí v chudobe, než aby ich zaujímali nároky a "práva" širokej zbierky "inakých". 

Fandím Matovičovi, aj keď je to tak trochu šašo s právom hovoriť hocičo. Ale v posledných rokoch bolo treba použiť akékoľvek prostriedky na zbavenie sa Smeru s.r.o. A Matovič bol v tomto nielen najaktívnejší, ale bohužiaľ aj jediný. To, že všetky úspešné osobnosti zaraďuje na koniec kandidátky, aby ostali poslancami až keď ich voliči opäť prekrúžkujú, je mimoriadne sympatický počin, ktorý má blízko k selekcii uplatňovanej prírodou. Je to diametrálne iné, ako keď si hranol sadne a napíše kandidátku bez toho, aby do nej mal právo ktokoľvek hovoriť. Tak sa správa generálny tajomník komunistickej strany a nie predseda strany v štáte s parlamentnou demokraciou.

Historické okovy Slovenska spočívajú v tom, že nikdy si Slováci nevládli sami, ale buď niekomu posluhovali alebo pre niekoho budovali. Preto vládcov v akejkoľvek podobe vnímali ako nepriateľov. Svoje nádeje však nevkladali do boja za ich zvrhnutie, ale do snívania o tom, že raz príde vodca, ktorý to za nich vybojuje a zariadi. Akýsi mesianizmus v podkarpatskom balení. Preto svoje naivné nádeje vložili do alfasamcov typu Mečiara, neskôr Fica. Preto je nešťastím opozície, že nemá v čele takého, ktorého Slovač očakáva, a ktorého stranu by bez problémov volila.

Na Slovensku je podľa posledného sčítania (a zle položenej otázky v ňom) 78 % veriacich (spravidla katolíkov, lebo ...). Napriek tomu musia kresťanské strany považovať za úspech už to, že sa vôbec dostanú do parlamentu. Opäť je to otázka lídra. Po Hrušovskom a Fígeľovi, ktorí patrili k najnudnejším politikom vôbec, nastúpil Hlina, ktorý síce dokáže vykydať pred úradom vlády fúru hnoja, ale pre ľudí je málo čitateľný a pre opozičných politikov neochotný ku kompromisom, ktoré sú pre politickú činnosť  nevyhnutné.

Vždy som bol prekvapený, keď som sa dozvedel, že niekto z mojich známych volil Sme rodina. Už kombináciu multiotecka s názvom strany považujem za zlý žart, jeho minulosť za významnú prekážku politickej dôveryhodnosti, jeho vyjadrenia za väčšmi emočné, ako obsažné a jeho zámer ísť do koalície s tým, kto viac sľúbi, za nechutný.

K zlepenej koalícii iba pár slov. V predvolebnej kampani by koaličné strany mali skladať účty zo svojej činnosti a opozičné by mali prísť s alternatívnymi riešeniami problémov. Je neskutočnou drzosťou, ak Smer tára niečo o zodpovednej zmene. Štefan Žáry si k tejto téme pred rokmi položil výstižnú otázku "nové vetry zo starých rití?" O SNS a Most/Híd je zbytočné písať, pretože neverím, že by po tom všetkom dokázali pokoriť 5% hranicu.

A nové straničky? Tie nech volia ľahkomyseľní voliči, u ktorých viera a nádej porážajú racio. 

Za najväčšie nešťastie Slovenska v spojitosti s voľbami považujem takmer dva milióny nevoličov. Občan nemá veľa príležitostí zasahovať do chodu štátu, a keď aj tú zriedkavú príležitosť nevyužije, nezaslúži si nič iné ako to, čo má v súčasnosti. To však bohužiaľ majú aj ostatní, ktorí sa správajú zodpovedne a čaká to aj deti, ktoré netušia, akú budúcnosť im pripravujú ich ľahostajní a/alebo pohodlní rodičia. Dlhodobo volia iba dve tretiny oprávnených, a to je v kombinácii s Mečiarovým jedným volebným obvodom a komplikáciami pri voľbe zo zahraničia zárukou, že voľby nie sú reprezentatívne. Aj keď legitímnou otázkou je, či by pri reprezentatívnejšej účasti boli výsledky výrazne odlišné.

dobry-dovod.jpg

Vo svete rastie počet štátov, v ktorých voľby rozčesnú spoločnosť na dve približne rovnaké skupiny, nezriedka s patovou koncovkou. Slovensko je na najlepšej ceste k takémuto scenáru. Mne by vyhovovalo, ak by voľby aspoň zabránili mafiánsko-fašistickej kompánii získať parlamentnú väčšinu. A to aj v prípade, že by svoje percentá priložil multiotecko. Viem, že vláda zlepenca zo súčasnej opozície by sa stretávala s obrovskými problémami, pretože nahradenie útoku na spoločného nepriateľa vzájomnými atakmi už má odskúšané v kampani. Ale aj tak by to bolo stále lepšie, ako pokračovanie deštruovania štátu súčasnou partiou.

Naďalej snívam o zmene volebného systému, podľa ktorej by pracovne aktívni občania mali povinnosť voliť, pracovne neaktívni občania možnosť voliť a občania poberajúci sociálne dávky, negramotní a väznení by mali byť volebného práva zbavení.

Zatiaľ čo pred voľbami je viacero možností, po voľbách môžeme byť svedkami jedinej, trvalo víťaznej, deľbe koristi. Aby sa naplnil bonmot, že po voľbách sú parlament a vláda najväčšími personálnymi agentúrami.

po-volbach.jpeg

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.