100 000

Keď som pred piatimi rokmi začínal s touto webovou stránkou, nemal som predstavu, koľko ľudí by ju asi tak mohlo navštíviť. Aj preto som jeden z blogov nazval Prvá tisícka je najťažšia, keď počet návštevníkov dosiahol uvedenú hodnotu. Neskôr ich počet inflačne rástol, ale ku skoku došlo až vtedy, keď som stránku prepojil s mojim profilom na Česko-slovenskej filmovej databáze. Jednak preto, že databáza obsahuje desiatky tisíc aktívnych členov a tiež preto, že akákoľvek zmienka o filme (moje rebríčky top filmov, filmové impresie a pod.) evokuje v časti návštevníkov nádej, že si uvedené filmy budú môcť bezproblémovo stiahnuť. Väčšina používateľov internetu v tom vidí jeho hlavný a často aj jediný zmysel. Preto si myslím, že to bol dôvod rádovo vyššej návštevnosti topky mojich najobľúbenejších českých a slovenských filmov. Nič s tým neurobím. Pôvodná stránka Blogy, foto, paberky sa samovoľne zmenila na stránku Film, film, TV. Ale nevysvetľuje to neobvyklú čítanosť blogu Nemáš čo povedať? Napíš o tom blog. Napísal som mnoho lepších a nestretli sa so záujmom.

Dosť mi bolo ľúto, keď v minulom roku skončil činnosť prevádzkovateľ portálu Monitoring návštevnosti. Okrem mena a adresy návštevníka som sa dozvedel o ňom všetko potrebné. Síce som sa získanými poznatkami príliš neriadil, ale mal som radosť, keď som mohol pozorovať, ako systematicky si niekto neznámy prehliada moju stránku. Dnes mám k dispozícii iba celkové čísla a Flag Counter mi takisto spočíta iba tých návštevníkov, ktorí si stránku aktívne vyhľadali.

Kedysi dávno mi priateľ spomínal, že sa už vyskytli prípady samovrážd blogerov, ktorí sa nevedeli vyrovnať s rozdielnou rýchlosťou písania blogov a ich čítania. Mne to nehrozí, pretože zvedavcov na internete je také obrovské množstvo, že počet návštevníkov stránky je prakticky nezávislý od rýchlosti pridávania nových alebo aktualizácie starších príspevkov.

Sto tisíc je pekné a veľké číslo. Zradné je v tom, že neviem, aký najbližší cieľ by som si mal v tejto oblasti vytýčiť. Tak radšej ostanem bezcieľnym zvelebovateľom vlastnej webovej stránky.

Ďalšie zbytočné voľby

Už je to pár rokov, od doby keď otec národa uzavrel s černokňažníkom pakt typu Ribbentrop - Molotov. Ale zatiaľ čo naposledy menovaní si delili cudziu krajinu, naši dvaja si zakšeftovali so Slovenskom tak, ako by im patrilo. Otec národa mal plné gate z obavy, že by pri rozdelení Slovenska na 16 historických žúp nemusel vyhrať vo všetkých a okrem toho by v minimálne v jednej župe mohol voľby vyhrať (och aká hrôza) Maďar! Černokňažník si za prekreslenie Slovenska vypýtal podporu pri uzavretí zmluvy s miništátom v centre Ríma. Zmluvy, akú by nepodpísal ani Winnetou, pretože za absolútne a nevypovedateľné cirkevné poddanstvo sme nedostali ani tie obligátne farebné guľôčky a zrkadielka. A keď bolo dielo dokonané, na všetky otázky týkajúce sa idotského delenia historických celkov existovala iba Moricova univerzálna odpoveď - Na Slovensku je to tak a na otázky týkajúce sa stále razantnejšieho zasahovania cirkvi do nášho života jednoduchá odpoveď - Lebo zmluva.

Odvtedy pretieklo Dunajom veľa vody, pravicové populistické vlády sa striedali s ľavicovými populistickými vládami a tie mŕtvo narodené VÚC všetci nechali na pokoji. Vždy boli iné priority a okrem toho VÚC poskytovali dosť príležitostí pre umiestnenie príbuzných a prívržencov. Radšej sa pohrali s miestnou štátnou správou, kde sa raz niečo zriadilo, inokedy zasa rušilo, prípadne premenúvalo, ale vždy iba tak, aby neboli ohrozené zamestnanecké istoty chovných úradníkov. Raz sa vytvárala špecializovaná miestna štátna správa aby občan dostal vysoko odborné služby, inokedy sa naspäť integrovala, aby mal občan všetko na jednom mieste. Veď všetko pre občana, že? A pri každej zmene sa vymieňali nielen pečiatky a hlavičkové papiere, ale najmä nábytok a vozový park. Veď by bolo nehorázne, aby sa staronový papaláš vyvaľoval v kancelárii veľkosti letiskovej haly so starým nábytkom a autom. Ako by potom mohol tak dobre, ako doteraz, riadiť zdravotníctvo a stredné školstvo? Pre človeka v mojom veku vlastne nič nové pod slnkom. Pamätám, ako sa rozdeľovala funkcia prezidenta a šéfa komunistov a Rudé právo prinášalo sofistikované odôvodnenia tohto múdreho kroku. A rovnako sofistikované odôvodnenia prišlo aj pri opätovnom spájanie oboch funkcií. Nebol by to však dvomi pätinami národa zbožňovaný premiér, keby so svojou troškou do mlyna neprispel aj on do nerozpútanej verejnej diskusie, čo s tými nešťastnými VÚC. V súlade so svojim ideovým ukotvením v časoch reálsocializmu však nevymyslel nič nové, iba priznal svoju náklonnosť k modelu troch krajov a Bratislavy, ktorých hranice sú také prirodzené, ako hranice, ktoré kedysi kreslili kolonizátori v Afrike.

Napriek niektorým výhradám voči Ivanovi Miklošovi, som uvítal ním realizovanú ideu decentralizácie štátnej správy. Veď presun riešenia problémov z centra na úroveň, kde problémy vznikajú, nemá chybu. Jedine snáď v tom, že na Slovensku nefunguje. Môžeme byť vlastne radi, že tu ešte fungujú fyzikálne zákony. Pred časom som bol nadšený tým, ako sa financuje vysoké školstvo v Austrálii (cez doživotnú adresnú daň absolventov), páčila sa mi aj Taiwanská bločková lotéria. Lenže to, čo funguje inde, je našimi parlamentnými a vládnymi kúzelníkmi, prioritne hľadiacimi na uspokojenie záujmov a potrieb svojich sponzorov, zdeformované tak, že vyvoláva oprávnené otázky občanov načo sa to vlastne zavádzalo. Rovnako dopadla aj decentralizácia štátnej správy. Namiesto toho, aby sa zamedzilo kradnutiu najmocnejších, sa kradnutie iba presunulo do mnohonásobne väčšej príjmovej skupiny lokálnych eurohladošov.

A k obsadeniu takejto krajskej samosprávy mám svojim hlasom 9.11. prispieť. Lístie zo stromov už opadalo, stromy prekryli bilboardy s vyžehlenými tvárami kandidátov sľubujúcich možné aj nemožné, v poštovej schránke sa k doručenej pošte musím prehrabávať cez množstvo letákov. Všetko nasvedčuje tomu, že rituál volieb je pred nami. Tak koho vlastne voliť? Už pred časom som napísal dva blogy na volebnú tému a v oboch som nikoho k ničomu nenabádal, ani od ničoho neodrádzal, len som opísal mechanizmus môjho predvolebného rozhodovania. Lebo je rovnako ťažké vybrať si zo stoviek druhov porovnateľne kvalitných televízorov, sporákov, chladničiek, mobilov a ďalších predmetov, ako si vybrať z desiatok porovnateľne nekvalitných kandidátov. Nebude tomu inak ani teraz.

Bratislavský kraj je posledným útočiskom zdecimovanej a dezintegrovanej pravice a bolo by dobré, aby ním aj ostal. Vládu jednej strany sme tu mali dostatočne dlho na to, aby sme poznali, k čomu vedie. V Bratislavskom samosprávnom kraji je k zachovaniu „posledného útočiska pravice“ potrebné poraziť euroMoniku. Nebude to ľahké, pretože platí stará zásada, že nikto nedokáže splniť to, čo vám pred voľbami jednotliví kandidáti dokážu nasľubovať. Pretože verím bratislavským voličom, neverím, že euroMonika vyhrá už v prvom kole. Môžem ho teda vypustiť a nechať rozhodovanie medzi Frešom a Krajcerom na iných. Rozhliadol som sa po outsideroch a tam je to tiež zaujímavé. K bizarnej politickej figúrke Ondriáša už chýba iba ten výpravca opakovane kandidujúci za prezidenta. Možno by sa našiel aj nejaký potetovaný exot a podnikateľ s japonskými koreňmi (nech nie sme horší, ako Česi). Našiel som tam však Oskara Dobrovodského. Nezaujíma ma pod vlajkou ktorej strany kandiduje. Zaujíma ma jeho osamotený a neúspešný boj o vlastné obydlie a vlastnú dôstojnosť s neprispôsobivou hordou Cigánov a priposranou bandou úradníkov, ktorí pre vlastné pohodlie držali stranu tým, ktorých by sa mohli oprávnene báť. Je mi úplne jedno, že nezíska ani jedno percento hlasov. Ja, ktorý som opakovane vo veľkých voľbách volil Občiansku konzervatívnu stranu so štyrmi matadormi a necelou desiatkou tisíc voličských hlasov, nebudem mať ani teraz pocit, že robím niečo nesprávne. Kandidátov na poslancov nepoznám a ani netúžim spoznať. Dúfam, že keď ich preosejem mojim sitom, ostane mi niekto na zakrúžkovanie.

V druhom kole to už bude klasická situácia. Už dlhšiu dobu na Slovensku nevolíme toho, koho by sme si priali, ale bránime zvoleniu toho, koho tam nechceme. Je to síce smutné, ale je to tak. Nie že by na Slovensku neboli osobnosti, ale politika a verejný život na Slovensku sú už do takej miery špinavé, že každý slušný človek sa im vyhne veľkým oblúkom. Ostávam zástancom povinných volieb, pretože podľa známeho výroku Edmunda Burkeho na víťazstvo zla stačí, aby dobrí ľudia sedeli so založenými rukami. Lebo u nás sa tých 40 % ostatných už nejako dá dohromady.

Sľúbil som blogy do 1000 slov a nepolitické témy. Prvú časť som splnil, druhá je zatiaľ na Slovensku nesplniteľná. Sme tou svinskou politikou prerastení, ako rakovinou.

Epilóg: Frešo vyhral podľa očakávania a v Bystrici občania opäť ukázali, že raz príde chvíľa, keď je pre nich ktokoľvek prijateľnejší, ako profesionálni a neschopní politici, motajúci sa na rôznych funkciách vyše 20 rokov. Kotleba iste nie je výhra, ale aspoň sa trochu rozčeria stojaté zapáchajúce vody slovenskej politiky. Ľudia skôr veria novým tváram, než by mali veriť tomu, že sa starí psi naučia novým kúskom.