V prvej polovici marca sa denné teploty ustálili v intervale 10 – 15°C a v spojitosti s tým stúpli tlaky blízkych na pokračovanie mojich cyklotúr. Nedarilo sa mi ich odbiť obvyklými výhovorkami na vek, zdravotný stav a pritom zamlčovať pravú príčinu, ktorou je pohodlnosť hraničiaca s lenivosťou. 10. marca som sa poddal tlaku, zišiel do pivnice, odstránil z bicykla prach, pavučiny, machy a lišajníky a na záver potešil reťaz pár kvapkami oleja. Potom už stačilo iba vymeniť koncové svetlo, ktoré neprežilo zimu a bicykel bol (podľa mojich predstáv) pripravený na novú sezónu.

11. marca som pred prvou jazdou zistil, že ani môj softvér, ktorým registrujem prejazdené kilometre, neprežil zimu a bol som rád, že ho môžem nahradiť iným. Bicyklovanie s výjazdom okolo 15. hodiny má výhodu v tom, že sa po cyklotrase nemotajú mamičky s kočíkmi, vodcovia svoriek yorkšírov a inej psej hávede, je menej cyklistov a minimum samozvaných nasledovníkov Sagana. Trochu mi prekáža, že ani jeden z troch bufetov na trase (K-3, Relax, The Flinstones) nie je ešte otvorený, asi z obavy, že pekné počasie je iba dočasné a prechod z prevádzky do útlmu by majiteľom priniesol iba straty. Svahy dunajskej hrádze sú posiate snežienkami a rozryté diviakmi. Snežienky sú na rozdiel od diviakov chránené zákonom a tak sa čudujem, že časť občanov ich nedrancuje, ako iná časť slovenské lesy. Aj keď by ich nepredávali ako neprispôsobiví, mohli by ich masovým zberom demonštrovať, ako sú nad zákonmi (okrem prírodných).

Prvé bicyklovanie dopadlo podľa mojich optimistických predpokladov. Prešiel som štandardných 20 km, nespadol som a ako obvykle ma bolí viac zadok, ako nohy.

A jedným z dôvodov môjho cyklorozjazdu tiež bolo, že pred 25 rokmi nás opustila moja matka a za môj prejav vôle by mi asi bola vďačnejšia, ako za kytičku položenú k jej urne.