A vy s kým bankujete?
27. 12. 2012
Existujú nápadité a vtipné reklamy, pri ktorých si ani nezapamätáte, aký výrobok, či službu vlastne prezentujú. Ale aj reklamy, ktoré potenciálnych zákazníkov skôr odpudia, než prilákajú. Tie sa mi v mysli už dlhšiu dobu spájajú s najstaršou sporiteľňou na Slovensku. Tá sa nechala obabrať seriálom nezmyselných reklám s kľúčovou otázkou: "A vy s kým bankujete?", na konci ktorých šťastní komparzisti prezradia názov tohto legendárneho peňažného ústavu. Ja s ním "bankujem" už dlho a moje skúsenosti šťastný úsmev na tvári nevyvolávajú. Že by som bol výnimkou? Doteraz som mal o totiž bankovaní inú predstavu.
Keď v roku 1981 zriadili na našom sídlisku pobočku, môj sporožírový účet bol tretí v poradí. To je dôležité pre pochopenie môjho rozhorčenia nad správaním sa kinderpersonálu k človeku, ktorý bol klientom sporiteľne už v dobe, keď oni neboli na svete. K pobočke som spočiatku nemal výhrady. Plynulo posledných osem rokov socializmu a tak v dlhom čakaní, v otrávených ksichtoch úradníčok, v byrokracii a dvojmesačných lehotách som nevidel nič výnimočné. Aj pred súd som sa zásluhou sporiteľne dostal. Nedalo sa totiž zistiť, kedy nabehne platenie nájomného cez sporožíro a tak jeden mesiac boli spáchané dve platby a nasledujúci ani jedna. Keď som po hodine opúšťal súdnu stolicu s celostranovým ručne klepkaným zápisom, bolo mi jasné, že jednoduché riešenia už z nášho sveta vymizli. Inak by nemohlo byť zamestnaných toľko úradníkov, ktorí komplikujú jednoduché záležitosti a šikanujú tých, ktorým vďačia za prácu. Inokedy ma v sporiteľni pobavili nesplniteľnou požiadavkou, aby som sa podpisoval čitateľne, pretože buď napíšem čitateľne svoje meno alebo sa podpíšem, nič medzi tým neexistuje. Aj po premiérom nepovšimnutej revolúcii sa v sporiteľni zmenilo iba to, že k personálu pridali uvádzačku, ktorá obradne doviedla klienta k rovnako neochotnej úradníčke, ako predtým, len sa tým navodzoval falošný dojem nového prístupu ku klientom. A vytvorilo sa tým pracovné miesto pre nekvalifikovanú a príbuzensky, či inak blízku osobu. Aj paralelné používanie počítačov a písacích strojov málokde trvalo tak dlho, ako v sporiteľni. Klientov si v sporiteľni vážia. Ale iba niektorých. Nedávno si úradníčky išli nohy dolámať, len aby ma zmluvne preradili do kategórie "SENIOR". Tá má upreté prakticky všetky výhody, zatiaľ čo mlaď, ktorá si to môže už v nasledujúcom mesiaci nasmerovať nie na pracovisko, ale na Vazovovu, tak táto mlaď pre nich predstavuje bonitných a perspektívnych klientov.
Na úvod by to stačilo. Dôvodom pre napísanie tohto blogu je, že 27. decembra uplynulo 30 dní od mojej sťažnosti na šikanovanie klienta, ktorú som podal ombudsmanovi sporiteľne. Tak, ako v marketoch dnes nájdete skôr smradľavé mäso, než Knihu prianí a sťažností, ani v sporiteľni už nemajú žiaden útvar reklamácií, či dokonca sťažností. Majú ombudsmana. To znie lepšie. Ombudsman rieši pripomienky, lebo aj to znie lepšie, ako sťažnosti. Najlepšie by však bolo, aby namiesto zmeny organizačných útvarov a terminológie došlo ku skvalitneniu a zrýchleniu vybavovania sťažností. Pretože 30 dní je hraničná doba ustanovená v zákone, ktorý platí aj pre ombudsmana. Škoda, že mu to niekto nepripomenul, keď ho uvádzali do funkcie. Ako môže strážiť dodržiavanie predpisov, keď ich sám porušuje?
A teraz niečo o tom mojom smutno smiešnom prípade. Otec má 90 rokov a je pre ťažké zdravotné postihnutie umiestnený v špecializovanom zariadení, v ktorom mesačné náklady na jeho pobyt o 400 eur prevyšujú jeho dôchodok. Okresný súd pozbavil otca spôsobilosti na právne úkony a za jeho opatrovníka určil mňa. V zmysle rozsudku som povinný zabezpečovať otcovi všestrannú starostlivosť a opateru. Súd ma síce ustanovil za opatrovníka, ale už sa nezaoberal tým, z akých zdrojov budem "všestrannú starostlivosť a opateru" hradiť. Sme štyria súrodenci, traja v starobnom dôchodku. Otec má v sporiteľni zriadenú vkladnú knižku. A na tomto mieste sa príbehy môjho otca, jeho potomkov a sporiteľne stretávajú.
Netušiac budúce udalosti, vydal som sa do sporiteľne vybrať z otcovej vkladnej knižky prvé eurá na krytie jeho pobytu. Priestory pobočky, po novom obchodného miesta, sú rozvrhnuté tak, aby síce nezakrývali koho peniaze sa tam otáčajú, ale aby tiež bolo zreteľné, kto na tých peniazoch drží svoj prst. V priestranných, svetlých a dobre zariadených halách víťazia úradníci nad klientmi nielen počtom. Sú rozsadení vo svojich kobkách a zamyslene hľadia do monitorov, klientov príliš nevnímajúc. Rád by som vedel, koľkí z nich riešia niečo pracovné a koľkí sa pokúšajú správnym spôsobom zoradiť žolíkové karty. Na hrudiach majú menovky, vo väčšine prípadov s titulom pred menom. Na stenách im visia diplomy a čestné uznania a vôbec by ma neprekvapilo, ak by na nejakom čestnom mieste bola vlajočka hrdo oznamujúca, že kolektív obchodného miesta súťaží o hrdý titul Brigáda bankovej práce. Netušil som, že výber z vkladnej knižky bude takou dramatickou udalosťou. Pani v preddôchodkovom veku si vypočula moju žiadosť a bez rozpakov ma vyhnala domov, pretože som sa opovážil doniesť jej fotokópiu rozsudku a nie originál. Hneď mi bolo jasné, ako sú rozdané karty a kto bude určovať, čo klient musí a čo závisí na úradníčkinom rozmare a nálade. Keby si poriadne prečítala výrokovú časť rozsudku, bolo by jej jasné, že súdu predkladám dvakrát ročne správu o výkone opatrovníctva a nie sporiteľňa, ale súd bude posudzovať, či výdavky boli oprávnené alebo nie. Ale táto pani sa už dávno predtým rozhodla, že nie súd, ale ona samotná bude rozhodovať, či peniaze z vkladnej knižky vydá alebo nie. Z originálu si vyhotovila kópiu a keď som ju upozornil, že má právo odfotiť iba rozhodnutie, predurčil som si svoj ďalší osud na tomto obchodnom mieste. Chcel som jej tým iba povedať, že nejakú sporiteľňu je figu borovú do zdravotného stavu môjho otca. Po nekonečných diskusiách a konzultáciách súhlasila s vyplatením požadovanej čiastky. Peniaze sa po troch mesiacoch minuli a musel som prísť znova. Nech som prišiel k hociktorej úradníčke, vždy som skončil u tej preddôchodkovej. Asi bola špecialistkou na problémové typy klientov. Napriek tomu alebo práve preto, že si ma pamätala, opätovne si vyhotovila fotokópiu rozsudku a rovnako dlho a zložito problém s kdekým konzultovala. Keď som jej po absolvovanej tortúre oznámil, že po predaji bytu si prídem nabudúce vybrať desaťnásobok doteraz vybranej sumy nebola ďaleko od infarktu. Tretíkrát sa však stal zázrak. Preddôchodková tam nebola a úradníčka, ktorá sa podujala riešiť môj problém bola až podozrivo vnímavá a chápavá. Akurát som jej musel vysvetliť, že otec už nikdy odnikiaľ nič nevyberie a teda som jediný, kto môže s jeho vkladnou knižkou a v jeho záujme disponovať. Vyriešili sme to tak rýchlo a tak dobre, že som mal chuť opiť sa od šťastia. Zabránila mi v tom iba zlosť na to, že sa teším z takej samozrejmej veci.
Koncom novembra vstúpil na horúcu pôdu obchodného miesta s neodôvodneným optimizmom. Znovu som úradníčke pracujúcej pod stenou vytapetovanou čestnými uznaniami a diplomami, trpezlivo vysvetlil celý problém, doložil všetky potrebné doklady a vyjadril požiadavku. Lenže úradníčka asi nemala svoj deň a po obvyklých rituáloch fotenia dokladov a konzultáciách sa zaťala s tým, že musí počkať na písomné vyjadrenie právnikov. Pripomenula mi tým nášho prezidenta, ktorý tiež čakal na nejaké vyjadrenia, ktoré by čierneho Petra za nevymenovanie generála prokurátorov, presunuli na niekoho iného. Vyjadrenia právnikov som sa nedočkal a odišiel som so slovami, že zajtra sa vrátim (pôvodne som chcel dodať "a se mnou přijde zákon", ale nemal som istotu, či úradníčky sporiteľne majú popri svojej zodpovednej práci čas aj na kultúru) a pôjdem sa sťažovať k ich riaditeľke. Druhý deň som sa vrátil, ale pani riaditeľka bola služobne vzdialená. Odchytila ma diplomovaná úradníčka z predošlého dňa a zlomyseľne mi oznámila, že podľa ich právnikov vete z rozsudku: „Právne úkony vykonané opatrovníkom vo veciach prekračujúcich bežný rámec si vyžadujú následné schválenie súdom“ je treba rozumieť tak, že je to požiadavka na "predbežný súhlas súdu s každým výberom z vkladnej knižky". To som už išiel do kolien a na adresu právnikov som prehodil niečo nepekné.
Doma som napísal sťažnosť ombudsmanovi sporiteľne, nakoľko spôsoby úradníčok považujem za šikanovanie, ktoré by bolo nemysliteľné aj v prípade, že by išlo o peniaze sporiteľne a nie peniaze môjho otca. Ombudsmanov team ma ubezpečil, že po prešetrení budem o výsledku informovaný do 30 dní. 30 dní uplynulo a ostal som neinformovaný. Nezvyknem bazírovať na detailoch, ale voči inštitúcii, ktorá si uzurpuje právo rozhodovať o cudzích peniazoch ako o vlastných a pritom arogantne dáva najavo, aký je medzi mnou a nimi nebotyčný rozdiel, sa sporiť budem. Tak som generálnemu riaditeľovi a bankovej ombudsmanke poslal sťažnosť že sporiteľňový ombudsman nedodržiava zákonné lehoty. A čuduj sa svete, asi ich to nezaujíma. Usudzujem tak z toho, že mi ani nepotvrdili prijatie sťažnosti. V normálnej krajine by som sporiteľňu žaloval na súde a nebolo by im to vôbec príjemné. Ale sme na Slovensku. Tu skôr než súd dospeje k nejakému záveru bude po smrti nielen otec, ale aj ja. A tak žobroním od súrodencov eurá na otca a rozmýšľam, načo nám je takýto štát, či skôr pre koho je takýto štát.
Po necelých 50 dňoch mi prišla odpoveď od ombudsmanky sporiteľne, ktorá urážlivo zdôraznila potrebu sporiteľne postupovať pri svojej činnosti obozretne, oznámila mi, že požadovaná suma je podľa nich vyššia, ako bežná a požiadavka na predbežné schválenie súdom je v poriadku. V námietke som vyjadril podozrenie, že časť ich právnikov trpí dyslexiou, že kto sa cíti byť oprávnený posúdiť, čo nie je bežnou sumou, by mal aj uviesť aj to, čo tou bežnou sumou je a že odporúčanie obrátiť sa na súd považujem pri existujúcich prieťahoch za nevydarený žart. Na to mi odpísali (parafrázujem), že peniaze na krytie otcovho pobytu v ústave mi nevydajú preto, aby chránili otcove zákonné práva a svoje úvahy zakončili vtipom, že súdy v takýchto veciach konajú v lehotách 6 – 8 týždňov. Tak som napísal súdu, že vďaka tejto "banke" nedokážem zabezpečiť riadnu starostlivosť o otca. Súd vyjadril ochotu schváliť zmluvu uzavretú so sporiteľňou o pravidelnom výbere potrebnej čiastky. Ale sporiteľňa nebola ochotná žiadnu zmluvu uzavrieť. Dokonalá Hlava XXII. Chcel som problém prerokovať s niekým od ombudsmana, pretože na pobočke sa ma už boja. Lenže aj k pomocníkovi ombudsmana sa dostanete iba po predbežnom dohodnutí termínu. Tak som sa objednal. Odpoveď neprišla. Opätovne koketujem s myšlienou zažalovať ich. Potom si prečítam noviny, nalejem si odpoveď a čakám na zázrak.
Ja svoje úvahy zakončím iným vtipom, kresleným.
A na úplný záver ešte k tomu socializmu spomínanému v perexe k blogu. Nielen správanie sa úradníčok, ale aj ich zbabelý alibizmus svedčia o tom, že vysokoškolské tituly im nezabezpečili kvalifikáciu. Kvalifikácia predsa spočíva v schopnosti riešiť prípady, u ktorých je potrebné osvedčiť dobrú orientáciu v problematike. A alibizmus? Náš hrdinský premiér tiež vykrikoval, že ak si to chce niekto rozdať so štátom nech sa páči, veď on je pripravený. A po prehranej arbitráži iba potvrdil, že on to platiť nebude, čo bolo jasné od začiatku. Prečo sa potom čudujem úradníčke, ktorá vykrikuje, že "ona si to na triko nezoberie". Veď rozdiel medzi ňou a premiérom je iba v tom, že premiér naozaj nikdy nič platiť nebude, ale úradníčka, ak bude mať trochu smoly, tak áno. Takže to nie je o premiérovi, ani o úradníčke, ale o pomeroch, ktoré tu zavládli. Ak to ani teraz nepripomína socializmus, tak si sami pre seba odpovedzte na otázky:
Kto dal úradníčkam právo rozhodovať, keď súd mi dal právo nakladať s majetkom opatrovanca bez predbežných podmienok?
Prečo je treba ombudsmanovi sporiteľne pripomínať, že termíny ustanovené v zákone sú záväzné aj pre neho?
Kto upozorní úradníčky, že klienti sporiteľne si nový peňažný ústav na "bankovanie" nájdu ľahšie, než úradníčky na zamestnanie?
Prečo by som mal ďalej ostávať klientom tejto sporiteľne?
Posledná otázka bude v júni vyriešená. Otec zomrel a ja nemám najmenší dôvod mať účet v tejto čudnej inštitúcii. To je jediný spôsob obrany občana, keď orgány zriadené na jeho obranu sú nefunkčné.
Sporiteľňa o svojej strnulosti poskytla dôkaz aj v svojom poslednom kontakte so mnou. Poslala mi výpis zo zrušeného účtu a pripojila list, v ktorom mi oznamuje, že ako jej verný klient mám u nej pripravených 2000 eur ako Spotrebný úver na čokoľvek. No comment.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.