Vedomostné súťaže tvoria stabilnú súčasť programovej štruktúry každej televízie a tak sa ich už vystriedali desiatky. Pamäť mi siaha po 10 x odpověz so šarmantným a inteligentným moderátorom Dr. Janom Pixom. To bola naozaj vedomostná súťaž v pravom slova zmysle, pretože sa súťažilo v rámci tematických okruhov a súťažiaci diletanti často preukazovali ohromujúce vedomosti. Populárne bolo aj jej pokračovanie pod názvom Deset stupňů ke zlaté. Na internete som našiel iba jeden použiteľný snímok moderátora. Tu je:

Neskôr už nastúpili relácie podľa formátu Jeopardy. Najprv Riskuj! s obľúbeným Janom Rosákom a neskôr Pokušenie v začínajúcej Markíze s Michalom Ďurišom. Nespomínam si, ako som sa do Pokušenia prihlásil, ale príležitosť som dostal už v jej 15. pokračovaní, ktoré sa nakrúcalo koncom leta 1996 v Istropolise. V neskutočnom teple z pražiacich reflektorov som ani nepostrehol, ako som vyletel už v prvom kole. Skôr ma to prekvapilo, než znechutilo. Veď tieto súťaže nie sú ani tak o vedomostiach, ako o šťastí. Alebo inak, povedané ústami klasika, otázky nie sú ťažké a ľahké, ale tie, na ktoré poznáme odpoveď a tie, na ktoré odpoveď nepoznáme. Do populárneho Milionára sa mi nepodarilo dostať. Tam bolo ťažšie sa dostať, než v ňom uhrať prijateľný výsledok.

Medzitým nová televízia JOJ prevzala reláciu Riskuj!, ktorej sa odvysielalo vyše tisíc pokračovaní. Do nej som sa síce dostal, ale ani tam som veľa vody nenamútil. Účinkoval som v jej 107. pokračovaní. Nakrúcalo sa na Kolibe, moderoval to Štefan Bučko a tentoraz sa mi stali osudnými tlačidlá, ktorými sa súťažiaci prihlasujú k odpovedi na otázku. Asi je to iba výhovorka, ale nech som tlačidlo stláčal akýmkoľvek spôsobom, prihlásenie som dosiahol málokedy. Svoje zohrali aj otázky zo športu a histórie, čo sú oblasti výrazne vybočujúce z môjho okruhu záujmov. Vyletel som aj po druhý krát a dodnes si spomínam na prekvapený výraz mojich príbuzných a známych, ktorí len ťažko chápali, ako je to možné.

S pribúdajúcimi rokmi som už nepredpokladal, že sa ešte niekedy nechám zlákať na vedomostnú súťaž. Ale náhodne som zachytil reklamu na Duel

a s pocitom, že sa mi už nič horšie nemôže stať, som sa prihlásil. Duel je o pohotovosti a v mojom veku sa už informácie z hlavy dolujú ťažšie. Často to trvá dlhšie, ako umožňuje päťsekundový limit v Dueli. Problémom vedomostných súťaží je aj to, že sa na ne nedá pripraviť. Je zbytočné, aby som sa pri chronickom nedostatku času, typickom pre dôchodcov, ešte venoval čítaniu encyklopédií, almanachov a slovníkov. Tak som to odovzdane nechal na náhodu a spoľahol sa na to, že súťaž, ktorej duchovným otcom je Jaro Čorba nemôže byť zlá.

Deň D prišiel 2. februára 2012. Podľa pokynov som si pripravil alternatívne oblečenie, ktoré má v divákoch vzbudiť dojem, že súťažiaci každý deň prichádza nakrútiť jeden diel relácie. Poučený z predchádzajúcich súťaží som si vzal košele s krátkym rukávom, aby som divákov neodpudzoval potením a maskérke ušetril prepudrovanie po každej otázke. Počas vojenskej kariéry, keď pri poplachoch a cvičeniach zlyhával nástup proviantného zabezpečenia, som zvykol mať vždy pri sebe tabuľku horkej čokolády, ktorá pomôže z najhoršieho. Pomohla aj v deň D, i keď nešlo o cvičenie, ale o ostrú akciu. Na druhej strane som hrubo podcenil mrazy, ktoré v tých dňoch sužovali Bratislavu, a boli iné na Dolných Honoch a v Dúbravke. Cestou do ateliéru, v ktorom sa nakrúcalo, som si pripadal ako černoch na polárnej výprave. Aj v samotnom ateliéri bola teplota skôr na sveter, než na košeľu.

Pozrel som si nakrúcanie jedného dielu a už ma volali na pľac. Úvodná rýchlovka, v ktorej som tvrdil, že v Debrecíne sa hovorí po srbsky, mi na nálade nepridala. Moderoval to Gregor Mareš,

protihráčom bol sympatický Košičan, ktorý mi nedal zabudnúť na to, že východniari boli aj v predchádzajúcich súťažiach strojcami mojich neúspechov. Nezvyknem mať trému a ani zlyhanie pri odpovediach ma nevyvedie z miery. Pri sledovaní predchádzajúcich častí relácie som si uvedomil, že poznám odpovede asi na dve tretiny otázok. Tomu som prispôsobil taktiku, pri ktorej som zaradil strednú rýchlosť bez zbytočného riskovania. A podarilo sa! Prvý krát v živote sa mi podarilo vyhrať! Rozhodovanie sa, či pôjdem ďalej alebo zhrabnem výhru a pobežím domov trvalo iba nanosekundu. Prišiel som si predsa zahrať a nie zarábať. A keď mám príležitosť, tak ju chytím za pačesy a nepustím!

V ďalšej súťaži som bol nútený ostať v pôvodnom oblečení a pôsobiť ako majiteľ jedinej košele. Mojim protihráčom bol nevidomý pán. Mal som s tým spočiatku problém, pretože som sa cítil byť zvýhodnený. Bol to však múdry človek s vynikajúcou pamäťou a keď zodpovedal všetkých desať otázok v prvom kole, už som jeho handicap nevnímal. Nakoniec, prihlásil sa sám a určite zhodnotil svoje možnosti. Súťaž je súťaž a charakteristickou pre ňu musí byť vôľa súťažiacich zvíťaziť. Ani šprintér na prvej pozícii neprepustí svoje miesto pomalšiemu iba preto, aby aj on okúsil radosť z víťazstva. Aj druhú súťaž som vyhral, pretože handicap protihráča bol na takúto súťaž predsa len priveľký a tiež okruhy otázok, ktoré si vyberal, nie vždy zodpovedali jeho možnostiam.

V tretej súťaži už nebolo možné ostať v rovnakej košeli a tak som s pomocou kostymérky získal jeden z moderátorových svetrov, v ktorom síce už nepôsobím ako vlastník jednej košele, ale ako chudobný dôchodca, ktorý si prišiel zarobiť na lepšie oblečenie. Tretia súťaž bola napínavá. Celú dobu sme sa s protihráčom zo Žiliny striedali vo vedení. Dokonca sa mi podarilo dať "vlastenca" správnou odpoveďou po časovom limite, aj keď vo vysielanej verzii to nevidno. Takže otázkou bolo, komu skôr zlyhajú nervy a pokúsi sa riskovaním strhnúť víťazstvo na svoju stranu. Mne nezlyhali a vyhral som aj do tretice. Odovzdal som polovicu výhry a o dva mesiace sa pokúsim rozšíriť počet svojich víťazstiev.

Zaujímavé je, že som počas súťaže vôbec nevnímal vyhraté čiastky, nepreratúval ich na koruny, neporovnával s dôchodkom a nemal najmenší problém zaplatiť si 300 eurami vstupenku do ďalšieho kola. A paradoxne práve táto ľahostajnosť k peňažnej stránke súťaže mi priniesla celkom slušný profit. Po návrate domov na mňa padla únava, ako keby som sa vrátil zo šichty v bani. Tento blog má otvorený koniec, ktorý sa uzavrie koncom marca. Moju cestu súťažou si záujemcovia budú môcť pozrieť a skonfrontovať s mojimi poznámkami až od 15. týždňa tohto roka. A zasa bude iba otázkou náhody, či dodatok k tomuto textu bude mať jednu, dve alebo viac viet. Nechám sa prekvapiť.

Podarilo sa! Dodatok bude mať viac viet. Včera, 27. marca, som absolvoval súťažný maratón a dnes k nemu píšem svoje impresie. Počasie sa umúdrilo a tak som považoval dve náhradné tričká za dostatočné výstrojné zabezpečenie. Napriek tomu budem opätovne na obrazovke pôsobiť ako chudobný dôchodca, ktorý si prišiel zarobiť na zakúpenie nových tričiek. Ak by som však prišiel na súťaž s kompletnou garderóbou, ostatní by to mohli považovať za nemiestnu provokáciu. Asi neprezradím nič z kategórie Top secret, keď napíšem, že včera sa nakrúcalo osem relácií a účinkoval som v siedmych. Je to dôležité pre pochopenie toho, nad čím budú krútiť hlavou neinformovaní diváci. V ateliéri, v ktorom sa nakrúcalo som strávil celkom desať hodín s hodinovou prestávkou na obed. Reagoval som na 175 otázok, na zodpovedanie ktorých som mal 15 minút 45 sekúnd. Okrem krátkych fajčiarsko-kávových prestávok som takmer neustále stál na boľavých nohách. To všetko je potrebné vziať do úvahy, keď niekto bude z pohodlia svojho kresla prevracať oči a nechápať, ako si môže chemický priemyslovák pomýliť síran železnatý so síranom železitým, ako môže autoinžinier značku Colt priradiť k Fordu a nie k Mitsubishi a ako môže nadšený filmový fanúšik zlyhať takmer na všetkých otázkach z oblasti filmu. O strese alebo tréme nehovorím, tie nefungovali. Ale únava perfektne, preto prehra v desiatej súťaži v poradí pôsobila priam oslobodzujúco. Podarilo sa mi vyrovnať rekord nového formátu súťaže v počte po sebe nasledujúcich výhier, a tento pocit bol satisfakciou za všetky trápenia so súťažou spojené.

Aká bola súťaž? Písať o tom, že mi nesadli otázky by bolo zbytočné, to mi aj tak nikto neuverí, i keď to myslím úplne vážne. Moderátori boli skvelí. Bibiana mi v rozhovoroch nedávala ťažšie otázky, než boli v súťaži a Gregor okrem toho, že je profesionál každým cólom, by sa uplatnil aj ako súťažiaci. Aj celý štáb bol ústretový a profesionálny.

V štvrtej hre bol mojim protihráčom profesionálny vojak z Gelnice, ktorý to bral s humorom a riskoval aj tam, kde nemal, takže stačili dve nezodpovedané 350 eurové otázky a bol z hry. V piatej hre som mal proti sebe folkloristicky pôsobiacu Alenku z Liptova, ktorá mi presnými odpoveďami na otázky zo športovej tematiky v druhom kole o dosť utiekla. Pri mojich otázkach som mal pocit, že ich vybral nejaký zlomyseľný režisér a niekde za bučkom sa na mne zabáva. Vôbec po prvý raz som sa dostal do záporných hodnôt. Piatimi presnými zásahmi sa mi však na poslednú chvíľu podarilo zvrátiť priebeh hry a vyhrať. V šiestej hre sa proti mne postavil operný spevák a skúsený účastník vedomostných súťaží z Košíc. Obaja sme získali 100-eurovú prémiu za prvé kolo a ja navyše tisíc sto eur, pretože sa mi celkom darilo. "Ďuri Higgins" neúspech zobral športovo a tešil sa z toho, že svojej dcére, ktorá ho sprevádzala, ukáže Bratislavu. Ja som v rámci úvodného rozhovoru spomenul tento blog a po odvysielaní relácie som sa nestačil čudovať, koľko záujemcov si ho vyhľadalo a prečítalo. Už vtedy som uvažoval o tom, ako so cťou odísť zo scény. Najviac by som víťazstvo doprial sympatickej učiteľke Denise z Bánoviec,

ktorej suverénne odpovede mi dvíhali obočie a ničili sebavedomie. Zohrala so mnou mimoriadne dramatickú partiu, v ktorej som mal namále, ale vtedy to ešte neprišlo. Prišli iba reportéri z STV nakrútiť podklady do relácie On Air, čo znamenalo ďalšie otázky pre mňa. Reláciu odvysielali 14. apríla a link na ňu už nefunguje. Hra s poradovým číslom 8 bola mojim osobným Waterloo. Síce som ju vyhral, ale únava a vyčerpanie z celodenného vypätia si vyžiadali pomerne krutú daň. So zelenou skalicou som robil pokusy už v dobe, keď Bibiana Ondrejková nebola ešte na svete a aj tak som poplietol názov zlúčeniny, ktorú takto nazývajú. Nezabral som ani na jednu otázku z oblasti filmu a nie je dôležité, že jeden film som nevidel a druhý som prespal. Ani dramatický, v poradí už deviaty, súboj s menovcom žijúcim 40 rokov v Česku ešte nepriniesol porážku, aj keď došlo k veľmi vzácnej parite v počte nahratých eur a rozhodol iba vyšší počet mnou zodpovedaných otázok. Pripadal som si ako dostihový kôň, ktorému handicaper v rámci vyrovnávania šancí nakladá stále väčšiu váhu, ktorou bola v mojom prípade únava. Neodvratnej porážky som sa dočkal od nenápadného súťažiaceho zo Zbehov, ktorého som už ani príliš nevnímal. Výnimočne mi nevyšlo tretie kolo, hlúpo som si poplietol uhličitan vápenatý s chloridom draselným, nespomenul som si na poľského laureáta Nobelovej ceny a bolo to. Škoda, pretože po ňom nasledovala pekná mladá súťažiaca, ktorej podľahnúť by nebolo porážkou. Ale sledovanie ich vzájomného duelu ma iba utvrdilo v presvedčení, že ma porazila únava, a nie protihráč.

Na súťaž som sa viac ako hodinu trepal tromi spojmi MHD, ale domov som sa po vyčerpávajúcom dni viezol mercedesom taxislužby. Nie z frajeriny, ale z túžby byť čo najskôr v posteli. Koniec dobrý, všetko dobré. Kto chce o vedomostných súťažiach prehlásiť niečo relevantné, mal by sa na nich zúčastniť. Inak vonia seno koňom a inak milencom, hovorí sa v známom bonmote, inak sa súťaží z kresla v obývačke a inak pri pulte v Dueli, tvrdí každý, kto si to vyskúšal. Duel má v rámci verejnoprávnej televízie jednu z najvyšších sledovaností (to, že ho predstihuje iba Pošta pre teba je skôr úsmevné, ako zaujímavé). Odstránením určitých stereotypov vo výbere otázok, prípadne pridaním otázok v obrazovej a/alebo zvukovej podobe by sa jeho atraktívnosť pre divákov ešte zvýšila.

Takže veľa úspechov, nasledovníci!

P.S. V súčasnosti, teda po šiestich rokoch, sa začalo dianie v Dueli viac propagovať na Facebooku, čo prinieslo možnosť pridať fotografiu tých, ktorí síce nesúťažia, ale porovnateľne prispievajú k diváckej pohode a zážitkom.