Choď na obsah Choď na menu
 


Blogy z roku 2007

1. 3. 2016

Predsavzatia

Tak nám začal nový rok. Pekne po poriadku, 1. januárom. Tento deň je významný z praktického hľadiska ako deň, v ktorom dospávame deficity zo Silvestrovskej noci a z morálneho hľadiska ako deň, v ktorom si dávame predsavzatia. Za komunistov to navyše bol deň, od ktorého sa upravovali ceny alebo podmienky života. Dohadovanie sa o tom, čo od 1. januára pôjde hore tvorilo nadstavbu jesenných rozhovorov o počasí a zdraví. Boli to krásne časy, keď sme začiatkom januára s tŕpnutím čítali, že boli upravené ceny viacerých potravín a spotrebného tovaru a vzápätí sme si uľahčene vydýchli, pretože vďaka múdremu vedeniu strany klesli ceny surového železa, kyseliny sírovej a bakelitu. Tieto zábavky naša cengacia revolúcia zrušila a odvtedy sa zdražuje mirnix-dirnix a hala-bala. Predsavzatia, teda to, čo posmelení alkoholom nezodpovedne deklarujeme na prelome rokov, nemám rád. Keď si vypijeme a kalendár ukazuje 1. január, nemali by sme si dávať predsavzatia, ale odložiť to na dobu, keď v nás dozrie vôľa niečo zmeniť. Ale dosť už o tom. Či sme si predsavzatia dali alebo nedali, aj tak ich plniť nebudeme.

Koncom roka sme už poznali programové vyhlásenie vlády a jej prvé kroky. Také nemotorné, ťarbavé, ako už prvé kroky zvyknú bývať. Teda celkovo nič moc, ale veď kto by aj čakal. Tak som si myslel, že aspoň pri tých blahoželaniach mi niekto utrafí nôtu. Zasa nič. Všetci chcú, aby som bol zdravý, prachatý, spokojný s tým čo mám a Laco originálne chce, aby som popri tom mal ešte aj chuť do práce, zdôrazňujem, chuť do práce! Ako keby nepoznal známy vtip, že ľudstvo hľadá odpoveď na dve otázky: 1. kto vymyslel robotu?, 2. prečo ho ostatní nezabili? No uznajte, chuť do práce predsa nemôže priať triezvy šesťdesiatnik inému, z času na čas triezvemu šesťdesiatnikovi! Chuť do práce! O tom nech snívajú naši nadriadení. 19 mesiacov do penzie a on mi praje takéto čosi. Všeobecný pocit mojich rovesníkov predsa osciluje okolo chuti čo najskôr s tým všetkým seknúť. Keď nám nechýbala desaťročia predtým, prečo by sme ju mali mať teraz. Chuť do práce je výnimočný pocit, vlastný niekoľkým šťastlivcom, ktorým ich záľuba zaručuje slušný príjem. Ale to nie je náš prípad. Veď práca je pre väčšinu z nás málo efektívnym prostriedkom na uspokojenie našich najnutnejších materiálnych potrieb. Navyše nie sme vďaka tejto práci ani obľúbení v spoločnosti. V kolektíve možno, pokiaľ sme dostatočne hlúpi, lebo táto kombinácia sa nosí, ale v spoločnosti vôbec. Podľa prieskumu MVK je najobľúbenejšie povolanie lekára (40,1 %) a medzi tri najneobľúbenejšie povolania patrí aj laborant (0,1 %). Tak s chuťou do práce, laboranti! Keby si Laco ponamáhal tú svoju makovicu, hneď by vedel, čo poteší šesťdesiatnika a na čo ešte ani Fico neprišiel. Za svoj celkom dobrý nápad považujem prideľovanie Viagry šesťdesiatnikom bez predpisu a na gastrolístky. To by bolo terno! Obézni sme dostatočne, tak načo sa zbytočne prejedať. I keď nepopieram, že dobrý rezeň je určite lepší, ako zlý sex. Naše BMI už dosahuje hodnoty eura v korunách a na rozdiel od nástroja lásky neklesá, ale stúpa. Zrieknem sa polievky, za ušetrený gastráč dostanem vytúžený modrý zázrak a môžem ísť machrovať za babami. Tak nejako by malo vyzerať snenie šesťdesiatnika! Chuť do práce! Pche!

Rovnosť?

Túžba po rovnosti je jednou z najsilnejších. Pravdaže, rovnosť sa chápe väčšinou chybne. Nie tak, že sme si všetci rovní na štartovej čiare, ale tak, že sme si všetci rovní v cieli. Predstavte si preteky. Už na štarte by bolo jasné, že všetci dobehnú do cieľa v rovnakom čase. Že všetci budú prví. Kto by sa na také preteky prihlásil? Jedine ten, kto nechce vyhrávať. Ale ak nechce vyhrávať, načo by potom bežal? Môže zostať sedieť doma. Výsledok bude rovnaký.

Milan Lasica, .týždeň 6.8.2007

Za rozhlas a televíziu platí každý rovnako – 140 korún. Má to logiku. Jeden produkt – jedna cena. Nie je pritom dôležité, že ten kto zarába sedem tisíc mesačne zaplatí 2 % zo svojho príjmu a ten, čo má 70 tisíc mesačne iba 0,2 % z príjmu. Dôležité je, že u kúpy ostatných statkov sa sami rozhodujeme, či a koľko. U týchto médií je nám odopierané právo voľby, či vôbec chceme Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu. A kto ich chce, nech si ich aj platí. Ale prečo aj ja? Prečo ma štát núti, aby som si kupoval niečo, čo nepotrebujem a nechcem? K otázke ma primäl návrh zákona, ktorým chce štát riešiť svoju impotenciu pri vyberaní koncesionárskych poplatkov tým, že ich spojí s odberom elektriny a zriadi ďalší úrad za 40 melónov ročne. Nabudúce spoja nevlastnenie auta s povinnou kúpou električenky. Veď viete koľko ľudí jazdí načierno? A dopravný podnik nemá čas zaoberať sa revízormi. Musí výhodne nakupovať poľské autobusy, ktoré sa krátko po nákupe sami preraďujú z kategórie dopravných prostriedkov do kategórie zábavnej pyrotechniky. Ako-tak chápem rozumnú mieru solidarity, napríklad v zdravotnej starostlivosti, ale solidarita v čumení na telku je pre mňa nestráviteľná. Jej dôsledkom sú stámiliónové pokuty za nedodržanie nevýhodných zmlúv, miliónové odmeny spriazneným a celoročné zamestnávanie odhŕňača snehu. Na druhej strane nemám problém s tým, aby komerčné stanice vysielali Mojsejovcov, Susedov, Senzus, telenovely, Bailandá, Pošty pre teba a všeličo iné až do zblbnutia. Veď si to diváci hradia tým, že nie pri každej reklame navštívia WC alebo chladničku. A nie je to iba televízia. Keď si uvedomím, že mesačné výdavky na dieťa v detskom domove a na farmára dosahujú 20 tisíc a výdavky na jedného väzňa dokonca 30 tisíc, oblieva ma studený pot pri predstave, koľko poplatníkov sa na tieto výdavky skladá. Nikto pritom nesankcionuje plodičov nechcených detí, nepožaduje od farmárov adekvátne výsledky ich činnosti, ani nenúti väzňov pracovať.

Obdobnou solidaritou trpia aj rodičia, ktorých deti nebudú študovať. Tým zoberú dane, za ktoré iné detičky vyštudujú, napríklad právo. Lebo vzdelanie nie je tovar a nemá sa platiť. A keď nešťastnou zhodou okolností bude člen tejto rodiny v budúcnosti potrebovať právnu pomoc, tak sa môže ísť rovno obesiť, pretože honoráre vyštudovaných detičiek nemá šancu zaplatiť. Všimli ste si pokrik pri návrhu spoplatniť štúdium? Huróni by k nám mohli chodiť na stáže. Asi zohráva úlohu aj to, že najprv treba zaplatiť a až po vyštudovaní sa mi táto investícia (možno) vráti. Netreba však nič vymýšľať. V Austrálii funguje systém, ktorý považujem pre jeho jednoduchosť a spravodlivosť za geniálny. Od prvej výplaty po promócii, až do odchodu do penzie, strhávajú absolventovi školy presne stanovené percento z príjmu a posielajú ho jeho alma mater. Úspešní absolventi s dobrými príjmami tak prispievajú k ešte väčšej úspešnosti svojej školy, neúspešní absolventi s nízkym alebo iba občasným príjmom sa podieľajú na zániku svojej, rovnako neúspešnej, školy. Ako v prírode. Škoda, že moje nadšenie pre tento systém nezdieľa nikto z údajne kompetentných. A to napriek tomu, že systém založený len na verejnom financovaní produkuje väčšinu len priemerných absolventov. Všetky v Šanghajskom rebríčku vysoko umiestnené univerzity vyberajú nemalé školné. Ale aj tam už nastal posun, pretože tieto školy produkujú toľko úspešných absolventov – budúcich sponzorov – že je možné významne zvýšiť počet štipendistov z radov nemajetných študentov. Za tých sa v súčasnosti považujú študenti z amerických rodín, v ktorých ročný príjem neprevýši 1,4 milióna Sk. A to ho ešte majú v znehodnocovaných dolároch.

Na druhej strane detské prídavky, stavebné sporenie, rodičovské príspevky, pôrodné i pohrebné, dostáva ten, čo z ruky do úst, i výpalník, ktorého životným ideálom je previezť sa v Mercedese po pešej zóne alebo na štvorkolke pokoriť prírodnú rezerváciu. Ročne sa takto rozdelí vyše 50 miliárd korún. Doteraz som sa nedozvedel, prečo štát zo svojich obmedzených zdrojov vypláca dávky tým, ktorí ich nepotrebujú. Možno kvôli tým, ktorí majú toto rozdeľovanie ako pracovnú náplň.

Za prekročenú rýchlosť, alebo iný priestupok platí rovnakú sumu ten, ktorý si ju ani nevšimne aj ten, pre ktorého znamená citeľný zásah do rodinného rozpočtu. Na prvý pohľad je to spravodlivé – rovnaký priestupok, rovnaký postih. Lenže spravodlivé to bude až vtedy, keď bude platiť – rovnaký priestupok, rovnako citeľný trest. Že by to znamenalo trochu viac administratívy? Ale veď máme daňové priznania, výkonné počítače, obrovské nevyžívané databázy a množstvo nevyťažených a všetkého schopných úradníkov. Tak čo? To sa týka aj recidivistov. Odborníci mudrujú, že vysoké tresty ich neodradzujú od páchania ďalšej trestnej činnosti. A Harabin promptne navrhuje znižovanie údajne vysokých a údajne neúčinných sadzieb. Opak je pravdou. Premierovému zlodejovi naparím rok, pri opakovaní dva roky, pri ďalšom štyri a tak ďalej, veď aritmetické postupnosti sme sa učili. Kto to vydrží dlhšie, štát alebo zlodej? Náprava by prišla skôr, ako by sme čakali. Veď podľa štatistík pácha 90 % trestných činov iba 6 % recidivistov.

I u dôchodcov je táto čudná rovnosť prítomná. Každoročne sa tešia na valorizáciu dôchodkov. Napriek tomu, že zásluhovosť mala skončiť pri prvom vymeranom dôchodku, pokračuje sa v nej aj pri valorizáciách. Čo na tom, že v tej dobe už dôchodca do fondov neprispieva, iba z nich poberá, ergo, od tej chvíle sú si všetci dôchodcovia rovní! Logické by bolo pridať im rovnakú čiastku, pokrývajúcu zvýšenie nutných výdavkov. Ale nie! Pridá sa im rovnaké percento, ako by ich jedna dôchodcovská mater mala, a basta! Jeden dostane 200 a druhý 2000 korún, čím sa nominálne rozdiely medzi dôchodkami zvýšia napriek tomu, že už na to nie je žiaden dôvod. Alebo je?

Ďalšou rovnosťou je právo voliť. Rovnosť toho, ktorý je celoživotným príjemcom jednej alebo niekoľkých zo 72 sociálnych dávok s tým, ktorý je celoživotným prispievateľom na tieto dávky. I keď slovo prispievateľ nevystihuje charakter daní, ktoré nám všemocný a najmúdrejší štát pod hrozbou trestu väzenia kradne. Áno kradne, pretože v tejto činnosti je obsiahnutý úmysel zlodeja i nesúhlas okrádaného. A ešte tomu hovoria daňové priznanie, aby pocit viny okrádaného bol dokonalý. To je aj pointou vtipu: Máte dojem, že nikomu na vás nezáleží, každému ste ľahostajný, nikto vás nemá rád? Nie je to pravda. Skúste nepodať daňové priznanie. Nečudujme sa potom, že vo voľbách zvíťazia tí, ktorí sľúbia ešte väčšie okrádanie. Poberateľov je vždy viac, ako prispievateľov. A stačilo by spojiť voľby s daňami. Oberá ťa štát o dane – máš právo voliť jeho podobu. Neplatíš dane (si dieťa, študent, nezamestnaný, dôchodca) – nebudeš voliť. Jednoduché, nie? Luďo ma vo svojej obsiahlej recenzii upozornil, že potom by volili peniaze a nie ľudia. A peniaze, ako je známe, priťahujú ďalšie peniaze, prirodzene na úkor tých voličov, čo im nevyšiel tip. Prijateľným kompromisom by boli dve komory parlamentu. Do jednej by volili peniaze a do druhej hlavy. Pridať každej komore právo veta a namiesto stoviek zákonov by boli desiatky, ale takých, ktoré by nebolo potrebné novelizovať už pred nadobudnutím ich účinnosti.

Úsmevné je, ako sa na druhej strane diskredituje rovná daň, ktorá každého zaťažuje rovnakým podielom a rozdielnou sumou, takže je rovnou i progresívnou súčasne. Zásluhou tejto dane 4,6 % obyvateľov najvyššieho príjmového levelu odvedie 32,5 % z celkového výberu dane. Impozantné, nie? A to v tom nie sú zahrnutí megaboháči, ktorí by síce veľmi radi odvádzali dane, ale v daňových rajoch, kde zhodou okolností sídlia ich firmy, sa dane nevyberajú. Taká smola! Nuž čo, raj je raj. Možno aj preto bolo jedným z prvých sociálnych počinov tejto vlády zavedenie tzv. milionárskej dane. Ak máte mesačný príjem 88500.- Sk a viac nemôžete si z daňového základu odpočítať ani korunu. Zavedenie tejto dane bolo prezentované ako zdrvujúca rana boháčom, kapitalistom a iným triednym nepriateľom. Nikto sa ani slovkom nezmienil o tom, že pracujúci poberatelia dôchodku sú už niekoľko rokov postihnutí rovnako, ako tí nenávidení vydriduchovia. Hľa, ďalší prípad, ako sa dá kalkulovať s ľudskou závisťou. Veď pre väčšinu ľudí je sviňou každý, kto zarába viac ako oni, a rovnako svinský je aj režim, ktorý im to umožňuje. Pred pár rokmi sa kolegyňa – sekretárka úprimne čudovala, prečo mám vyšší plat ako ona, keď máme porovnateľné životné náklady. Nedokázal som jej to vysvetliť, lebo každý racionálny argument sa od nej spoľahlivo odrazil. Tak som to vzdal. Čakajúc na príchod autobusu som jej aspoň zakýval, keď ma míňala vo svojom aute.

A vlastne ma už ani nebaví písať to, čo bolo už bez viditeľného účinku stokrát opísané. Patrilo by sa aspoň naznačiť riešenie. Mal by ním byť starý princíp, že štát má pomáhať deťom, starým a chorým. V žiadnom prípade nesmie pomáhať lenivým a hlúpym. A ak tento princíp doplníme o adresnosť, máme k dispozícii recept, na realizáciu ktorého bude trvale chýbať politická vôľa.

Show must go on

Mal som takú naivnú predstavu, že sa moje písačky začnú odlišovať od prehľadu tlače, ale nedá sa. Zo Štátneho pedagogického ústavu dostal hodinovú výpoveď zamestnanec, ktorý poskytol denníku SME päť neutrálnych viet o prínose osemročných gymnázií. Päť viet. To je menej, ako Dva tisíce slov aj ako Několik vět, za podpis ktorých boli obdobné postihy. Napriek veku a nezanedbateľnému intelektu som sa nádejal, že sa to už skončilo. A pritom je to stále prítomné, asi preto, že sú stále prítomní ľudia, ktorým sú tieto spôsoby vlastné.

Týždenník Trend má zaplatiť 140 miliónov za ujmu spôsobenú nejakej spoločnosti, ktorej sa zabudli verejne ospravedlniť za napísanie pravdy. Bystrickí samosprávnici pre zmenu inej firme zaplatia 300 miliónov za to, že jej pred časom neuhradili 300 tisíc. Číslovka ostala, nuly pribudli. A nuly, to je vlastne nič, tak prečo by sme sa vzrušovali. A posledná (to iba žartujem, že posledná) správa sa týka najmä nás (tie predchádzajúce sa nás týkajú tiež, i keď nie bezprostredne) – je pripravený zákon, ktorý zavádza povinné očkovanie proti chrípke pre občanov, ktorí oslávili 59. narodeniny. Je to neuveriteľné! Včera to bolo povinné poistenie, bezpečnostné pásy a poľovačka na fajčiarov, dnes zavádzajú povinné očkovanie proti chrípke. Povinnosť postarať sa o ľudské zdravie a šťastie je skrátka fixnou ideou politikov.

Čo bude nasledovať? Čínske príslovie hovorí: Ak nezmeníme smer, skončíme tam, kam smerujeme. Kam sa dostaneme zásluhou dobre platených a za nič nezodpovedajúcich animátorov nášho života zajtra? Sme snáď krajina dementov, ktorí nie sú schopní bez pomoci úradníkov a politikov organizovať svoj život? Veď schopnosti väčšiny úradníkov a politikov končia u schopnosti vyšťať dieru do snehu. A aj to iba v zime. Aké povinné poistenie? Veď pri spôsobení škody štát môže a musí z vinníka zodrať kožu. Po pár exemplárnych exekútorských zásahoch každý normálny človek pobeží do poisťovne dobrovoľne. Kto bude mať to šťastie a uvidí, ako ďaleko doletí po havárii vodič a spolujazdec s nezapnutými bezpečnostnými pásmi, bude si ich zapínať i pri laškovaní s priateľkou v garáži. Dávno už neplatí téza, že liečenie fajčiarov a alkoholikov je drahšie, ako vybraté spotrebné dane. S akou radosťou ich štát inkasuje alibisticky ukazujúc prstíkom na Európsku úniu. Tú Európsku úniu, ktorá pestovateľov tabaku každoročne dotuje jednou miliardou eur! Bývalého českého politika a tuhého fajčiara Jiřího Stráského ľaká predstava, čo sa bude musieť dodatočne zdaniť, keď všetci prestaneme fajčiť a piť. Koľko olova sme sa nahltali počas života z výfukov áut, koľko neškodného DDT, polychlórovaných bifenylov, rastových hormónov, antibiotík a iných dobrôt prešlo naším organizmom za cudného mlčania štátu? Narkomanom rozdávajú striekačky zadarmo a fajčiarov by najradšej strieľali bez predchádzajúceho zaštrkotania záverom. Nikto zatiaľ neocenil, že fajčiari sú pri práci s myšou šikovnejší, pretože majú ukazováčik vytrénovaný oklepávaním popola z cigarety. Súkromným majiteľom štát určuje, či sa v ICH zariadení môže alebo nemôže fajčiť. Ako keby to nemalo byť rozhodnutím majiteľa alebo ešte lepšie potenciálnych návštevníkov. Dočítal som sa, že rozdeľovať reštaurácie na fajčiarsku a nefajčiarsku časť je to isté, ako rozdeľovať bazén na časť, kde sa smie močiť a časť, kde sa močiť nesmie. Dúfam, že sa nedočkám zákona, ktorý mi zakáže piť kávu pri počítači. A teraz nás ešte budú opichávať proti chrípke! Ani pánboh nevie o potrebe, efektivite a vedľajších účinkoch očkovania. Ale musíme sa podriadiť, lebo veľký brat rozhodol, že budeme chodiť ako teľce na očkovanie. Možno nám budú aj vypaľovať nejaké značky. Veď v Amerike teľatám vypaľujú ... Dúfam, že predchádzajúci text bude správne pochopený. Ja v princípe nie som proti poisteniu, bezpečnostným pásom, nefajčiarom, abstinentom a dokonca ani proti očkovaniu. Som iba proti tomu, aby možnosť nebola nahradzovaná štátom určenou povinnosťou. Ide o slobodu. A o probléme slobody, konkrétne slobody prejavu, Lipšic pekne napísal, že dospelí ľudia by mali mať právo v slobodnej diskusii dospieť k akýmkoľvek názorom, o ktorých môžu byť presvedčení. V opačnom prípade priznávame štátu právomoc rozhodovať prostredníctvom zákonov o tom, ktoré názory sú zlé a ktoré zlé názory môže štát zakázať vysloviť. Veď tento sociálny štát už zákonom ustanovil, že štátne nemocnice poskytujú kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť ako všetky ostatné a prikázal zdravotným poisťovniam povinne s nimi uzatvárať zmluvy.

Pomaly končí prvý mesiac mojej nezamestnanosti. Nikdy predtým som si neuvedomil, ako sú nezamestnaní diskriminovaní. Chodíte nevšímavo okolo tabuliek NEZAMESTNANÝM VSTUP ZAKÁZANÝ a neviete si ani predstaviť aké poníženie zažívam, keď idem okolo ja. A koľko tých tabuliek je! Pozitívnym zistením je, že očakávaný prebytok času nesprevádza očakávaný nedostatok peňazí. Na prebytok času som bol pripravený, pretože som už štvormesačné nezamestnanecké martýrium absolvoval. Vtedy bohužiaľ bez peňazí. Prebytok času umožňuje fyziologický odpočinok, spomalenie životného tempa a maňana efekt. Spím dovtedy, pokiaľ sa neprebudím a nie do budíkom generovaného elektronického poplachu. Zobudím sa a hneď mám trojhodinový deficit. Na druhej strane si môžem v TV pozrieť aj programy vysielané po 22 hodine, ktoré som predtým sledoval až nasledujúci deň na internete. Nemusím dodávať, že pri programovej skladbe komerčných televízií ide o programy najlepšie. Prime time obsadzujú programy pre najširšiu divácku verejnosť a tie ja naozaj nemusím. Spomalenie životného tempa a maňana efekt idú ruka v ruke. Musím automaticky nahradzujem slovesami chcem alebo môžem. Takže podľa Boba Dylana som úspešný, pretože úspešným je človek, ktorý ráno vstane z postele, večer si do nej ľahne a medzitým robí to, čo skutočne chce. Nevýhodou je, že stihnem iba zlomok toho, čo som si predsavzal vo svojich odvážnych plánoch. Už sa nečudujem dlhodobo nezamestnaným, že po nejakom čase stratia pracovné návyky a pred akceptovateľnou pracovnou ponukou uprednostňujú dolce far niente. Nasledujúcich pár mesiacov sa tiež nebudem hrnúť do práce, ktorá mi neprinesie viac peňazí, ako dostávam z pracáku. Napriek môjmu súčasnému statusu ostávam skalným prívržencom nulovej solidarity v poistení proti nezamestnanosti (i keď poistenie by malo byť z princípu solidárne). Nemalo by byť predsa problémom zriadiť každému zamestnancovi osobný účet, na ktorý by šli jeho odvody a z neho mu pri nezamestnanosti vyplácať dávky. Až do vyčerpania (účtu, nie bývalého zamestnanca). Nezamestnanosť je predsa len čosi iné, ako choroba, invalidita alebo dôchodok. Pri nich je solidarita namieste. Počas celej doby zamestnania som nebol ani jeden deň práceneschopný pre chorobu a nepripadá mi nespravodlivé, že odvedené nemocenské spotreboval niekto iný. Ale nechápem, prečo by som mal byť solidárny s človekom, ktorého prehľad zamestnania a nezamestnania má podobu binárneho kódu alebo morzeovky. A ešte jednu nespornú výhodu má nezamestnanosť v mojom veku a podmienkach – dokonale odstraňuje všadeprítomný stres vyvolávaný nereálnymi termínmi, neschopnými šéfmi a zbytočne vykonávanou prácou.

Počas mojej nezamestnanosti mi pribudla nová povinnosť – dohliadať dvakrát týždenne na plnenie školských povinností mojej vnučky. Už po prvom týždni som si uvedomil, že zvrátenosti politiky, hospodárstva a súdnictva, ktoré napĺňajú médiá, sú zanedbateľné oproti zvrátenostiam školského systému. Rekvalifikovaných jazykárov, nezaplatených učiteľov a frustrované učiteľky odborne riadia krajské školské úrady, ktoré vyhadzujú svojich pracovníkov za päť viet. A nad nimi tróni ministerstvo, ktoré za Ftáčnika doplnilo do osnov jógu a za Fronca katolícky katechizmus. Dúfam, že Mikolaj nie je vegetarián, záhradkár alebo filatelista ... a že ďalšie dopĺňanie nehrozí. Zo škôl budú aj naďalej vychádzať málo použiteľní absolventi. Budú ako-tak vedieť po anglicky, ovládať marketing, mediálnu komunikáciu a sociálnu prácu a to je asi tak všetko. Všeobecný rozhľad prakticky žiadny, veď všetko je na webe. Čo na tom, že ten je zamorený viac, ako okolie Černobylu. Možno je v tom zámer. Držať národ v nevedomosti je pre istú kategóriu politikov tou najlepšou cestou ku znovuzvoleniu. Peter Breiner pred časom napísal Totalitné vlády vždy potrebovali len priemerných občanov. Tí sa nebudú čudovať, že minister hospodárstva ide na výlet do Číny s hercami a novinármi, a pritom pár dní pred jeho cestou strávil v Bratislave viac než týždeň hlavný poradca čínskej vlády pre financie a investičný trh a zo slovenskej vlády o neho nezakopla ani noha.

Už iba letmé nahliadnutie do stredoškolských učebníc ma naplnilo hrôzou. Ako Marvana, ktorý pred otvorením zložky s vysvedčeniami povedal V těchto deskách se nachází více hrůzy, než ve smolných knihách středověku. Je neuveriteľné aké zbytočnosti musia potomkovia našich potomkov memorovať a ako im to pedagógovia ešte komplikujú. Autorov učebníc by som bez zaváhania poslal do gulagu niekde na Sibír. Namiesto toho, aby učivo vysvetľovali čo najzrozumiteľnejšie, neumelo napodobujú vedecké traktáty a zahmlievajú aj to málo, čo by mohli študenti vďaka prirodzenej inteligencii pochopiť. Napriek veľmi slušnému ovládaniu slovenčiny, by som sa dnes nedostal ani na strednú školu. V prírodovedných predmetoch sa zmeny týkajú najmä terminológie. A zmena terminológie je rovnako úbohý príklad aktivity, ako zmena organizačnej štruktúry v štátnej inštitúcii. Tam takáto zmena vyvolá potrebu jej dôkladného a dlhodobého predebatovania zamestnancami, potom sťahovania, maľovania, výmeny nábytku, menoviek, hlavičkových papierov atď., čo zamestná úradníkov na mnoho mesiacov, počas ktorých si nemusia klásť tú znepokojivú otázku – na čo vlastne sme – a môžu sa ďalej oddávať svojmu sedatívnemu zamestnaniu.

Sééleckýý

Dnes, 21. mája, sa Lacovi, úspešnému lovcovi spolužiakov, podaril kapitálny úlovok. Nielenže vypátral súčasný pobyt Joža Seleckého, ale ho aj primäl k prísľubu účasti na stretnutí. Tým sa naša triedna kolekcia stane takmer kompletnou. Chýba síce Mistrík, ale .... Lacovi sa dokonca podarilo Joža aj zvečniť a uverejniť jeho fotografiu na triednej stránke. Pri pohľade na ňu som sa neubránil pocitu, že sa dívam na Karla Kryla. Len dúfam, že tým sa aj podobnosť končí a na stretnutí sa nepokúsi spievať. Laco si spomína na jeho obľúbený song o Willym. Ja si nespomínam a vlastne ani netúžim. Nedávno som sa dočítal o existencii zákona šesťstupňovej separácie, ktorý tvrdí, že ak zvolíme náhodne dvoch ľudí na zemeguli a prikážeme im, aby sa navzájom skontaktovali, dokážu to pomocou reťaze, ktorá má v priemere iba šesť! ohniviek. To sa to potom Lacovi kontaktuje.

Laco ma tiež vystríhal, že transkripcia Jožovho vyjadrovania sa, uvedená v názve tejto časti, by ho mohla uraziť. Veď aj radošinci mali problémy s Jááánošíííkom. A nemohla. Patrí k jeho nezameniteľným charakteristikám tak, ako Škelova bratislavčina, Zuzkino zvonenie v hlase, Ľubova pútavosť, Ľuborov odstup, Petrova naliehavosť, Majkina spontánnosť a takto by som mohol pokračovať o celej triede, lenže to by som sa vystavil nebezpečenstvu kolektívnej žaloby na ochranu osobnosti. Takže Sééleckýý a basta. Keď sa mu to nebude páčiť, kúpim mu na stretnutí z ušetrených peňazí kúsok ementálu a bude pokoj. Alebo, keď to nepôjde po dobrom, pohrozím mu zverejnením čísla jeho bankového konta na internete. Na syry a bankové tajomstvo sú Švajčiari citliví.

Každé stretnutie je niečím výnimočné. Prvé v novodobej histórii sa zapísalo hojnou účasťou príslušníkov Hnutia nezúčastnených, na druhom hviezdila Monika a tretie bolo úspešným repete predchádzajúcich. Hviezdou tohtoročného stretnutia bude nepochybne Jožo. Dúfam, že si to vychutná. Pomaly však klesá počet tých, ktorí sa zúčastnili na všetkých stretnutiach. Pokiaľ Lacova evidencia neklame, boli to manželiaci Cvečkovci a Fišerovci, Betka, Oľga, Laco a ja. A klesať to bude aj naďalej, pretože Ľubor dal pred stretnutím prednosť nejakej akcii v Petre, ktorá sa údajne nachádza v Jordánsku. Doteraz som si myslel, že Petra je iba značka nie príliš obľúbených cigariet. Pár dní po stretnutí ma prekvapili výsledky z Lisabonu. Vyše sto miliónov hlasujúcich určilo nových sedem divov sveta, medzi ktorými, div sa svete, je aj jordánska Petra. Takže Ľubor má rovnako dobrý čuch na budúce divy, ako Laco na hľadaných spolužiakov.

Je deň pred stretnutím. Laco ma v predchádzajúcich dňoch informoval, kto sa na poslednú chvíľu odhlásil. Keď to bolo bez udania dôvodu alebo aj keď ten dôvod bol malicherný dá sa to akceptovať, pretože ide o stretnutie stretaniachtivých. Horšie je, ak účasti na stretnutiu bránia zdravotné dôvody. A to sa tento rok stalo vo viacerých prípadoch. Príliš veľa na náš vek, aj na môj vkus. Začalo to Monikou, pokračovalo Alinom, Jankou, Fenim a zatiaľ skončilo Špafim. Mohol by som si na tomto mieste prihrievať instantnú polievočku a vykrikovať: Ja som to vedel, veď som vám vravel, že sa máme stretávať každoročne, ale najlepšie bude, keď to ponechám bez komentára, iba s prianím, aby to všetci zvládli a na budúci rok sa pri ich mene na výkaze prítomných objavila obligátna čiarkaS kultúrou je to v našej obci stále biedne písaval vo svojich Listoch premiérovi Rasťo Piško. Ja som kultúrny šok zažil, keď som si pozrel vystúpenie škótskeho predavača mobilov Paula Pottsa, ktorý prednesom árie Nessun Dorma z opery Turandot priviedol do úžasu nielen prítomných divákov súťaže Britains Got Talent, porotcov na čele s postrachom zvaným Simon Cowell, ale aj mňa. Napriek vysokému veku ostali vo mne nejaké rezíduá z detstva, kde rozprávky končili víťazstvom dobra nad zlom a ježibaby sa potupne skvapalňovali. A toto bola rozprávka. Rozprávka vo svete, ktorý rozprávkam nepraje a tvári sa, že ich ani nepotrebuje. Do dneška si ju na You Tube pozrelo takmer šesť miliónov ľudí. (Po roku upravujem na takmer 28 miliónov ľudí. Možno menej, pretože ja som si ho už pozrel najmenej desaťkrát. Pre tých, ktorí ho z nejakého, mne neznámeho a nepochopiteľného dôvodu ešte nevideli, som ho umiestnil pod textom toho príspevku. Ako prvé! Stačí kliknúť.) Slušné. Najmä v našich pomeroch, kde zlaté a platinové platne udeľujú za také počty predaných CD, ktoré iba o málo prevyšujú počet členov najbližšieho príbuzenstva. A keď sa nakoniec podarí takéto CD vydať, to je ešte len sláva. CD sa polieva tekutinami od výmyslu sveta, všetci vôkol sa usmievajú, napchávajú, tvária sa celebritne a tláchajú do televízie také kraviny, že človek mimovoľne zatúži po návrate cenzúry.

Pele-mele II.

Týždeň po Luďovom odchode ma v tlači zaujali tri správy, ktoré majú niečo spoločné. Prvou bol nápad predsedu vlády, že Bratislavu s Košicami spojí diaľnica už o tri roky. Druhou, do podoby novely zákona sformulovaný návrh tety Viery, že umožní prestup z druhého do prvého piliera a ako prémiu si prebehlíci môžu nechať nasporené koruny vyplatiť na drevo. A treťou predtucha poľského spisovateľa a milovníka Slovenska, Andrzeja Stasiuka, že Slovensko bude historicky prvým cigánskym štátom, lebo už v priebehu polstoročia potomkovia indických vandrovníkov majú získať demografickú prevahu. Jedna správa lepšia než druhá. Ich spoločnou črtou je, že odhaľujú, ako ďaleko si ich autori vidia od nosa.

Tie diaľnice postavíme ať to stojí, co to stojí. Agentúra JPP oznámila, že po zapojení PPP (teda public–privat–partnership) to bude stáť asi trojnásobok toho, čo by stála ich klasická výstavba. Výsledkom nereálne stanoveného termínu ich výstavby budú, okrem predraženia, aj ostrejšie zákruty, strmšie stúpania a okradnutí vlastníci pozemkov. Podstatné však je, že pri týchto gigantických prelievaniach peňazí sa ich časť rozprskne do vopred určených vreciek, že to budú splácať úplne iné vlády (pamätáte na druhú vlnu kupónovej privatizácie?) a že to bude hotové vo volebnom roku. Tuším za tým inšpiráciu Mečiarom, ktorý pri rušení kupónky vyhlásil bude to inak a lepšie a za draho požičané peniaze postavené demo diaľnice vo volebnom roku otváral s pristarou Schifferovou, primladým Belmondom a pripitým Depardieuom. Voľby však vyhral, Pyrrhus jeden. V spojitosti s diaľnicami ma tiež napadla podobnosť s Vážskou kaskádou, cez ktorej plavebné komory nikdy žiadna loď nepreplávala, napriek tomu, že o perspektívach tejto vodnej cesty a o suchozemských prístavoch bľabotali komunistickí papaláši aj keď boli triezvi. Nebolo by dobré, aby po rokoch vládnutia sociálne cítiacich boli diaľnice využívané iba našimi emigrantmi smerujúcimi na konských povozoch do zasľúbenej zeme – napríklad do Rumunska.

Nápad tety Viery nechutne kalkuluje s vrabcom v hrsti. Slováci sú síce niekedy považovaní za holubičí národ, ale holubov na streche neobľubujú. Prestúpim, dostanem 50 litrov a pôjdem s famíliou do Egypta – tak nejako vyzerá úvaha priemerného Slováka. A keď dostanem prvý dôchodok, pôjdem hádzať hrach na úrad vlády – tak nejako bude vyzerať jej pravdepodobné pokračovanie. Ale skutočnosť je iná. Teta Viera a vlastne celá vláda s nami hrajú akúsi čudnú hru. V pravidelných intervaloch vypúšťajú pokusné balóniky obsahujúce nejaké do neba volajúce svinstvo. Médiá, opozícia a mimovládky im na to samozrejme naletia a začnú šalieť. Vypúšťač po čase vyhodnotí mieru odporu a rozsah možných škôd na preferenciách a najkrikľavejšie časti návrhu stiahne. Situácia sa upokojí a vypúšťačovi cez parlament hladko prejde to, čo pôvodne zamýšľal a čo je v podstate iba o trochu menším svinstvom. Nepripomína vám to takto náhodou kombináciu orientálneho trhu a socialistického plánovania? V oboch prípadoch sa na začiatku hodne nadsadí, aby sa potom oscarovými hereckými výkonmi (u orientálcov) alebo nekvalifikovanými škrtmi (u socialistických plánovačov) dospelo k dohode. A po nej sa už trhovníci rozbehnú chváliť, aký dobrý obchod uzavreli a plánovači, koľko fiktívnych peňazí ušetrili. V Oriente sa za dobrý obchod považuje, ak každá zo strán verí, že dobehla tú druhú. Našincom sa odporúča pri obchode s Orientálcom klásť mu postupne na dlaň mince a pozerať sa mu pritom do očí. Pri prvom záblesku radosti v jeho očiach vziať poslednú mincu späť a máte istotu, že ste zaplatili optimálnu cenu. Napriek tomu, že Slovensko zatiaľ nepatrí do Orientu a oficiálne sa zatiaľ ani nehlási k socializmu, teta Viera v 30. týždni zatrúbila na ústup a v návrhu ponechala iba neplatenie dôchodkového poistenia ženám na materskej (veď treba ich nejako vytrestať za to, že sa hrnuli do druhého piliera, ktorého prostriedky nemôže vláda použiť na svoje obľúbené prerozdeľovanie). A aby nikomu nepripadalo neplatenie poistného za ženy na materskej ako útok na rodovú rovnosť, vymysleli ďalšie tety z ministerstva, že zriadia Radu vlády pre rodovú rovnosť s dvoma zasadaniami ročne a rozpočtom necelých päť miliónov. Milé, nie?

Posledne uvedená predtucha toho Poliaka je celkom reálna. Veď v Kosove stačilo sto rokov na to, aby Albánci presúložili Srbov. Suma sumárum, diaľnice sú od nosa na dĺžku volebného obdobia a zmena Slovákov na osadníkov na niekoľko desaťročí. Možno historici túto kapitolu našich dejín nazvú Od ekonomického tigra k osadníkovi. Pri posudzovaní dôsledkov niektorých činov politikov by nemalo zavážiť, či sa ich dožijeme alebo nie a heslo po nás potopa by nemali používať ani bezdetní. Lebo skončia ako Marienka Antoinettová. Platí, že kariéry politických činiteľov trvajú oveľa kratšie, ako trvajú následky ich činov (Michael Novak). Preto ma desí ľahostajnosť k tomu, čo nás neohrozuje bezprostredne. To je typické pre správanie sa zvierat.

V 29. týždni prenikol na územie Slovenska horúci, pôvodom africký, vzduch. Je málo toho, pôvodom afrického, čo znášam, prípadne mám rád. Grilujúci vzduch k tomu rozhodne nepatrí. Jedinou pozitívnou správou v tejto mizérii je, že za horúcim, pôvodom africkým vzduchom nepostupujú početní, pôvodom africkí, azylanti. Ak sa mi na politike doterajších slovenských vlád vôbec niečo páči, je to ich azylová politika. Napriek nesúhlasnému vrčaniu Európskej komisie, vysokých komisárov a Columbusa Mogabe Igboanusiho. Neobstoja hlúpe argumenty, že našich spolužiakov Európa po ‘68 prijala. My sme predsa neexportovali kultúru, náboženstvo a správanie inej doby a iného kontinentu. Prečo by sme mali s otvorenou náručou vítať tých, ktorí v prvej generácii velebia Alaha alebo Budhu, že im umožnil ostať na Slovensku (keď sa už ďalej na Západ nedostali), v druhej generácii sa napoja na cecíky sociálneho systému a v tretej generácii si začnú sami vytvárať sociálnu spravodlivosť násilným odoberaním prebytkov od domáceho obyvateľstva. A aby túto historickú úlohu plnili ľahšie, množia sa jedna radosť. Na budúci rok bude Mohamed najčastejším krstným menom novorodencov vo Veľkej Británii. Pritom moslimovia tvoria zatiaľ iba 3 % jej obyvateľstva. O pár desiatok rokov môžu aj naše mestečká s minaretmi pripomínať raketové základne. Luďo spomenul, že tento jav prechodu od submisivity, cez paritu k dominancii nazývajú v Kanade efektom klzkého svahu. Povedal to aj po anglicky, ale po troch pivách mám nižšiu vnímavosť k novým, prvýkrát počutým anglickým výrazom. Takže ja, pôvodom Slovák, spolu s pitbulom, pôvodom americkým, sa pokúsime vydržať ten vpád horúceho, pôvodom afrického, vzduchu. I keď pritom nebudeme vyzerať tak dobre, ako Brad Pitt Bul.

V polovičke júla mi Monika, asi pod vplyvom rekordných horúčav, oznámila, že tohoročný text je ... celkom dobrý. Taktne takto vyjadrila, že sa jej text nepáčil. Opätovne uvažujem o obmedzenom šírení svojich textov. Alebo nešírení. Prípadní záujemcovia si ich prečítajú v rámci pozostalostného konania. Väčšina spolužiakov sa čuduje, koľko času a námahy venujem písaniu. Ale vyskytujú sa aj takí, ktorí chcú napísané upravovať, vylepšovať a zjemňovať. Chyby si opravím aj sám. Aj text doplním. Ale až vtedy, keď sám pocítim potrebu. To nie je text na želanie, reklama, ani inzerát. Pred rokmi som sa, rovnako naivne, chcel podeliť s účastníkmi rodinných a pracovných osláv o moju obľúbenú hudbu. Skončil som s tým po otázke Očúvaj a Cigán, černý cigán tam nemáš?. Nuž, nemal som, lebo som tam bol v úlohe hlúpo aktívneho účastníka. Ako sa správne vyjadril môj exkolega Každá iniciatíva musí byť tvrdo postihnutá. Preto som sa prestal deliť o hudbu, preto odmietam písať iba pre spolužiakov a ani ma nenapadne podľa ich požiadaviek čokoľvek meniť. Nemám záujem. Ani profesionálneho retušéra Dobríka by nepotešila požiadavka, aby výsledok jeho práce nezodpovedal pôvodnému stavu, ale predstavám sponzora. Keď náhodou pôjdete okolo nejakého maliara, skúste mu niečo domaľovať na plátno, ak jeho dielo nezodpovedá vašej výtvarnej predstave. Prebodne vás prvým štetcom, ktorý mu príde do ruky. A nemožno sa mu čudovať. Možno ste si všimli, že v celom texte som sa o polovičke spolužiakov vôbec nezmienil. To nie je moja ani ich chyba a pravdepodobne to vôbec nie je chyba. V mojich spomienkach nezanechali žiadnu stopu. Možno sú to introverti a je im dobre i keď nesedia na konári. Nikto však odo mňa nemôže chcieť, aby som z nich dodatočne vyrábal hlavných aktérov triedneho diania. To nech si láskavo každý napíše sám. Lacova stránka má na ten účel dokonca rubriku, ktorá je nenasýtená, ako trojitá väzba. Som dosť naštvaný a Monika to nespôsobila. Iba odštartovala.

V rovnaký deň, v pondelok 30. júla, zomreli dvaja nezabudnuteľní filmoví režiséri, Ingmar Bergman a Michelangelo Antonioni. Oboch som mal rád, i keď som mnohému z ich filmov celkom nerozumel. Obaja na plátno uviedli výborných hercov. Jeden Maxa von Sydowa a druhý Monicu Vitti. A svet, môj svet, je od pondelka zasa o niečo menší. Treba však túto tému niečím odľahčiť. Dobrík v miernej kritike distribuovaných CD podotkol, že kdyby bylo na něm, nahradil by animácie Jiránkovými vtipmi. Už na tom makám. Jeden z nich je zo spoločenského večierka a nájdete ho medzi dvadsiatkou jeho najlepších kreslených vtipov.

V Rakúsku chytili Bytčianskeho farára, ktorý tam chcel predať falzifikáty Gaguina, Renoira a Moneta. Za bagateľ – 500 miliónov korún. Polícii tvrdil, že ich kúpil od akejsi ženičky. V Bytči sa teraz lúčia s pozdravom Au Renoir. Ďalšieho farára som videl v televízii ako obradne fŕka nejakú kvapalinu na zoradené autiaky z celej dediny. Ich majitelia boli šťastím celí bez seba, pretože môcť sa zabiť vo vysvätenom aute, to sa skrátka nedá ani opísať. Pobavila ma tiež iniciatíva za zakázanie učiteľského povolania homosexuálom. Najmä preto, že týmto iniciátorom vôbec neprekáža, keď ich chlapčekovia navštevujú cirkevnú školu. Pritom je známe (a to nielen v Amerike), že medzi cirkevníkmi je tých teplejších o poznanie viac, ako v bežnej populácii.

Na predchádzajúcich stranách som sa vysmieval rôznym strašeniam, ktorými nás zásobujú novinári počas uhorkových sezón. Pár vetami sa k strašeniu pridám aj ja. Časť českých domácností sa vďaka dostupnosti úverov dostala do dlhovej pasce. Však to poznáte – kúpte dnes, zaplaťte až zajtra, o tri mesiace alebo bohviekedy. Časť zamestnancov oficiálne poberá iba minimálnu mzdu a zvyšok ako dlaňovku. Je to úžasne výhodné. Výhodné je aj vykurovať dom ekologicky prijateľným zemným plynom a pre blondíny je úplne najvýhodnejšie voziť svoj polmetrák živej váhy v dvaapoltonovej terénnej oblude. Je úžasné kŕmiť sa v ktorúkoľvek ročnú dobu čerstvými jahodami a pre mužov je úplne najúžasnejšie, že nemusia ísť na vojnu. Netreba sa zamýšľať nad tým, že nám z kohútikov tečie voda, skôr špekulovať nad vírivkami, protiprúdmi a masážnymi tryskami. Nevypínajú nám prúd a na pumpách nechýba fuel. Máme možnosť si kúpiť rovnaké tovary, ako obyvatelia Paríža, Londýna alebo New Yorku. Máme možnosť vidieť významné filmy krátko po ich premiére. A ak niekto z idolov popkultúry nepríde k nám, môžeme sa vybrať za ním do Viedne, Budapešti, Londýna. Idylka na pohľadanie. Pritom boj o zdroje a suroviny začal už dávno a zintenzívňuje sa. Zapichnutá titanová vlajočka v epicentre Severného pólu nie je znakom pokračovania nejakého sibírskeho šelfu, ale znakom pokračujúcich imperiálnych tradícií. My sa naivne tešíme, že k nám zatiaľ nezablúdili počerní fanatici s batôžkami na chrbte, vytrešteným pohľadom a rukou zvierajúcou akúsi šnúrku, že iní počerní ostávajú na východe republiky a že jediná ropa k nám tečie z Ruska a Rusko nám ju predsa nezavrie, lebo oni sú Slovania. Tomu po čase prestane veriť i Čarnogurský. Zdroje sú obmedzené a teda vyčerpateľné. Na Slovensku bez ropy by mala byť zdrojom najmä vzdelanosť. Tá sa však míňa rýchlejšie, ako ropa na Záhorí. Mnohoročné úsilie doktorov politických vied, nedocenených učiteľov a všetkých ponovembrových vlád pri ničení jej zvyškov môže byť onedlho korunované úspechom. Potom nám už ostane iba prepísať Turčína Poničana na znenie: A čo múdre zutekalo, a čo hlúpe, tu ostalo a cvičiť si vykrúcanie krkov a beh na krátke vzdialenosti, aby sme ako prví zahliadli lietadlo zhadzujúce balíky potravinovej pomoci a predbehli pritom našich, vtedy už väčšinových, osadníkov.

Medzitým sa náš parlament, o ktorom Peter Breiner napísal, že lacnejšie by ho bolo možné poskladať náhodným výberom, zaoberá návrhom zákona Lex Hlinka – otec národa. Začali to Česi zákonom Lex Masaryk. Potom to zhovadili zákonom Lex Beneš. My sme začali zákonom Lex Štefánik a ideme to zhovadiť spomínaným Lex Hlinka. Už je na svete návrh Lex Hodža a Martin Mojžiš vtipne predpokladá, že nasledovať bude Zalov návrh Lex Dubček. Zavŕši to žijúci otec národa návrhom Lex Lexa. Pritom jediným akceptovateľným návrhom by bol Lex Barker alebo Shootyho návrh. Ale ani svet za nami príliš nezaostáva v tejto predĺženej uhorkovej sezóne. Na pôde Harvardskej univerzity sedemnásty raz udelili Ig Nobelovu cenu. Pobavila ma najmä cena v kategórii lingvistiky, ktorú získal výskum dokazujúci, že krysy nevedia odlíšiť osobu hovoriacu po japonsky odzadu a osobu, ktorá rozpráva odzadu po holandsky. Cenou je soška sliepky žerúcej vlastné vajce. Pozoruhodné je, že napriek finančne nepodporeným prioritám vlády ešte túto cenu nezískali naši vedátori. Je to príklad diskriminácie vedcov z malej, ale zato chudobnej krajiny, v ktorej sa na vedu a výskum dáva menej ako v Bulharsku, či Rumunsku, teda najmenej z celej EÚ.

Kúria a nasl.

Oproti Robertinu sme sa časovo posunuli o rok, topograficky pár kilometrov severovýchodne a účasťou na najnižšiu úroveň v posledných štyroch rokoch. O dôvodoch očakávanej nižšej účasti som písal v predchádzajúcej časti. Tento rok nás okrem chorôb zaskočila aj neočakávaná absencia Ľuboša Kaduca, Betky Vencelovej a Anky Poliakovej. Neprišla ani Zuzka, ktorú podriadená nechala na holičkách. Počasie bolo optimálne, prostredie výborné, jedlo starostlivo vybrané. A to je asi tak všetko, čo môžem o stretnutí napísať v pozitívnom slova zmysle. Inak mi stretnutie pripadalo ako jedlo pre človeka s vysokým tlakom. Všetci boli slušní, usmievali sa, sem-tam sa fotografovalo, všetko pekne spapali, na otázky odpovedali aj viacslovne a keď bolo okolo deviatej začali sa zberať domov. Chýbala tomu šťava, vzruch, osobnosť, ja neviem vlastne čo.

Jožo Selecký, ktorého som pasoval za hviezdu stretnutia nesklamal. Nikto od neho nečakal, že bude zhovorčivejší, ako za čias našej mladosti. Ale nikto tiež nečakal, že je možné hovoriť ešte menej a ešte pomalšie, ako vtedy. A on to dokázal. Priblížil sa tým k výkonu Otíka vo Vesničce mé střediskové. Úplný zápis jeho vyjadrení by nezabral ani jednu stránku. Možno je to dôsledok švajčiarskeho komunikačného tabu. Ako sa nedávno vyjadril ďalší švajčiarsky privandrovalec Jaromír Hanzlík, vo Švajčiarsku sa vás nikto neodváži opýtať aké platíte dane, aký máte príjem a koho ste volili. Na Slovensku sa vás to opýtajú skôr, ako prehovoríte. Čo sa dá robiť, zo Seleckého už nikto neurobí Vierku Ďurinskú, ktorá nešetrila nielen svoje ústa, ale ani naše uši. Takže v priemere to bolo akurát. Potešil Ľubo Švorc, ktorý sa zaskvel historkou o tom, ako bol bez predchádzajúceho varovania vyslaný do Brna v úlohe experta na vibrátory. Nemá to nič spoločné so sexom. Išlo o vibračné zbavovanie obrovského statora kúskov kovu vzniknutých pri jeho opracovaní. Po dramatickom priebehu všetko skončilo nečakaným úspechom a nespochybniteľnou povesťou vibračného experta, ktorá ho naďalej sprevádza. Historka bola, ako obvykle, výborne podaná a neinformovaný poslucháč by mu mohol závidieť jeho rozprávačský talent. Lenže on sa tiež zmienil aj o tom, že je pýchou miestnej knižnice. Už to, že číta knihy je v jeho veku a v dnešnej dobe neobvyklé. On ich navyše nečíta, ale priam hlce. Potom sa nemožno čudovať, že aj menej vypointované historky sú v jeho podaní zážitkom. Veď som sa už o tom zmienil. Len som netušil, že mu to vydrží.

Pred dvoma rokmi som s údivom sledoval, ako Laco predal CD aj spolužiakom, ktorí si k nemu mienili zaobstarať počítač. Na stretnutí som sa dožil toho, že sa mnou darovaných CD dožadovali aj spolužiaci, ktorí sú naďalej bez počítača a CD si pozrú v práci. Nuž neviem, čo to môže byť za práca, v ktorej si bez následkov môžete prehliadnuť okolo 3000 fotografií, kresieb a videosekvencií, vypočuť si vyše osem hodín hudby a prečítať takmer 120 strán textu. Ak taká predsa existuje, zrevidujem svoj názor, že rok pred penziou sa pracovné miesto nemení. Také zamestnanie je rovnako výnimočné ako doživotný trest, ale ľahšie sa absolvuje.

Deň po stretnutí mi vynahradil nevýrazný dojem z neho. Zavolal mi Luďo a výnimočne nie z Kanady, ale z Bratislavy. Keďže mal čas, stretnutie bolo iba otázkou schopnosti zaujať v určený čas dohodnuté miesto. Ako obvykle to bola Michalská veža, ktorá má vysoký koeficient nezameniteľnosti s inou vežou a iným Michalom. Pred bývalou predajňou kníh vydávaných Naším vojskom sme strávili príjemné dve hodinky, prežili letný dáždik a nevychádzali z údivu, koľko svadobčanov okolo nás za tú dobu prešlo. Luďo sa dokonca jednej skupiny pýtal, čo je vo veci, či nejde o nejakú súťaž alebo epidémiu. A oni prosto: A prečo nie dnes a tu? Hlavným dôvodom je asi to, že v Bratislave nemáme hrob neznámeho vojaka, takže čerstvo spojené dvojice namiesto kladenia kvetiniek k hrobu chodia hore korzom, dole korzom. Nakoniec nás z príjemného posedu vyštvala skupina extrémne hlučných príslušníkov bývalého Britského impéria, nad ktorým slnko nezapadalo a ktorí sa dobre cítili v štátiku, nad ktorým sa ledva stíhačka otočí. Na niektorých bolo evidentné, že v ich domovskej krajine slnko naozaj nikdy nezapadalo. O týždeň sa jeden z obdobných kreténov posadil holou riťou na hlavu sochy Čumila. Asi túžil po originálnom zážitku. Ja by som mu doprial, aby si nejaký bezdomovec holou riťou sadol na jeho ksicht. Na Bratislavu by potom určite nezabudol a nespájal by ju iba s lacným pivom a peknými babami. Nakoľko Luďo už nemá sluch železničiara a ja sa nerád o kultúrno–filozoficko–teologických a iných témach rozprávam hlasom veliaceho poručíka na buzeráku, zbabelo sme im uvoľnili priestor pre ich džungľovú zábavu. Pokračovali sme v Perugii napriek tomu, že na jedálnom lístku nemali striptíz, ale rôzne dobroty za prijateľné ceny. Prekvapilo ma, že v Kanade nepoznajú tatársku omáčku. Neprekvapilo ma preto, že si Luďo doprial jej dvojitú porciu. Je zvláštne, že Luďo ostal aj na korze nepoznaným. A neprispela k tomu košeľa, o ktorej sa vyjadril, že ju v Amerike nosia redneci, ale jeho absencia v televízii. Čo na tom, že má viac titulov, ako niektorí z nás zubov, čo na tom, že ktokoľvek z bratislavskej high society by sa potešil stretnutiu s ním. Nebol v televízii – neexistuje. Na rozdiel od tých našich smiešnych celebrít, pre ktoré neexistuje nič, čo by nespáchali, len aby sa mihli v správach alebo aby sa o nich zmienil, podľa nášho, preferenciami opitého, premiéra najobjektívnejší denník, Nový čas. Nedávno si vzdychol aj Janko Króner, že 20 rokov hrá v divadle hlavné úlohy a ľudia na ulici ho oslovujú: Vy z toho Inkognita. Maroš Kramár to pri preberaní ceny OTO zaklincoval výrokom: Ešte aj Mojsejovci majú lepšie miesto v tejto sále ako ja.

Tesne pred odchodom za more našiel Luďo ešte jeden voľný večer, ktorý sme strávili v jeho peknom byte na dobrej adrese. Nemám často možnosť dostať sa do bytov tejto kategórie a som rád, že som v ňom nepocítil ani závan typickej slovenskej závisti. Už som sa zmienil o tom, že ma nechávajú chladným nedostupné hodnoty. Nikdy som neochkal nad gýčovito krásnymi obrázkami z tropických pláží, nádhernými stavbami, zariadením, či umeleckými predmetmi. Nebol som blízko infarktu, keď nejaké naše mužstvo vyhrávalo, či prehrávalo, a dokonca ani keď remizovalo. A ani pri menšom rozsahu artrózy by som nebol ochotný po výhre našich hokejistov skákať a skandovať Kto neskáče nie je Slovák, hop, hop, hop, Slovenskóóó! Správne túžby majú byť podľa mňa ťažko dostupnými. Keď ich dosahujeme ľahko, bola latka prinízko, keď sú nedostupné, strácajú význam. Myslím, že Kundera napísal: veškeré lidské soužení pochází z nenaplněných tužeb. Takže stačí mať primerané túžby a človek je spokojný. Mojou primeranou túžbou počas návštevy bolo, dozvedieť sa, či ten drahý rum, ktorý mi Luďo nalieval bol rumom napriek tomu, že chutil ako whisky alebo bol whiskou naliatou do fľaše od rumu. Tú druhú alternatívu urazene odmietol a v rámci presvedčovania mi nalial porovnávací stakan kanadskej whisky. Chutila takmer, ako ten rum z prvej fľaše. Tak neviem? Kdesi som čítal, že odumieranie chuťových a čuchových buniek signalizuje pokles sexuálnej aktivity. Preto na záver slávnostne vyhlasujem, že taký dobrý rumový rum som v živote nepil.

A ešte niečo, ako post scriptum. Luďo bez známky duševnej nmahy a bez exhibicionizmu recitoval a deklamoval Robinsona Jeffersa a ďalších, ktorí ho oslovujú v tejto etape života. A preto musím, aj keď to na týchto stránkach bude pôsobiť cudzorodo, uviesť jedno dielko od básnika, ktorého pred vyše 40 rokmi posunul do môjho zorného poľa. A tam aj ostal. Je to Otokar Březina, vlastným menom Václav Ignác Jebavý, ktorý prežil život v troch malých moravských sídlach, celý život platonicky miloval Annu Pammrovú a z ktorého vďaka čudnému menu a čudnému životu tryskali také nadpozemské diela, ako

 

Až sedneš za můj stůl
V těch krajích duše mé, kde neplá světlo denní,
zas dávným šelestem se blíží doba žní;
mé zrní ztracené tam zavál vítr snění
a v klasech mlékem zrá mu záře měsíční.

 

Vod věčným oddechem zas večer tíží prosát,
dech země závratný mi stoupá osením;
v šum větrů zámořských, v klekání mrtvých osad
pád rosy hřbitovní mi zvoní umdlením.

 

Jdu, teskný, duší svou, kde setba noci zraje,
bezdětný hospodář po vzkvetlých mezích, sám,
a v hudbě tušení, jež siným světlem hraje,
na noci budoucí své lásky vzpomínám.

 

Až sedneš za můj stůl, čekaná, Nepozvaná,
se zraky tajemství, se slovy němými,
s bohatstvím neznámým, milostná, obávaná,
s dotknutím ledovým, s polibky věčnými,
v náš nápoj šumivý var času bude vříti,
vír hlasů, barev tíž, sen plný snů a dní,
a chléb až rozlomíš z mé hořké setby žití,
žeň poznáš klasů mých, chuť záře měsíční.

Čo dodať? Jeho básne dodnes vnímam ako hudbu. A keď si spomeniem, že Luďo mal kedysi platňu, dnes už nezohnateľnú, na ktorej tieto básne recitoval Karel Höger uvedomím si, koľko krásna nenávratne zmizlo z nášho života.

 

The End

Tí, čo nič nevytvorili, keď majú moc a prostriedky, dokážu vytlačiť tých, čo tvoria, čo niečo dosiahli. Navyše, vždy sa pod vhodnou zámienkou treba zbaviť tých, čo sa neboja pomenovať veci pravým menom. Sú totiž nepohodlní, nebezpeční a nepríjemní.

(Ján Krstiteľ Baláž, krátené)

21. september nie je iba dňom nulovania môjho mobilu a dňom narodenia mojej sestry. Stal sa aj dňom predčasného ukončenia mojej pracovnej kariéry, dňom, keď som dostal padáka. Desať mesiacov pred vznikom nároku na starobný dôchodok som bol diskvalifikovaný v cieľovej rovinke. Pre údajnú nadbytočnosť. Tí, ktorí boli nadbytoční už v čase prijatia, tí tam ostali. Nová doba. Host vyhazuje vrchního.

9. október nie je iba dňom, v ktorom oslávil 85. narodeniny môj otec a v ktorom by narodeniny oslávil môj exkolega a John Lennon (z ktorých však prvý doplatil na zdĺhavé hľadanie lieku proti rakovine a druhý na uprednostňovanie práv cvokov na voľné pobiehanie, pred právom ostatných na primeranú bezpečnosť). Stal sa aj dňom, v ktorom ukončil svoju pozemskú púť náš Brutus. Prežil s nami 4528 dní a neľutujem ani jeden z nich. Na rozdiel od úbožiakov, ktorí sa pričinili o moje vyhodenie z práce a na ktorých sa budem snažiť čím skôr zabudnúť, mi naňho ostane trvalá spomienka, i keď to bol „iba pes“. Ale pes s veľkým P, čistokrvný (otec Sorbon, matka Brita), bez potomkov a preto, ale nielen preto, jedinečný. Aj preto už nechcem ďalšieho.

Intermezzo

V októbri sa už aj Zuzka konečne dočkala šesťdesiatky. Oslavu štýlovo spojila s dovolenkou na Kanárskych ostrovoch a uzavrela tým triednu etapu dožívania sa šesťdesiatky. Za pozornosť stojí aj Zuzkin návrh stretnúť sa v užšom kruhu v období medzi Dušičkami a Vianocami. Som rád, že zatiaľ môžem používať tieto tradičné názvy. V multi-kulti Británii už koluje vtip, že ak ste ešte niekomu nezaželali Veselé Vianoce, máte to urobiť čo najskôr, pretože o päť rokov to už bude trestný čin. A pritom moslimi sú v tom výnimočne nevinne. Za všetko môžu všadeprítomní Hujeri, pre ktorých je nadpráca životným poslaním i filozofiou.

Ale späť k stretnutiu. Tým užším kruhom nie je myslené stretnutie triednych V.I.P. alebo inak generovanej elity. Ide o obmedzenie praktické. Od určitého počtu účastníkov sa skupinová komunikácia rozpadá na komunikáciu skupinkovú, pri ktorej trpia jej periférni účastníci. Pôjde o akési intermezzo, aby som pôsobil vzdelane. Aj som si pre istotu vytiahol zaprášený slovník cudzích slov od Šalingovcov zo šesťdesiateho piateho, ale vhodnejší výraz som nenašiel. Nič to, veď som tam nenašiel ani internet (asi preto, že autori neboli prognostikmi). Našiel som však Intervíziu, na ktorú som medzitým zabudol. Neviem, či si dnešná mládež dokáže predstaviť predinternetovú dobu, v ktorej zahraničnú zábavu predstavovala iba Intervíziou sprostredkovaná estráda Ein Kessel Buntes. Traduje sa, že najstaršou vecou na svete sú včerajšie noviny. Slovníky zo spomínanej doby sa na ne silno doťahujú.

Zatiaľ, čo som sa namiesto hľadania si zamestnania, venoval prípravám na medzistretnutie, zavolal mi Laco, že je nás opäť o jedného menej. Pred pár dňami podľahol svojej osamelosti a jej neadekvátnym kompenzáciám Jožko Selecký. Napísal som do triedneho fóra týchto pár bezprostredných dojmov:

Triedne countdown neúprosne pokračuje zmenšujúc naše rady. V týchto dňoch nás navždy opustil Jožko Selecký, ktorý, ako som už písal pri úmrtí Jožka Kostolského, prestúpil do triedy neorganizujúcej žiadne stretnutia. Podobnosť s Jožkom Kostolským sa nekončí iba pri tom, že obaja mali rovnaké krstné meno. Obaja prežili väčšinu života v zahraničí, i keď u Jožka Kostolského to zahraničie bolo iba relatívne. Oboch sme mohli na našich stretnutiach vidieť až po 40 rokoch a aj to iba raz. Nepovažujem za dôležité, že sme ich 40 rokov nevideli, ale že sme s nimi štyri roky drali rovnaké školské lavice. Dokonca aj výzorová podobnosť Jožka Seleckého s Karlom Krylom je bohužiaľ aj podobnosťou oboch v predčasnosti ich úmrtia. Jožko nebol triednym premiantom, bol však typovo vyhranenou postavou, ktorá dotvárala kolorit našej triedy. Preto, ale nielen preto, nám bude chýbať. Venujte mu, prosím, tichú spomienku. Za pozostalých spolužiakov Milan

Okrem samotného faktu predčasného úmrtia ma zarazila zmienená osamelosť. Veď človek sa nemá ani rodiť ani umierať sám, ale obklopený blízkymi. Nepoznám podrobnosti, ale smutná je už samotná skutočnosť, že Lacovi správu o úmrtí oznámil bratranec spolužiaka z vedľajšej triedy a nie Jožkov príbuzný. Obdivujem ľudí, ktorí vedia rozprávať po maďarsky a ľudí, ktorí dokážu prežiť život v samote. Pamätám si, ako som ťažko znášal, keď v počiatočnom období manželstva odchádzala manželka za maminkou pochváliť sa deťmi, na ktorých som mal, podľa jej vyjadrení, istý podiel aj ja. Výhody slamenovdovcovstva prestali už po pár dňoch fungovať a nastúpilo prázdno. Činnosti, pri ktorých vadí vyrušovanie sa nekonali, koníčky je nevhodné praktikovať ako full-time job a deprimujúco pôsobili aj zvuky z okolitých bytov, ktoré pri bežnom živote nie je počuť. Jožkovu samotu určite zvyšoval aj status emigranta, špeciálne emigranta vo Švajčiarsku. Švajčiarsko je určite dobrou krajinou pre život, ale iba pre Švajčiarov. A keď pred necelým rokom zomrel Jožkov spoluemigrant a spolužiak z vedľajšej triedy Ondro Forró, problémy sprevádzajúce jeho dovtedajší život dramaticky narástli. Stal sa akýmsi bezdomovcom s adresou. To môže byť v niektorých prípadoch ťažšie, ako byť klasickým homelesákom. Jožko si asi neuvedomil, že túto diagnózu nevylieči pivom.

Samotné medzistretnutie v bývalej Slovenskej reštaurácii na Dunajskej sa vydarilo. Prišli všetci okrem ochorevších Cvečkovcov a do začiatku diskotéky oldies sme mali príležitosť sa porozprávať. Potom sme radšej ušli pod Michalskú bránu a tam, už bez Fišerovcov, sme ochutnávali šomloi zapíjaný Jelínkovou hruškovicou. Dojemne obťažujúci bol príval telefonátov a SMS, ktorými sa Zuzkina matka snažila zaistiť bezpečnosť a bezúhonnosť svojej šesťdesiatročnej dcéry. Po návrate sa jej Zuzka márne snažila vysvetliť nenáležitosť týchto obáv. Ale nic naplat, matku a koaličných poslancov nepresvedčíš. Maličkým tieňom na stretnutí bola orientácia debaty na rôzne izmy a fóbie. Nekritizujem, konštatujem. Postupnosť: ja, rodina, obec (región), národ, rasa, ľudstvo, so znižovaním ich významu o jeden rád pri postupe vpravo, považujem za logickú. Nelogické je, keď jej členov začneme presúvať doľava. Keď je národ viac, ako jednotlivec. Obetujem sa pre národ a jeho reprezentanti, ktorí sa vedeli v správny čas schovať, budú pri výročiach predstierať úctu mojim pozostatkom (napr. Karel Kryl: Píseň neznámého vojína). Keď je národ viac, ako rodina (napr. Pavlik Morozov, ktorý udal svojho otca a komunisti výskali od radosti, aký je to správny klučina). Keď si priateľov budem vyberať príslušnosti k môjmu národu (rase).

Ono to povyšovanie na jednej strane ide ruka v ruke s ponižovaním inde. Nevidím dôvod, pre ktorý by ma mali vnútorné problémy Maďarska a Maďarov zaujímať viac, ako vnútorné problémy Rakúska a Rakúšanov. V nutnej miere vypočujem, chápavo pokyvkám hlavou a dosť. Znervózniem, keď mi niekto tieto informácie vnucuje. A vypením, keď ma príslušník tzv. menšiny núti, aby som mu jednostranne prispôsobil. Má školy, kultúru, tabule, etnickú stranu, turulov a pri každej príležitosti vyťahuje nové a nové požiadavky. Neprešli mu chorobopisy, žiada historické zemepisné názvy. Je to ešte občan Slovenska, ktorý sa nedokáže naučiť, že Bratislava je Bratislava a núti všetkých naokolo, aby tvrdili, že to je vlastne Poszony? Na jednej strane sa občan Slovenska maďarskej národnosti cíti utláčaný, ako tá najmenšinovejšia menšina, a ide sa zblázniť, keď musí v ojedinelých prípadoch použiť slovenčinu a na druhej strane nerobí starostovi obce na východnom Slovensku najmenšie problémy vítať slovenského prezidenta po maďarsky. Na upozornenie, že aspoň privítanie sa mohol naučiť po slovensky odvrkol, nech sa prezident naučí po maďarsky a nebude mať problémy. To nie je vymyslené. Keď som nastúpil do svojho prvého zamestnania v Slovnafte, bol mojím nadriadeným Aladár T. Ten mi hneď odporučil, aby som sa naučil maďarsky, pretože on sa kvôli mne po slovensky učiť nebude.

Aj španielski konzervatívci žiadajú od imigrantov sľub, že sa naučia po španielsky, že budú rešpektovať španielske zvyky a ak si nebudú môcť nájsť si prácu, vrátia sa domov. A táto, podľa mňa úplne legitímna požiadavka, je podľa občianskych združení rasistická, nespravodlivá a krutá. Keď do môjho bytu prichýlim bezdomovca–inostranca je rasistické, nespravodlivé a kruté, ak chcem, aby mi nebral peniaze, aby splachoval po sebe záchod, aby sa naučil aspoň pár viet po slovensky, aby nebil moju ženu a aby nenahradzoval upratovanie bordelu po sebe modlením sa na koberčeku? Som rasista keď ho po nerešpektovaní mojich požiadaviek vrátim na ulicu? A v čom to porovnanie domácnosti a krajiny pokrivkáva? Že nemám pochopenie pre menšiny? Veď ja už tým, že som zažil byť pre Čecha blbým Slovákem, pre Maďara butatóthom, pre Žida Gójom, pre Cigáňa gadžom a viem si predstaviť, že by som bol pre Indiána bledou tvárou, mám pre chápanie menšinovej problematiky priam ideálne predpoklady.

Tak ako vlastne ďalej?

Bude poctivé, ak sa aspoň v záverečnom tohtoročnom blogu vrátim k nadpisu prvého. Celý rok som sa úspešne vyhýbal odpovedi na otázku ako ďalej a teraz, keď niet vyhnutia, s radosťou konštatujem, že to vlastne nie je otázka a keď, tak iba rečnícka. Ani to vlastne nie, pretože odpoveď na rečnícku otázku pozná každý poslucháč. A odpoveď na otázku ako ďalej nepozná prakticky nikto. Takže som sa nezodpovedne zamotal do neriešiteľného problému, z ktorého sa každý bude musieť dostať po svojich.

Žijeme takú zvláštnu dobu. Tešíme sa, že koalícia zatiaľ nenapĺňa svoje predvolebné sľuby–vyhrážky* (*prečiarknuť, čo sa nehodí). Ficovi rastú preferencie rýchlejšie ako ceny ropy, predošlí vladári zaliezli do kútika a ticho menštruujú. Občania zatiaľ na vlastnej koži nepocítili spätný chod Zákonníka práce, zákonom vynútenú charitatívnosť zdravotných poisťovní, ani experimenty v dôchodkovom zabezpečení, takže ich to nevzrušuje. A keď ich to začne vzrušovať, bude spiatočný lístok poriadne drahý. Ako by ich potom mohlo vzrušovať, že sme sa zabrzdením reforiem zosunuli v rebríčku daňových systémov na 122. miesto vo svete a napriek 9% rastu HDP máme piaty najvyšší deficit rozpočtu v Európe. Dôchodcovia sa idú zblázniť od radosti nad vianočnými príplatkami k dôchodkom a senior plynom. Oni PPP diaľnice splácať nebudú. Ešte šťastie, že reči o nahradení relácie Chcete sa stať milionárom reláciou Chcete sa stať milicionárom sa ukázali byť iba novinárskou kačicou. Ekonomickú situáciu charakterizuje vtip: Počuj, ja vôbec nerozumiem tej našej ekonomickej situácii ... To nič, ja ti to vysvetlím ... Ale nie, vysvetliť viem aj ja, len nerozumiem ...

Politici namiesto uplatňovania zverenej moci kafrú do remesla humoristom a nie sú v tom neúspešní. I keď Jureňov výrok po odvolaní z ministerskej funkcie: Keď ma kopli do gulí, už som vedel, že ma budú biť, patrí skôr do kategórie výrokov trápnych, než vtipných. To, že história prežitá v prvom dejstve ako tragédia, sa v druhom vracia ako fraška, potvrdila aj pozemková aféra. Bitka troch cisárov pri Slavkove na Morave bola udalosťou a tragédiou, bitka troch koaličníkov o výhľad na Tatry z pozemkov vo Veľkom Slavkove je už iba fraškou.

Sudcovia neposielajú zločincov do väzenia, ale ich promptne púšťajú na slobodu, aby ich nezdržovali pri utrácaní predtým protizákonne nevyplatených 14. platov a pri spravodlivom boji za platové zrovnoprávnenie s kolegami zo Špeciálneho súdu.

Kukláči namiesto stretov s organizovaným zločinom učia v nočných kluboch mládež, ako si ľahnúť na podlahu skôr, než dostanú výchovný úder. A keď pomalším len tak mimochodom pažbou rozbijú hubu, považujú to intelektuáli, ktorí ich tam posielajú, iba za nezamýšľaný dôsledok. Iní policajti nachádzajú svoje uplatnenie v odnášaní Kazašky, aby jej šéfovi mohlo byť dôstojne udelené najvyššie štátne vyznamenanie. Pri troche zveličovania je možné konštatovať, že naši policajti spackajú, čo sa dá.

Úradníci, ktorí nás dokážu pri každej príležitosti sofistikovane buzerovať, sa akosi pričasto mýlia, zabúdajú a strácajú. Blíži sa plynový škandál v hodnote niekoľkých miliárd, pretože akísi úradníci zabudli uverejniť rozhodnutie regulačného úradu v Zbierke zákonov.

Všetky uvedené aj ďalšie, neuvedené, prešľapy ostávajú nepotrestnané. Ale stovky miliónov sudcom a miliardy spotrebiteľom plynu tie nezaplatí štát, pretože ten žiadne peniaze nemá. Tie zaplatíme my! My Slováci, ktorí sa tak vášnivo vieme sporiť o haliere, ale pokojne znesieme, ak každého z nás nekompetentnosť a zlovoľnosť úradníkov oberie o tisíce. A nad tým, že štát vypláca politické strany aj z peňazí nestraníkov a cirkev aj z peňazí ateistov, sa už rozčuľuje iba v Kanade žijúci Peter Breiner, ktorý to, v snahe použiť čo najslušnejší výraz, nazval kurevským svinstvom. Ale nie je všetko iba zlé, ako by sa z uvedeného zdalo. Postihlo ma obrovské šťastie. Cez Dolné Hony nepôjde diaľnica, ani rýchlostná cesta, takže nebudem postihnutý tým idiotským zákonom, ktorý kladie právo stavať diaľnice nad všetky ostatné práva. S poukazom na Ústavu Slovenskej republiky Štefan Hríb napísal, že štát, nech má akýkoľvek záujem, nemôže utlačiť buldozérom právo žiadneho svojho občana dokonca ani vtedy, ak by to hneď prinieslo šťastie všetkým piatim miliónom a prosperitu všetkým ôsmim regiónom a celej vládnej koalícii dohromady.

A keďže som tohtoročné písačky začínal úvahou o prideľovaní Viagry šesťdesiatnikom za ušetrené gastráče, ukončím ich radostnou správou, že sa síce môj nápad neujal, ale Viagra bude od roku 2008 vďaka degresívnej marži lacnejšia. Zatiaľ ju síce nepotrebujeme, ale pri nastúpenom trende by sme si ju mohli v ďalekej budúcnosti dopriať aj z dôchodkov. Na potešenie dôchodkýň, prirodzene.

Prajem Vám v Novom roku veľa šťastia,

zdraví pasažieri Titanicu!

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.