Prológ

Minulost je bumerang, který se nevrací.
Jiří Olič

Iste ste si všimli, že s pribúdajúcim vekom rastie aj nutkanie vrátiť sa do mladších čias, ešte raz prežiť prežité, opätovne zažívať napätie začiatkov, ktoré v reálnom živote prešli do pokračovaní, a koncov. Nutkanie stretnúť seba samého v mladšom vydaní. Zažiť akúsi sci-fi časovú slučku. Vo všeobecnosti sa toto pnutie nazýva nostalgiou a prejavuje sa zapratávaním obydlia suvenírmi, fotografiami, nahrávkami a iným haraburdím, ktoré má uchovať a v prípade potreby oživiť to, čo už objektívne pominulo. Iste sa vám pri návšteve známych stalo, že ste viac-menej nedobrovoľne listovali s domácou paňou v rodinných albumoch, ktoré mali viac zväzkov ako Encyclopedia Britannica, zatiaľ čo sa domáci pán lopotil s diaprojektorom alebo iným diablovým vynálezom, ktorý na vás mienil nasadiť, ak by ste, navzdory očakávaniam, prehliadku albumov prežili. Prirodzene, že takéto správanie neodsudzujem, nevysmievam sa z neho a dokonca mi ani nie je príliš cudzie. Nepochopiteľné v spojitosti s ním môže byť nanajvýš sklamanie týchto uchovávateľov relikvií, keď nehíkate nadšením nad fotografiami neznámych ľudí a turistických destinácií, ktoré ste nikdy nenavštívili, neupadáte do vytrženia a nevstávajú vám neoholené chlpy na celom tele pri počúvaní skladby, s ktorou domácu pani, na rozdiel od vás, spája nevšedný erotický zážitok spred mnohých rokov. Pretože pri našej púti životom vchádzame do obdobia, v ktorom nostalgia bude predstavovať významný generačný pocit, ktorý už nie je iba pocitom jednotlivca, zmienim sa o nej trocha bližšie. Vlastne ma na to naviedla Monika, ktorá si nevedela vysvetliť, prečo nikto neurobil spoločnú fotografiu účastníkov stretnutia.

Pracovné povinnosti ma dlhé roky v mesačných intervaloch privádzali do Slovenskej Ľupče. Nedalo sa pritom neprejsť okolo Badína, rodiska mojej matky, v ktorom som zažil veľa nezabudnuteľných prázdnin. Badínčanov nazývajú hlobáni, pretože boli známi hĺbením chodieb. Ani raz som sa neodvážil opätovne ho navštíviť napriek tomu, že vtedy a vlastne ani teraz by to nebolo spojené so žiadnym neprekonateľným problémom. Veď Badínsky prales už navštívil aj princ Charles a on to má z domu ešte ďalej, ako ja. Predstavujem si, aké by to bolo, opätovne sa nadýchnuť charakteristického a nenapodobiteľného koktailu vôní lesných kvetín a živice ihličnanov, obdivovať pestrofarebné raky na dne priehľadnej bystrinky, zazrieť slepúcha farby neoxidovaného medeného drôtu, nabrať do rúk vlhkú červenkastú zeminu, či pokúsiť sa vyhľadať strom, v korune ktorého som kedysi našiel zarytú mínu. Navštíviť domček starých rodičov, kde všetko malo svoju vôňu a chuť. A nebola to iba vôňa čerstvo narúbaného dreva, rakyty, kozieho mlieka, sena, ovčej kožušiny, dedinských perín, ale aj stovky ďalších vôní, ktorými voňal prakticky každý predmet. Odvtedy som sa už nestretol s ochutenou zemiakovou kašou, zvanou fučka, ani s palacinkami z kozieho mlieka. A ak som si niektorý z predmetov mohol vziať so sebou, dlho voňal aj v smradľavej Bratislave. Predstavujem si, aké by bolo krásne opätovne sa vyšplhať do báňa nad líškarňou a objesť sa najlepšími malinami na svete. Ale líškareň pravdepodobne zlikvidovala ekonomika prípadne Sloboda zvierat a z báňa je po päťdesiatich rokoch statný les, pokiaľ ho nejaký nedočkavý debil nepredal do Rakúska. V predstavách porovnávam scény leteckej invázie vo vojnových filmoch s letom kŕdľa husí, ktorým gazdiné zabudli skrátiť perie, nad hlavnou cestou v Badíne. S otvorenými ústami som obdivoval, ako kozy a kravy po návrate z paše vystúpia z obrovského stáda a neomylne zabrúsia do svojej maštale. Ako by som mohol zabudnúť na dva dni temna po doštípaní osami, u ktorých som paličkou rekognoskoval, či majú pohodlné hniezdo. Alebo, ako som sa s babkou lopotil, než sme veľké zväzky konope (zdôrazňujem – konope!!) naukladali do močiara, zaťažili kameňom a čakali na odhnitie mäkkých častí, aby sa z neho po ďalšej úmornej práci stalo biele hrubé plátno úplne nevhodné pre narkomanov. Rád by som videl výraz v tvári členov Národnej protidrogovej jednotky, ak by som sa pokúšal zopakovať to dnes. Ostatne, tak ako povedal Meky Žbirka, nemám rád ľudí, ktorí berú drogy. Najmä colníkov.

Pre tých, ktorí vyrastali na dedine, môžu byť moje prázdninové návraty nudné a nemusia ani rozumieť dôvodu, prečo o nich vlastne píšem. Nie som si istý ani záujmom o spomienky na starú Bratislavu. Napriek tomu pár riadkov napíšem aj o nej. Ja som totiž starý Bratislavčan a prvých osem rokov života som prežil na adresách, ktoré by dnes vyvolali uznanlivé pokývanie hlavou. Narodil som sa v terajšom centre mesta na Molotovovej ulici, ktorú dnes poznáte pod názvom Obchodná, pretože tam zatiaľ naďabíte skôr na obchod, než na Molotov-koktail. Napriek trojnásobnému sťahovaniu naša rodina neopustila trojuholník so základňou na Palisádach a vrcholom na Červenom kríži. Táto časť mesta spolu s ruinami bratislavského hradu, Slavínom a Horským parkom predstavovala celý môj svet a je mi dodnes blízka. Vtedy bol môj svet, ale nielen on, vlastne všetko omnoho menšie, ako dnes. I ja. Nemožno sa preto čudovať, že keď ma zrazilo jedno z mála premávajúcich áut, bolo to auto švajčiarskeho konzula, že mojím spolužiakom a kamarátom bol syn K. L. Zachara a že sme istý čas bývali v dome s bielymi mramorovými schodmi a tri a pol metrovou výškou miestností. A práve do týchto priestorov nám starý otec z Badína poslal tú najkrajšiu jedličku, na akú v hore naďabil. Žiadne z nasledujúcich Vianoc neboli krajšie. Presťahovanie sa do Ružovej doliny už znamenalo vysídlenie na perifériu, z ktorej som sa dodnes nevyhrabal. Na moje opilecké iredentistické protest songy typu Bratislava Bratislavčanom! nikto nebral ohľad. V Ružovej doline Bratislavu ohraničovali Zsl. mliekarne, Zsl. mraziarne a „filmovka“. Za nimi bol majer, protitankový zákop v trase terajšej Bajkalskej ulice, za ním nasledovalo množstvo jazierok a veľké prázdne územie budúceho sídliska Štrkovec, ktoré sme volali Šutrovka. A v diaľke domčeky Trnávky lemované žltozeleným tokom ekologického pozdravu z CHZJD, ktorý sme volali smradľavka. Zo strany Prievozu sme susedili s „Bulharmi“, ktorí dokázali bez dotácií z Európskej únie, agrochemikálií a nárekov zabezpečovať čerstvou zeleninou, ovocím a kvetmi celú Bratislavu. V spomenutých jazierkach bola krištáľovo čistá voda. Ryby, žaby, mlokov, užovky a inú háveď som videl aj v niekoľkometrovej hĺbke, brehy mali zarastené šachorom a kúpať sa v nich dalo ako na Seychelách. Dnes z nich ostalo iba Štrkovecké jazero a Rohlík, obe zasrané odpadom, labuťami a „trativodom“ z blízkej zástavby. Využiteľné sú iba na korčuľovanie, a aj to iba v zime. Tok smradľavky prekryli, veď čo oči nevidia, to srdce nebolí. V Mliekarňach si zriadil palebné postavenie likvidátor privatizéra susedných Mraziarní, Žaluďa. A potom ich zbúrali. Ale asi nie preto. O osude filmovky neviem nič, ale v jej okolí už teraz trónia mrakodrapy Glória, Rozadol, pripravujú sa Renesance, Universo a Olympia. O pár rokov tam bude Manhattan a keď sa tam náhodou dokrivkám budem pôsobiť ako pako z Vyšného Nemeckého.

Návraty

Detstvo je čas, keď robíme grimasy pred zrkadlom.
Zrelosť je čas, keď nám to zrkadlo vracia.
Bob Hope

V predchádzajúcich častiach som písal o filme Občan Kane i o výmene monackej známky za žuvačku, takže pojem cena záľuby nie je neznámy. Jednotiacim znakom všetkých spomienok je, že nemajú objektívnu hodnotu a že sú nezdieľateľné. Napriek tomu si myslím, že pre každého jedinca majú práve tú cenu záľuby a tvoria jeden z pilierov jeho identity. V tom asi spočíva atavistický strach, že konfrontácia spomienky s realitou zruší jej kúzlo, kúzlo spomienky. Preto tak úzkostlivo ochraňujeme predmety z minula, ktoré evokujú minulosť. Sú kulisami vyvolávajúcimi spomienku u toho, pre ktorého bola kedysi realitou. U nikoho iného, preto tá nezdieľateľnosť, ktorú často odmietame rešpektovať. Určite ste už zažili, že snaha o oživenie spomienky býva spojená s menšou katastrofou. Po roku 1989 som vytiahol celú rodinu do Istropolisu, kde premietali slávny Formanov film Hoří, má panenko. Nasmial som sa, ako po prvý krát. Po filme manželka mlčala, ako masový hrob, a dcéra mi chladne odporučila, aby som aj v budúcnosti na takéto filmy kupoval štyri lístky, ale chodil si na ne sám, najlepšie štyrikrát za sebou. Je prirodzené, že obnovené televízne premiéry Černého Petra, O slavnosti a hostech alebo Kočáru do Vídně som pred rodinou radšej zatajil. Aj môj, inde opisovaný úmysel, kúpiť si DVD s filmom Džezová revue(It’s Trad, Dad) pravdepodobne skončí dezilúziou, ako väčšina nápadov tohto typu. Ale čo s tým narobím, keď sme k spomienkam priťahovaní, ako mory k pouličnej lampe. Naša nerozhodnosť v oblasti materializácie spomienok je nerozhodnosťou ekologického aktivistu, ktorý sleduje ako zákonom chránené zviera žerie zákonom chránenú rastlinu. Takže môj recept na naloženie s pamätnými miestami, ktorý sám dodržiavam pomerne voľnomyšlienkársky, znie: Vedieť o nich, tešiť sa, že existujú, ale nechať ich na pokoji.

Niekto sa namiesto opätovnej návštevy pamätných miest snaží o opätovné stretnutie s ľuďmi, ku ktorým ho viažu príjemné spomienky. Na rozdiel od neškodného navštevovania pamätných prázdninových miest a testovania pachovej pamäte, sa už v tomto prípade môže schyľovať k problémom. Nemám pritom na mysli, že nás pri návšteve našej teenagerskej lásky zmláti jej momentálny partner s platným certifikátom agresívneho žiarlivca, ale veľmi pravdepodobnú dezilúziu, spôsobenú rozdielom medzi tým, ako seba vidíme každé ráno v zrkadle a zvykáme si na infinitezimálne rozdiely vizáže a tým, keď niekoho vidíme po rokoch alebo priam po desiatkach rokov. Výnimočne tento rozdiel nebýva šokujúci, ale spravidla hej. A kto naň nie je pripravený, môže začať obviňovať zrkadlo, aj keď zrkadlo sa nemá obviňovať, keď má človek krivú hubu alebo spochybňovať či sa udalosti minulé vôbec stali. Ani jedno, ani druhé nikam nevedie. Jeden z mojich exkolegov, takmer profesionálny zvodca, sa mi v zrelšom veku priznal, že príroda to všetko vie veľmi dobre zariadiť. Oceňoval napríklad, že impotencia prichádza postupne, pozvoľna a umožňuje človeku si na ňu zvyknúť. A práve zvedavci, ktorí majú potrebu navštíviť svoju lásku po 30 alebo 40 rokoch, bývajú spravodlivo potrestaní, keď sa pokúšajú v zvráskavenej tvári objaviť to, čo pred časom milovali. Tak im treba! Staré lásky sa bez súdneho príkazu nemajú exhumovať.

Najnevhodnejšou formou omladzovacej procedúry je výmena životného partnera. Tisíckrát už bola spracovaná téma o starnúcom seladónovi, ktorý si obstará o generáciu mladšiu slečnu a vyveksľuje ňou staršiu, opotrebovanú, ale stále milujúcu alebo aspoň oddanú manželku. Ďalší priebeh je trápny ako stierače na ponorke, pretože v ňom ide o premenu úspešného zrelého muža na bezdomovca s adresou. Veď aj ľudová múdrosť tvrdí: Ak chceš urobiť zo starého muža blázna, daj mu mladú ženu. Ľudia sú nepoučiteľní, pretože nasledovníci sa vyskytujú v nezmenšenom počte. Opačné garde je v našich zemepisných šírkach pomerne zriedkavé, pretože podmienkou ulovenia gigola staršou dámou je existencia tučného bankového konta. U nás zatiaľ prevažuje výskyt tučných dám nad výskytom dám s tučným kontom. Miernejšou a spoločensky takmer akceptovanou verziou tejto formy revitalizácie je zadováženie si mladšieho milenca alebo milenky. Keďže pri nej je najdôležitejšie dodržanie absolútnej diskrétnosti nebudem sa o nej ďalej šíriť (viď príslušné ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností).

Všetky uvedené a množstvo ďalších tu neuvedených príkladov svedčí o akejsi vekovej neposednosti. Ako sa v matematike ku každému x podľa nejakého predpisu priraďuje nejaké y, tak sa aj ku každej vekovej hladine podľa nejakej konvencie priraďuje určitá forma správania sa. V našom veku už adekvátne správanie obsahuje v sebe prvky stabilizácie hraničiacej s rezignáciou. Plzák napríklad pre tento vek odporúčal sexuálne aktivity na úrovni lacnej automatickej práčky (jeden až dva programy a dosť). Žiadne experimenty! Nie je na tom nič zlé. Z aktérov života sa postupne stávame jeho glosátormi a tí z nás, ktorí napriek striebristým vlasom týrajú svoje telá vo fitnes centrách, pokúšajú sa konkurovať mládežníkom na diskotékach alebo presviedčajú seba i okolie, že im nič neubudlo z mozgovej kapacity, si vyslúžia skôr náš súcitný pohľad, než nasledovaniahodný obdiv. A mladí ich s prehľadom posielajú späť do hrobu, ako v rovnomennom českom filme.

You've Got A Mail

Ozvi sa mi, keď zavolám,
vieš, že nerád ostávam sám.
Ozvi sa mi na každý pád,
prezradím ti, že ťa mám rád.
Miroslav Žbirka: S tebou je kríž

Nadpis je názvom jedného amerického filmu. Celkom sa mi páčil, veď Meg Ryan je rozkošná a nemusí sa kvôli tomu ani vyzliecť. Ale nie o filme som chcel písať. Iba o názve, o nádeji a očakávaní, ktoré v sebe skrýva. Dostal si mail ... niekto ti napísal ... niekto na teba myslí ... niekto s tebou počíta ...atď. Takéto niečo navodí fajn pocit. Veď o odcudzení sa vravelo, písalo a filmovalo už v šesťdesiatych rokoch. Samozrejme, že vtedajšie odcudzenie bolo lokalizované na ten najzápadnejší zo všetkých možných západov a západiek. Veď odtiaľ pochádzalo a podľa nevykynožiteľných boľševikov aj pochádza všetko zlo. A po pár rokoch máme odcudzenie aj tu. Väčšina z nás pritom nezmenila svoju šírku a dĺžku (mám na mysli zemepisnú, u ostatných to už nie je také jednoznačné). Máme k dispozícii úžasné prostriedky komunikácie a napriek tomu nekomunikujeme. Ostávame na mieste a napriek tomu sa vzdialenosti medzi nami zväčšujú. Svojho času som obdivoval ilustráciu všesmerového rozpínania vesmíru po big-bangu pomocou rastúcich vzdialeností medzi bodmi namaľovanými na povrchu balóna, ktorý nafukujeme. Vo všeobecnosti sa nadchnem akýmkoľvek zjednodušením určeným pre tých jednoduchších. Aj keď, pravdupovediac, big-bang z hľadiska pozorovateľa nechápem dodnes.

Ale späť ku komunikácii. V istom období sme mali možnosť stýkať sa za jednotnú cenu. Nejde pritom o žiaden variant Kámasútry, ale cenového rovnostárstva. Mohol som napríklad dotyčnému zatelefonovať, napísať alebo sa za ním vybrať osobne. To všetko za 1.- Kčs. Zdá sa vám to neuveriteľné a máte nutkanie vychvaľovať dobu, v ktorej takéto niečo bolo možné? Prosím. Nedávno ma zaujala historka zo španielskej občianskej vojny. Tiež o jednej, veľmi obľúbenej forme rovnostárstva. Revolucionári na oslobodenom území zrovnali platy aj ceny a na zvýšenie kultúrnej úrovne bojovníkov povolali slávneho tenoristu. Tenorista, rozladený nízkym honorárom oznámil pred vystúpením prítomným, že keď sú si všetci rovní poberie sa ku vchodu kontrolovať vstupenky a niekto z rovných prítomných príde na javisko zaspievať. Revolucionárom sa predĺžili nosy a uvedomili si, že nemôžeme byť rovní, pretože nie sme rovnakí. Ani mravce sa nesnažia, aby ich robotníci a vojaci boli na jednej úrovni s kráľovnou. To by si mali uvedomiť všetci (a je ich požehnane), ktorí podobné nezmysly sľubujú alebo ich očakávajú až do dnešných dní ... a ich vierozvestov volia (dopísané 17. 06. 2006 13:28:35).

Spolužiaci sa rozpŕchli nielen po Slovensku, ale aj po svete. Písať im listy je síce možné, ale neviem, či tento starodávny zvyk ešte niekto pestuje. Ja som klasický list nenapísal a ani nedostal dobrých desať rokov. Dnes sa skrátka už nepíše, klasicky netelefonuje a ani sa neposielajú telegramy. Dnes sa chatuje, mailuje, esemeskuje, mobiluje a skypuje. Oba posledné výrazy som si vymyslel a oba sú nepresné. Cez Skype je totiž možné nielen telefonovať, ale aj chatovať, konferovať, posielať súbory a dokonca predvádzať sa pred webovou kamerou. Nedávno sme to skúšali s Lacom a ide to. Teda predvádzal sa iba on (je webkamerovlastník). Inak, žiadna veľká sláva. Jednak Laco ako taký a jednak časový posun. Zatiaľ čo hlas prichádza s nepozorovateľným oneskorením, oneskorenie obrazu zaregistrujú aj momentálne retardovaní príjemcovia. Na 300 m vzdialenosť predstavuje oneskorenie iba dve-tri sekundy. Ale ak by v tomto fungovala lineárna závislosť, mohol by som si v utorok pokecať s Luďom a vo štvrtok by z Calgary dorazil jeho obrázok. Technika boľšaja, kuľtury net. Zatiaľ je to s Luďom našťastie tak, že na mail odoslaný hodinu popoludní dostanem od neho odpoveď o piatej popoludní. Toho istého dňa, pochopiteľne. Opačne to bohužiaľ funguje tak, že odpovede na mail zo septembra 2004 sa dočkal v decembri 2005. A odpoveď na januárový mail som mu ešte nenapísal. Časť prijímaných e-mailov nazývam komunikačnými mimobežkami. Je o nich slovenské príslovie On o jej kozách a ona o jeho voze. Vtedy mám intenzívny dojem, že sa e-maily minuli a každý z komunikátorov píše ďalej, trochu naštvaný, že ten druhý mu neodpovedá. Paradoxom je, že máme technické predpoklady k tomu, aby sme sa ukomunikovali k smrti. Lenže tých, ktorí nás pred týmto strašným koncom zachraňujú, je niekoľko miliárd. Výsledok popísal už pán Murphy: Ak máte pero, chýba vám papier. Ak máte papier, chýba vám pero. Ak máte papier i pero, nemáte čo napísať. Asi na tom nie je nič neobvyklého, pretože kalkulačka nás odnaučila počítať spamäti, textový editor písať rukou a internet byť neukojiteľne zvedavými. Pravdepodobne každý vynález má v sebe zakódované niečo, čo zabraňuje jeho jednostranne pozitívnemu účinku.

V polovici mája ma Laco prekvapil zorganizovaním audiokonferencie medzi Izraelom (Vierka), Rakúskom (Zuzka) a Slovenskom (Laco a ja). Boli sme takí prekvapení fungovaním techniky, až tým trpela plynulosť hovoru. Nabudúce to bude lepšie. Po pár dňoch konštatujem, že ani nabudúce to nebolo lepšie, pretože som pri ďalšej konferencii bol v úlohe audiovoyeura. Laco v súčasnosti vyhľadáva nové kontakty na Skype s rovnakou investigatívnou zanietenosťou, s akou predtým snoril po spolužiakoch. Pre svoju záľubu v audiokonferenciách sa môže pokojne uchádzať o hrdý titul triedny konferencier. Pri tejto príležitosti spomeniem, že Milan Lasica našiel spojovacie znaky aj medzi takými vzdialenými pojmami, akými sú konferencier a podprsenka. Konštatoval, že keď nie sú, tak nie sú. Ale keď sú, hneď to má vyššiu úroveň. Inak tie audiokonferencie mi pripomínajú gruppensex. Tam sa tiež človek môže ulievať bez toho, aby to iným vadilo (o tom som sa iba dočítal, to nemám zo skúsenosti!). Musím sa chrániť, inak ma Zuzka opätovne označí za macha. Ani vlastne neviem s akým počiatočným písmenom sa to píše. Ak s veľkým, bude to pripomínať ministra Slovenského štátu. Ak s malým, bude to pripomínať muža, ktorý zvádza ženy rýchlosťou zvuku. Že by? Budem sa jej musieť na to opýtať. Ale keď ona je taká mladá. Aby sa pri vysvetľovaní nedajbože nezapýrila.

Ale späť ku komunikácii. Napísal som celý odsek a zasa som skĺzol k technike a k sexu. Ako malý Jarda. Problém nespočíva v technike, ale v jej využívaní. Na každom kroku stretávame ľudí s mobilmi, ktoré ich mentálne prevyšujú. Pre niektorých je limit 160 znakov pre SMS nie postačujúci, ale nedostižný. Komunikácia sa od doby, keď sa prestali čítať knihy redukuje na jednoslovné vety a módne hovorové stereotypy to môžem – to nemusím – to je o tom – ty koxo – ty kokos – ty brďo – to je iné žrádlo – to je sila!. Takže je úplne zbytočné zlepšovať technické parametre, keď chýba invencia. Aj ospevovaný internet sa dostane do závozu, ak počet akceptorov mnohokrát prevýši počet donórov. Všimli ste si, akou neskutočnou rýchlosťou sa šíria dobré obrázky, vtipy alebo videá? Pretože forwardovať, preposielať, je ľahšie, ako hľadať, nachádzať, kompletizovať a úplne neporovnateľné s utrpením, ktoré sprevádza tvorbu. Plagiátorov sa týka i historka s Michalom Prokopom. Neučil sa ruštinu, ale ako hudobník mal vynikajúci sluch. Ruštinárka, rodená Ruska ho chválila: Prokop, vy tak prekrásno vyslovujete. Bohužiaľ vy nemáte čo vyslovovať.

Sme starí?

Bože, obdaruj ma senilitou, aby som zabudol na ľudí,
ktorých som nikdy nemal rád,
umožni mi stretnúť tých, ktorých rád mám,
a dopraj mi ostrý zrak,
aby som ich dokázal od seba rozlíšiť.

Koncom januára po piaty raz vstupujeme do roku Psa. Zatiaľ je z nás celkom slušná svorka, sme pravidelne venčení a rozumieme základným povelom, ktorým nás naučil život. Náš spolužiak, pes Bodrík, vystupuje dokonca aj v rozprávke. Len mu skomolili meno. Postupne jeden spolužiak za druhým prekračujú pomyselnú šesťdesiatkovú hranicu za minimálnej spoluúčasti rovnako postihnutých. Teda, aspoň si myslím. Keď som totiž navrhol vnútrotriednu publikáciu dátumov narodení, Laco sa nebezpečne priblížil k infarktu a s výrazom sympatizanta Úradu pre ochranu osobných údajov recitoval výšky sankcií za tento zločin. Tak som to nechal tak. Nech si každý tú svoju šesťdesiatku oslávi aj s chránenými osobnými údajmi. Šesťdesiat sa inak vyjadrí slovom kopa. Máme kopu rokov. A kto má kopu rokov je starý. Takže otázka z titulku sa dá zodpovedať bez otáznika. Áno, sme starí.

Ale po temnej vyhrážke, že mu nebudem blahoželať k jeho šesťdesiatinám, mi Laco databázu uvoľnil, ale iba na študijné účely. Takže mám príležitosť urobiť si malú štatistiku. Ak by sa stretnutia zúčastnili všetci, ktorí ešte môžu chodiť, bolo by medzi nimi 26 šesťdesiatnikov a starších a 10 sopliakov, ktorí na šesťdesiatku nedosiahli. Neuveriteľné je, že Zuzka nebude mať šesťdesiatku ani v termíne budúcoročného stretnutia! To nie je vek, ale provokácia. Ktovie, či nedostala maturitné vysvedčenie skôr, ako občiansky preukaz. Z hľadiska biologickej diverzity a čínskeho horoskopu predstavuje naša trieda pestrý biotop. Je medzi nami jedna koza, dve opice, osem kohútov, 24 psov a jedno prasa. Takže januárová zmienka o celkom slušnej svorke už má aj svoje číselné potvrdenie. To podľa čínskeho horoskopu. Podľa bežného horoskopu je rozloženie spolužiakov do znamení zvieratníka pomerne pravidelné s výnimkou deficitných panien a levov (lev jsem enem já) a s výrazným prebytkom rýb (to nebola priemyslovka, ale chovný rybník). Tak a to je všetko, čo mi je o druhých dovolené napísať bez toho, aby som sa dopustil porušenia zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov a možnej sankcie až do výšky desiatich melónov. O sebe môžem ešte prezradiť, že v rovnaký deň a mesiac ako ja sa v roku 1922 narodil mnou neobľúbený Vladimír Mináč a o desať rokov neskôr mnou obľúbený Vladimír Páral. Potom dlho, dlho nič, až v roku 1960 mnou neobľúbený Antonio Banderas a o ďalších desať rokov mnou obľúbená Ivanka Christová. Určite sa aj potom 10. augusta rodili deti, ale zatiaľ sa, tak ako ja, ešte nestihli presláviť.

Prostredníctvom internetu sa mi dostala do rúk úvaha, ktorej adresátmi sme my. Aj keď uvedenie tejto úvahy v mojom blogu môže nejaký zlomyseľník označiť za krádež, ja sa v dobrej viere považujem za sprostredkovateľa, ktorý vám zariadil rande s príspevkom, ktorý stojí za to. Mierne som ho upravil. Ja skrátka žiadnu písomnosť nenechám na pokoji, a to ani vlastnú, však viete ... Takže toto o nás koluje medzi 25 ročnými.

Áno, dámy a pani, je to smutná pravda. Tento text je určený všetkým starým figúram, to znamená všetkým, ktorí sa narodili pred rokom 1987. Väčšina študentov, ktorí nastupujú v tomto roku na vysoké školy a sú teda viac-menej dospelí, sa narodila okolo roku 1987. Teda v dobe, keď už naše deti vedeli násobiť a deliť, niektorí z nich už riešili rovnice. Oni si nepamätajú komunizmus. Zamatová revolúcia je pre nich vzdialená asi tak ako pre nás Február 1948. Nikdy pre nich neexistoval iný pápež ako Ján Pavol II. Keď Gabriel Garcia Marquez dostal Nobelovu cenu za literatúru, ešte nevedeli čítať. Mali šesť, keď sa rozpadol Sovietsky zväz. Nepoznajú studenú vojnu, ani azbuku. Poznajú iba jedno Nemecko, aj keď im v škole vraveli, že boli dve. AIDS podľa nich tu bol odjakživa. Nikdy nezbierali céčka a ani nevedia, čo to je. Cédečka sa začali predávať, keď sa narodili a nikdy si nepúšťali LP platne. Niektorí dokonca nikdy nevideli čierno-biely televízor. Nedokážu pochopiť, ako niekto mohol žiť bez diaľkového ovládania. Narodili sa pár rokov po vstupe walkmanov na trh a kolieskové korčule podľa nich mali vždy kolieska zrovnané do jednej čiary uprostred. A to už nehovorím o tom, že mobil alebo PC sú pre nich samozrejmosťou. Nikdy sa nedívali na štúdio Kontakt a nečítali Ohníček. Michael Jackson bol podľa nich vždy biely. A teraz si predstav, že títo ľudia nastupujú na univerzity... Pokiaľ ešte nevieš, že si starý(á), uvádzam niekoľko príznakov starnutia:

Rozumieš predchádzajúcemu textu a pri jeho čítaní sa usmievaš.
Ak si muž, dokážeš bez výčitiek povedať žene NIE.
Ak si žena, dokážeš bez výčitiek povedať mužovi ÁNO.
Ak športuješ, každému o tom hovoríš a si na to patrične hrdý.
Na nočnom stolíku máš lieky.
Potrebuješ dopoludnie na to, aby si sa dal do poriadku po prebdenej noci.
Kamaráti sa ti ženia bez toho, aby museli.
Na koncerty sa dívaš iba v televízii...
Na šport si kupuješ oblečenie, ktoré viacej skrýva, než odhaľuje.
Po prečítaní tohto mailu sa rozhodneš ho poslať priateľom, lebo vieš, že sa im bude páčiť.

Sme starí, priatelia moji!!! Sme takí starí, že sa pri našom odchode z múzea sa spúšťa poplašné zariadenie. A nepomôže nám ani pravidelná konzumácia Bifidus essencies. Na druhej strane sme iba takí starí, že sa ešte dokážeme zasmiať na vtipoch o starých, niekedy dokonca aj na starých vtipoch.

Level 42

Ešte neuplynul ani mesiac od stretnutia 2005 a už som mal nadpis stretnutia 2006 a to ani nie som priaznivcom tejto britskej poprockovej kapely. Zvykol som si však robiť do foroty a kochať sa udivenými ksichtami mojich nadriadených, keď po úpornom rozmýšľaní sformulujú úlohu pre mňa a ja im ju obratom odovzdám splnenú. Samozrejme, že sa to nedeje častejšie, ako dovoz nesprávnych pacientov Chocholouškovi, ale poteší aj to.

Namiesto pôrodu, avizovaného v úvode, Laco potratil. Spravil pár nepodstatných úprav a všetkým dookola, ktorí majú tú smolu, že má ich internetovú adresu alebo číslo mobilu zvestoval, že je na svete nová stránka. Tieto riadky píšem na prelome apríla a mája. Stránka síce postupne nadobúda určité kontúry, ale na záverečnú glajchu si počkáme ako na dostavbu SND. Organizačný výbor v redukovanej podobe akčnej trojky už medzitým zasadal a jeho dvaja členovia ma prehlasovali v hlasovaní o mieste stretnutia, ktoré sa tuším ani nekonalo. Nie som prívržencom toho, aby rodičia dávali svoje mená potomkom. Považujem to za nedostatok fantázie na jednej strane a za prebytok narcizmu na strane druhej. Ale majú na to právo. Z rovnakého súdka je aj rozhodnutie uskutočniť stretnutie opäť v Robertine. Nebolo tam síce zle, ale je toľko iných možností, ktoré už nebudeme mať šancu vyskúšať. Nuž čo, aj takéto podoby máva väčšinové rozhodovanie. A potom nemáme mať, my autokrati, pocit ublíženia. Laco mal cez Ondra Forróa z vedľajšej triedy kontakt na Joža Seleckého, ktorý sa s pre neho charakteristickým švihom už vyše roka nevie rozhodnúť, či ostane vo Švajčiarsku alebo sa vráti. Medzitým Ondro bohužiaľ zomrel a Jožo ostal v tej vysnívanej alpskej republike sám, ako onehdy Jakeš v plote. Pravdepodobne to urýchli jeho rozhodnutie a nevylučujem, že sa ho dočkáme i na stretnutí.

Dnes je 1. mája 2006 a ja som opäť nebol v sprievode. Ospravedlňuje ma, že napriek množstvu komunikačných kanálov mi nikto neoznámil, kde bude zhromaždisko manifestujúcich, v ktorom úseku mám prejavovať extrémne nadšenie a ani miesto, kde naložím transparenty a iné haraburdie na nákladné auto a pôjdem na cigánsku pečienku, na pivo a na prípadnú ďalšiu atrakciu do Petržalky. Len nie milovať sa. Lebo podľa starého fóru Rádia Jerevan je síce možné milovať sa aj na 1. mája, ale iba s vlastnou manželkou, aby radosť z aktu neprevýšila radosť zo štátneho sviatku. A nič. Dokonca ani komunisti nemávali plápolákmi. Včera mal šesťdesiatku švédsky kráľ, pár dní pred ním jeho poddaný Dobrík a tiež sa nič veľkého neudialo. Čas plynie pomaly a zdanlivo nezaujímavo. Až raz, pre niekoho, doplynie. Šokovalo ma, že zomrel autor Učiteľky chémie a líder Lojza Stano Kochanský, pretože mal iba 51. Týždeň pred ním zomrel celkom dobrý spevák Gene Pitney, ale ten mal už 65. Tento rok už zomreli moji dvaja ex kolegovia, jeden vo veku 59 a druhý vo veku 61 rokov. Celé mi to začína pripomínať zastreľovanie sa delostrelcov. Jedna nad, jedna pod, potom sa pokrúti nejakými kolieskami a ďalšia už ide priamo do cieľa. Roy Orbison minulý týždeň neoslávil svoju sedemdesiatku, pretože sa oslavujú iba dožité narodeniny a spomínajú sa iba prežité príbehy. A prežiť ich môžeme aj vďaka tomu, že si na ich prežitie vytvoríme potrebný časový priestor, napríklad tým, že v správnom čase odídeme do penzie. To je náš celkom aktuálny problém. Opakujem, v správnom čase a nie ako ten americký magor, ktorý pracoval presne do 100 rokov, potom mu Jurko Bušovie stisol ruku (dúfam, že nie v rukavici, ako nášmu väčšinovo zvolenému prezidentovi), a o tri týždne bolo po ňom (po dôchodcovi, nie po Bushovi, ani po tom väčšinovom). Ktovie, či pozostalí nebudú musieť vracať alikvotnú časť z jeho prvého a súčasne i posledného dôchodku.

Dnes je, ako som už spomenul, 1. máj a v televízii beží La dolce vita. Videl som ho pred 43 rokmi. Je mimoriadne zaujímavé porovnať si očakávania a dojmy z dneška a z vtedajška. Predovšetkým ma už nezaujali prsia Anity Ekberg. Nie, že by ma prsia nezaujímali, ako také. Ale súčasný svet je taký oprsený, že na rozdiel od šesťdesiatych rokov, nie je pohľad na Anitu udalosťou. Celkove som z nej mal taký amorfný dojem (vyjadrujem sa ako nejaký chemik). Aj z dnešného pohľadu to nepochybne bola obrovská plavovlasá samica a vôbec sa nemožno čudovať tým malým čiernym Talianom, že pri pohľade na ňu strácali vedomie. Keď k tomu pridáme jej eroticky zastrený hlas a chôdzu, pripomínajúcu skôr plavbu, mohlo to zasiahnuť aj ostatných. Na druhej strane si uvedomujem, že odvtedy sme už videli kdečo a očarenie z Anity môžu v súčasnosti pociťovať nanajvýš tak filmoví, či erotickí nostalgici. Potešilo ma, že tentoraz som už aj vnímal o čom celý film je. Vtedy, v roku 1963, mi atmosféra filmu pripadala strašne vzdialená, teraz som ju vnímal ako takmer domácu záležitosť. Tento pocit fázového posunu mávam aj v iných oblastiach. Učivo 2. ročníka priemyslovky som perfektne pochopil v 3. ročníku, učivo 3. ročníka v 4. ročníku (nemôžem napísať atď., pretože priemyslovka našťastie viac ročníkov nemala). Vyložene ma prekvapilo, že jedna z postáv pohybujúcich sa s Marcellom sa volala Paparazzo a živila sa prenasledovaním hviezd, presne tak, ako to robia jej nasledovníci s malým p (paparazzovia pre menej chápavých). Človek bol očitým svedkom vzniku nejakého novotvaru, nového živobytia, a ani si to nevšimol.

Ante portas

Pokračujem na konci prvej dekády júna, pomerne blízko pred stretnutím, takmer pred jeho bránami, aby som sa držal nadpisu. O týždeň sú voľby, na ktoré ľudia štyri roky čakajú, aby nakoniec, ako obyčajne, dali prednosť akejkoľvek alternatívnej činnosti a potom ďalšie štyri roky bedákali, akých kreténov máme tam hore. V čase nášho stretnutia už budeme vedieť, ako to dopadlo. S postupujúcim časom si tiež uvedomíme, že výsledky volieb nám budú čím ďalej, tým ľahostajnejšie. Sme, alebo zakrátko budeme dôchodcami a tí majú všetkého dosť, iba času a peňazí za každého režimu málo. Čítal som, že dôchodcovia pritom nie sú najchudobnejšou sociálnou skupinou. Tou sú mladé rodiny. Vtip je v tom, že dôchodcovia sú skupinou najohrozenejšou, pretože na rozdiel od mladých rodín, už nemôžu svoj osud významnejším spôsobom ovplyvniť. Stávajú sa rukojemníkmi štátu, takže každý útok na II. pilier je prejavom snahy o zachovanie existujúceho stavu. Máloktorý dôchodca sa vyberie za prácou do Írska, máloktorá dôchodkyňa sa vyberie privyrobiť si na Krížnu a za maximálny úspech môžu považovať získanie akejkoľvek práce na skrátený úväzok. Preto im môže byť jedno, či a koho volia. Pomýliť by sa mohli iba v prípade voľby strany, ktorá má v programe rušiť dôchodky, v krajnom prípade aj s dôchodcami. Taká zatiaľ v ponuke nie je. Takže voľba asi prebehne tak, ako v známom predvolebnom vtipe: Koho budeš voliť? Komunistov. No to je jasné, to každý, ale ktorú stranu? A po voľbách dal Milan Lasica k dobrému takúto interpretáciu ich výsledkov: Prečo má SNS 11 percent? Lebo sú tu Maďari. A prečo má SMK 11 percent? Lebo sú tu Maďari. Snažil sa tým zmierniť povolebnú depresiu, ktorá pripomína bezuzdný gruppensex, pri ktorom každý chce ísť do koalície s kýmkoľvek, nikto sa nevyhovára, že on už bol alebo, že má nejaké zásady, a všetci dbajú iba o to, aby sa im válov príliš nevzdialil. On je to už euro válov. Povolebná depresia je i v aktuálnom vtipe o stretnutí Američana so Slovákom. Američan sa chváli: We have George Bush, Stevie Wonder, Bob Hope and Johnny Cash. Slovák mu kontruje: We have Robert Fico, no wonder, no hope and no cash.

Laco je už v tomto čase primerane nervózny a pravidelne bombarduje svoje okolie nesplniteľnými požiadavkami. Na mňa sa ušlo iba doplnenie triednej diskotéky. To by som mal počas víkendu zvládnuť. Laco má nový, predčasne darovaný foťák, ktorý má šesť miliónov pixlí (alebo pixlov?) To je jedno, na pohlaví nezáleží, dôležitý je iba výsledok (i keď viem, že časti učiteľov matematiky išlo aj o postup). To, že je predčasne darovaný som nemyslel tak, že mu ho darovali skôr, ako sa naučil fotiť (i keď aj táto verzia má niečo do seba), ale tak, že ho dostal pred narodeninami. Teraz si musí dávať bacha, aby sa mu nič nestalo. Akákoľvek nehoda by sa mohla darcov dotknúť. Ale som rád, že ten foťák má. Treba totiž fotiť, pokiaľ sme ešte aspoň trochu foťogenickí. Časom, keď naše ksichty začnú nadobúdať črty šarpejov, už bude na zhotovenie použiteľných snímok potrebný veľmi kvalitný softvér. Neviem síce odkedy ho budeme potrebovať, ale viem od koho ho zoženieme. Hádate správne. No predsa od tých umelcov, čo retušovali fotografie na bilboardy adeptov na zaradenie do 150 členného súboru imunitou chránených darmožráčov. Súdiac podľa obrázkov mám u časti politikov pocit, že ich budú v parlamente medzi jednotlivými bodmi rokovania prebaľovať. Také majú hladké tváričky. Ako detské zadočky. Zadočkami som zavŕšil dramatický oblúk od volieb, cez aktuálne otázky blížiaceho sa stretnutia, až späť k voľbám. Môžem to svoje počítačové pero odložiť až do chvíle, keď dostanem ďalší nápad. To potrvá ...

Medzitým môžem čo-to napísať o dopĺňaní triednej diskotéky. Predovšetkým treba prezradiť, že to ide ťažšie. Nie, že by bolo málo dobrých skladieb, ale jednak je už pomenej tutoviek a obmedzujúce je aj pravidlo nezaraďovať do výberu viac, ako dve skladby od jedného interpreta. Keďže už je pomenej tutoviek, je potrebné predstaviť si, čo by sa tak asi mohlo tej hudobne divergentnej spolužiackej pospolitosti páčiť. Výsledkom je známy záver: jednomu holky, jinému vdolky. Nakoniec ten výber horko – ťažko vznikol. Dokonca som zistil, že v ID3tagu existuje miestečko, kde sa dá pohodlne schovať obrázok obalu LP alebo CD, bez nutnosti vytvorenia ďalšieho súboru. Vôbec to ale nezmenšilo moje problémy s hudobnými impresiami II, pri písaní ktorých som sa cítil bezimpresne, ako Banášová s Pycom pri druhej sérii SuperStar.

Nepríjemnou správou je, že klimatológ Pavol Šťastný týždeň pred stretnutím, uverejnil svoju prognózu počasia, ktorá nejedného a nejednu z nás urobí nešťastnými. Teploty sa majú vyšplhať k rekordným úrovniam okolo 35 stupňov. A keby Fahrenheita, ale Celzia! To už nie je teplota, ale demoverzia krematória. Ak sa stretnete s chladným prijatím, vedzte, že to je ústretový krok a nie naopak. To, že teploty budú kulminovať dva dni pred stretnutím nie je žiadna sláva, pretože aj 30°C stačí k tomu, aby človek s vyplazeným jazykom a tupým pohľadom trávil čas hľadaním centrálneho vypínača kúrenia na oblohe a dožadovaním sa prísunu ďalšieho piva. O čo lepšie sú na tom repetenti, ktorí po prvom neúspechu maturovali v septembri a ich stretnutia sa odohrávajú v príjemnej teplote bez repelentov, iba s kolegami repetentmi.

Podľa posledných informácií sa na stretnutí nestretneme ani s jednou z troch Vierok, s jednou z dvoch Aničiek, s Jankou, ale ani s Fenim. Nepríde potmehúd Janko, ani Magda uprchnuvšia do Česka. Je takmer vylúčené, aby sme sa stretli s profesionálnymi nestretávačmi Paľom Mistríkom a Jožom Seleckým.

Popíjajúc pivo v záhradnej reštaurácii, ktorá je pre mňa príťažlivá tým, že do nej púšťajú aj pitbulov, som jubilujúcemu Lacovi vysvetľoval perspektívu triednych stretávaní, založenú na pozorovaní, že v druhej polovici života sme postupne vyraďovaní z rôznych kolektívov, až nám nakoniec ostane iba rodina a rovesníci. A keďže rovesníci sú najmä spolužiaci, naše stretnutia by mali byť s postupujúcim časom stále obľúbenejšie.

Robertino II

Začína júl, je presne 60 rokov po tom, ako Američania zvrhli atómovú bombu nad atolom Bikini. Tá vyprodukovala toľko tepla, že dala vzniknúť rovnomenným úsporným plavkám a my sme uzavreli ďalšiu kapitolku našich stretávaní. Počasie sa bez ohľadu na názory rosničkárov umúdrilo, výsledkom čoho bolo príjemné, pre teplošov priam až chladné počasie. To, že stretnutie sa konalo v rovnakom priestore, ako pred rokom, sa ukázalo byť výhodou pre všetkých, okrem mňa s Dobríkom. Obaja, osobitne ja, sme sa tvrdošijne dobýjali do prvého baraku, ktorý sa vyskytol pri ceste. Nevarovalo ma, že je obývaný nejakým Kissom, skôr ma rozhorčovalo, prečo sú zavreté dvere, prečo nás to politbyro stretnutia nechce pustiť medzi seba, aké pikle tam tí kujoni kujú. Po chvíli nás obyvateľka domu požiadala, aby sme neobťažovali a pobrali sa ďalej, kde je to ozajstné Robertino. Takže začiatok s efektným nástupom podľa predstáv dvoch rodených Bratislavčanov celkom nevyšiel.

Väčšina účastníkov využila neskorší termín príchodu, následkom čoho vznikla pred pol piatou neprehľadná situácia, počas ktorej sa zmätení spolužiaci zvítavali a objímali pomaly aj s personálom. Došlo nás celkom 26, čo je v daných podmienkach veľmi slušná účasť. Ak by ste chceli hádať, kto došiel posledný, nemusíte. Táto tajnička bola rozlúštená dávno pred stretnutím. Každý, kto prečítal predchádzajúce časti vie, že to nemohol byť nikto iný, než Skoumalová. Žiadne prekvapenie sa nekonalo. Zaujalo nanajvýš to, že prišla bez Ďurinskej a so svojim príchodom a konzumáciou robila také cavyky, až sa financmajstrovi Lacovi napriek chladnejšiemu počasiu začal perliť pot na čele. Ďurinská poslala účastníkom stretnutia pozdravnú SMS, ktorá dĺžkou a tónom môže konkurovať novoročným prejavom hláv štátov alebo telegramom posielaným pri prelete nad územím iného štátu v inom, než bombardovacom lietadle.

Aj keď sa oficiality prakticky nekonali, došlo konečne na spoločnú fotografiu. Pre istotu vo viacerých mutáciách. Čo keby ju niekto omylom vo svojom digi foťáku premazal nejakým zátiším. Marcello si tiež chcel uchmatnúť to krátkodobé zoskupenie prítomných, ale je už pomalší, takže výsledok pripomínal tú slávnu scénu z Mr. Beana, v ktorej na Silvestra maľoval izbu pomocou náložky umiestnenej v nádobe s farbou, ktorá vybuchla v dobe, keď si jeho známy prišiel pre zabudnutý klobúk. Jeho profil v podobe nevyfarbenej steny naznačuje podobu Marcellovej fotografie spolužiactva prchajúceho z krátkodobej koalície na všetky strany. Medzi absurdity života patrí aj to, že na spoločnej fotografii neuvidíte Moniku, autorku myšlienky spoločnej fotografie, napriek tomu, že sa aj tohto stretnutia krátkodobo zúčastnila. Zapôsobilo na ňu tak silno, že na ďalších sa už s ňou pravdepodobne nestretneme. C’est la vie.

Vybavenie fotoaparátmi bolo úžasné. Ja, ako takmer monopolný dodávateľ použiteľných fotografií z predchádzajúcich dvoch stretnutí, som sa hanbil fotiť v konkurencii tých mnohopixlových zázrakov, ktorým sa vďaka nejakým toporivým telieskam vysúva alebo zasúva objektív priam nemravným spôsobom. A hovoria tomu zoom. Také slovo sme v mladosti ani nepoznali. V miestnosti sa to pri tej nadúrode fotoaparátov každú chvíľu blýskalo, takže spoľahlivé informácie o začínajúcej búrke sa dali zohnať iba na dvore. Na druhej strane ma prekvapila Lacova informácia, že Alino nafotil iba dvanásť fotografií, čo je na môj vkus a jeho fotoaparát pomerne málo. Asi šetril pamäťovú kartu pred sklerotizáciou. Oni tí naturalizovaní čechúni sú od prirodzenia šetrní. Takto z neho fotoreportér nebude. Dúfam že Marcello, Laco, Cvečkovci a prípadne aj ďalší, ktorých som si s foťákom ani nevšimol, takí šetrní neboli.

Vďaka kolízii termínu stretnutia s prenosmi z MS vo futbale sa hneď na začiatku stretnutia vytvorila skupinka, s ktorou bolo možné komunikovať iba medzi polčasmi. Ale nikomu to osobitne neprekážalo. Dokresľuje to neoficiálny, neslávnostný, priam civilný ráz stretnutia. Je potešiteľné, že stačili tri po sebe idúce stretnutia na to, aby sme sa odlíšili od iných oslavujúcich skupín a aby naše stretnutia pripomínali náhodné stretnutie starých priateľov bez oficiálností a silenia sa do niečoho. Bolo zaujímavé sledovať nenútené vytváranie a následné rozpadávanie sa debatných krúžkov, kde sa na rozdiel od parlamentu nikto nesnažil iného prekričať, ani uraziť. Ja som sa rád vyskytoval v blízkosti debatného krúžku, riešiaceho osteoporózu, pretože tam bol trvalý prebytok kolových nápojov. Ale nie, to som si vymyslel. Kolové nápoje nemôžu zaujať pivára. Iba som chcel exploatovať nápad Šimka a Grossmanna, že v nemocnici sa najlepšie pozerá televízor na očnom oddelení, pretože je tam vždy voľno.

Niekomu síce chýbala slávnostnejšia atmosféra, niekomu organizovanejší priebeh, ale celkovo bola prítomná spokojnosť, čo je vidno aj na fotografiách, ktoré som nasnímal. Asi budem musieť zasa časť výtvorov vyradiť. Už sú trojhviezdičkové, takže hlavným dôvodom selekcie nie je ich technická kvalita, ale tematická stereotypnosť (nakoniec, čo sa dá nafotiť v miestnosti plnej debatujúcich a konzumujúcich ľudí). Zuzkine nekorigovateľne červené oči boli pre mňa rovnakým problémom ako telesné rozmery niektorých spolužiakov, ktoré sa mi nepodarilo odstrániť ani zmenou pomeru strán. Ale pokiaľ bol na fotografii prítomný výraz alebo niečo, čo ma zaujalo, tak som ju nechal. Takže po čase možno nájdete na internete fotku melancholického Vlada, šibalského Špafiho, permanentne prekvapenej Majky, koňakom sa dezaktivujúceho atómového Janka, Petra s asymetrickým ochlpením, špásujúceho Paľa a tiež Alina v nesnímateľnej maske Robinsona Crusoa. Možno tam uvidíte aj lietadlo, ktoré sa stretnutia určite nezúčastnilo, ale Laco ho medzi snímky zo stretnutia zaradil, demonštrujúc tým veľkú radosť z nového foťáku. Osoby fotografované vonku majú vďaka presvitajúcim slnečníkom ružový až červený odtieň. Pripomínajú plameniakov alebo Jasného film Až přijde kocour s mladučkou Milkou Vašáryovou, kde bola prvý krát použitá farba na vyjadrenie emócií. City, necity, Draža na snímke vyzerá ako Červená Karkulka. Akurát nemá košíček a nenamierila si to k babičke, ale do Robertina. Časť spolužiakov má na fotografiách mysliteľsky podopretú bradu. Auguste Rodin by z nich mal radosť. Iná časť výrazne gestikuluje rukami. To podľa určitých výskumov nesvedčí o našej inteligencii, pretože inteligentný človek je údajne ten, ktorý dokáže popísať krásnu ženu bez toho, aby si pomáhal rukami. Podľa tejto teórie by museli byť Taliani, Španieli a iné južné národy zoskupeniami hlupákov. A pritom práve medzi nimi sa môže nachádzať ten, ktorý pozná poslednú číslicu Ludolfovho čísla.

Na stretnutí ma niekto poľutoval, že venujem obrovské množstvo času písaniu (možno by uvítal, keby som mu namiesto toho porýľoval záhradku), iný sa zasa nevedel vynačudovať tomu, že som celý život prežil bez vlastnenia osobného auta, o nákladnom ani nehovoriac. Oba názory síce skrývajú v sebe aj výpoveď o ich autoroch, ale treba odpovedať. Vox populi, vox dei. Písaniu nevenujem veľa času. Písanie ma nezaťažuje, a to ani z hľadiska času. Problém je niečo vymyslieť. Takže v odpovedi na prvú otázku alebo reakcii na prvý názor musím súhlasiť s tým, že premýšľanie o zmenách, dopĺňaní alebo pokračovaní mi zaberá nejaký čas. Otázkou je, či sa tak deje na úkor niečoho. Určite nie. A ak by ma to nebavilo, tak by som to jednoducho nerobil. Počas písania týchto riadkov beží na jednom programe Sedem statočných a na inom Dannyho jedenástka. Sedem statočných nakrútili v čase nášho príchodu na priemyslovku a videl som ho mnohokrát. Stále ho považujem za dobrý a aktuálny film. Vďaka nemu sme spoznali výpalníkov v akcii dávno predtým, než sa usalašili aj na Slovensku. Film má výborné obsadenie, úžasnú hudbu a dynamický dej. Už pri prvom zhliadnutí ma zaujal nielen kľúčový výrok Calveru: Cožpak by Pánbůh dal ovcím takové rouno, kdyby nechtěl, aby je stříhali?, ale aj úvahy o cti, hrdinstve, povinnosti, profesionalite a ďalších miznúcich vlastnostiach. Predstaviteľa Calveru, Eliho Valacha, na Art filme v Trenčianskych Tepliciach pobavilo, keď mu prezradili, že v slovenčine jeho meno znamená buď bačovho pomocníka alebo vykastrovaného žrebca. Jedno lepšie, ako druhé. No a napriek tomu, že beží taký dobrý film, vlastne dva dobré filmy, pretože aj Dannyho jedenástka patrí vo svojom obore k špičke, nepozerám televíziu, ale píšem dojmy zo stretnutia. Filmy budú opakovať, ale dojmy sa po vyprchaní naspäť do hlavy nevrátia. Preto nie je písanie prejavom obetavosti.

Pri som sa opäť dostal na pisateľské rázcestie. Skleróza mi bráni v opisovaní udalostí minulých, neakčný život rovesníkov ma odrádza od opisovania súčasnosti. Jediné, čo mi v tejto situácii ostáva (okrem zatiaľ nepredstaviteľnej možnosti prestať písať) je blogovať, teda na internete publikovať komentáre, postrehy, názory na udalosti vôkol písané štýlom můj milý deníčku ... Zaznamenávať to, čo by mohlo zaujať okrem mňa ešte aspoň jedného z 36 spolužiakov. Počítam so stratou čitateľov, ktorí v doterajšom texte snorili po pozitívnych zmienkach o sebe a dvíhali obočie ak ich nenašli. Zmysel tejto mojej činnosti nespočíva iba v službe spolužiakom a náhodným čitateľom, ale aj v službe sebe samému. Slávna talianska novinárka Orianna Fallaci, o ktorej sa militantným moslimom snívali hrozné sny, poznamenala, že vyslovené slovo odletí, ale napísané ostáva na papieri. S ľútosťou priznávam, že obstojnými nápadmi takmer hýrim a dokážem si ich aj v hlave utriediť. Ale než sa dostanem k počítaču, z nápadov a utriedených myšlienok mi ostane iba tupý výraz v tvári a nenaplnená nádej, že si spomeniem o čom to bolo. Robiť si poznámky na dostupné papieriky mi nedovoľuje pýcha a poznámky na manžety, ako Brettschneider, zasa strih a materiál súčasných košieľ. Aj Hedvige sa tak ťažko písalo na blúzku, že Dunaj premenovala na Dunai. Okrem toho väčšinu nápadov dostávam pri venčení Bruta, pretože tam sa rozumová aktivita redukuje na vyhýbanie sa do psím hovienkam a preventívne likvidovanie psích konfliktov. Pritom je všetkým jasné, že my postarší si všetko veľmi dobre pamätáme. Len sa nám to už akosi horšie vybavuje. Celkom dobre si spomínam, že prvé knihy, ktoré som po rozprávkach prečítal, boli Kabunauriho pomsta a Sirdar, vodca stáda, že prvé filmy, ktoré som videl boli Sadko a Iľja Muromec. Ale na aký nápad som prišiel pri včerajšom venčení, tak to si nespomeniem. Takže moje texty sú aj nejakou formou externej pamäte. Počas prežitých rokov som sa zmieril s neschopnosťou zapamätať si vtipy a preto som ich vďačným poslucháčom. Ale súčasne viem, že keď som náhodne zapamätaný vtip porozprával dvom–trom ďalším poslucháčom, stal sa súčasťou môjho arzenálu. Obdobne je to s týmito textami. Je smutno pravdivé, že aj v tej najušľachtilejšej a altruizmom predchnutej činnosti je možné objaviť skrytý egoistický motív. Spolužiactvo mi tlmočilo aj výhrady k môjmu neospravedlniteľnému zlozvyku donekonečna upravovať text predchádzajúcich častí. Slávnostne som sa zaviazal, že spravím záverečnú redakciu napísaného a pokračovať budem aditívnym spôsobom, teda tak, ako sa písalo v ére, keď pod pojmom textový editor si nič konkrétne nepredstavoval ani Bill Gates. Svoj záväzok plním. Dokonca som vyrobil aj mutáciu textu pre krajiny, ktorých obyvatelia dokážu písať bez dĺžňov, mäkčeňov, vokáňov a iných užitočných ozdôb. To som ešte netušil, že Laco, ktorého svedomie hryzie viac, ako komáre v Devínskej Novej Vsi, pretransformuje texty do súborov .pdf, ktoré sú čitateľné aj v Číne. Napriek tomu tam tieto texty zatiaľ nevyvolali väčší ohlas.

Odpoveď na druhú otázku je ešte jednoduchšia, než na prvú. V čase, keď automobilová loby ešte nestihla zlikvidovať MHD a plošný rozmer Bratislavy je neporovnateľný s veľkomestami, sa dá žiť aj bez auta. Trochu horšie, ale dá, aj keď od človeka s diplomom inžiniera prevádzky kolesovej a pásovej techniky znie takéto vyjadrenie pomerne čudne. Problémom je, že ak nemáte auto, ostávajú vám nejaké peniaze, použiteľné napríklad na zaplatenie taxíka, ktorý vám budú závidieť nielen chudáci, ktorí naň nemajú, ale aj príležitostní opilci vlastniaci auto. Keďže je dosť príkladov normálnej existencie bez auta, mobilu, televízora a iných vymožeností, považujem výroky typu Ako len môžeš?!?! iba za určitú formu pózy. Žiť sa podľa mňa nedá bez domova. Vtedy už naozaj nejde o život, resp. práve vtedy ide o život. Napadlo ma to aj pre podozrivú blízkosť Robertina a útulku pre bezdomovcov Mea culpa.

Na záver by som sa chcel pochváliť, že vďaka Zuzke došlo počas stretnutia k presunu takmer 30 LP s vysokým obsahom Elvisa do blízkosti môjho gramofónu, ktorému pri pohľade na tie poklady (King Creole, Elvis Is Back, Elvis In Person, Elvis Country, Elvis Forever) začala od vzrušenia poskakovať prenoska. Predtým som poskakoval aj ja, ale iba toľko, čo mi artróza a hanblivosť dovolili. Raz za čas sa môže aj mne pošťastiť dôjsť bez slepeckej paličky k zrnu. Mať štipku šťastia. Ako keď sa reportér v Moskve pýtal: Ako je to možné Nina Alexandrovna, že vy, vedecká pracovníčka, sa živíte prostitúciou? Ani sama neviem. Jednoducho, šťastie.

Právo a bezprávie

Keď Švejk vyhlásil Tak nám zabili Ferdinanda, bolo vo výroku obsiahnuté tušenie, že sa niečo neodvratne skončilo. Ak ja začiatkom augusta prehlásim Tak nám skončili horúčavy, je v tom obsiahnutá iba nádej, že tomu bude naozaj tak. Už je toho príliš. Týždeň i dva týždne horúčav sa dajú zniesť, ale aby táto príprava na krematórium trvala viac ako mesiac, to nie je normálne. Napriek horúčavám naďalej neverím na fámy o skleníkovom efekte. Skôr ich považujem za prostriedok na donútenie Američanov, aby platili až sa prehnú. Nie je pritom dôležité, že sa v Indii účinkom kyslých dažďov rozpadá Tádž Mahál, ani dôsledky automobilovej expanzie v Číne. Ponechajme stranou aj správu, že v Egypte idú schovať sochu Ramzesa II., ktorá na svojom mieste vydržala bez ujmy trinásť storočí pred našim letopočtom a dvadsať storočí letopočtu nášho. Nedokáže vydržať ďalších pár desiatok rokov, pokiaľ tí dôležití panáci presúvajúci sa z jedného miesta na druhé nespotrebujú posledný liter ropy. Je potrebné, aby sme pri správach o rúbaní amazonského pralesa pochopili, že japončíci musia mať ku každému jedlu nové paličky. Nič z uvedeného nie je dôležité. Dôležité je, že Amíci majú peniaze a o tie ich treba pumpnúť. Nič iné totiž OSN a jej podobné socialistické organizácie s geneticky zakódovaným parazitizmom nedokážu vymyslieť. Čo by sme vlastne chceli od organizácie, kde každý štát má rovnaké hlasovacie právo. Ako USA, tak i Vanuatu. Komisii pre ľudské práva svojho času predsedala Veľká socialistická ľudová líbyjská arabská džamahírija na čele s Muamarom, chorobne závislým na moci a čerstvo nadojenom ťavom mlieku. Jeho dvaja poddaní vložili do kazeťáku namiesto kazety semtex a ukončili tak pri Lockerbie nielen ľudské, ale akékoľvek práva dvoch stoviek ľudí, ktorí im osobne, ani Líbyi, ani Muamarovi a dokonca ani jeho dvom ťavám nič neurobili. O ľudských právach môžu v OSN donekonečna kecať aj zástupcovia krajín, v ktorých sa aj odlišný názor trestá smrťou (napríklad ak vám nájdu v batožine Bibliu, pretože ste tým naplnili skutkovú podstatu hrdelného zločinu šírenia kresťanstva). Prípadne krajín, kde si ešte pamätajú na chuť mäsa z porazených nepriateľov. Ani ja som nemal veľa chuti ísť v tomto roku voliť. Uvedomil som si, že môj hlas má rovnakú váhu, ako hlas hociktorého kontajnerového prospektora. Je smutným paradoxom, že boj o ľudské práva v súčasnosti rezultoval do situácie, v ktorej najviac práv majú ľudia s najmenšími povinnosťami. Zopár príkladov.

V autobuse si nedávno ku mne prisadol bezdomovec (možno občasný obyvateľ Mea culpy). Nemal celoročný, štvrťročný, mesačný, ani žiaden iný lístok. Napriek tomu smrdel hrozne a celoročne. Určite nemal občiansky, vodičský, voličský a ani žiaden iný preukaz a už vôbec nemal ohľad na naše nosy. Bolo leto a ja som ľutoval, že som raňajkoval. Máte dojem, že by sa s ním náhodne sa vyskytnuvší, alebo privolaný revízor alebo policajt naťahoval? Určite nie. Tak mi povedzte, načo si (ja hlupák) kupujem električenku?

Za odvoz smetí platím v posledných rokoch asi dvadsaťnásobok toho, čo som platil pred cinkaním kľúčmi. Platím, triedim odpad a rozmýšľam, čo by som ešte mohol v tejto veci podniknúť. A potom v TV vidím, že to ide aj inak. Na Luníku IX tam žijúci workoholici smeti netriedia, ani nevynášajú. Tam sa smeti vyhadzujú z okna. Vot kak prosto. Keď ich vrstva dosiahne dva až tri metre a smrad z nich je neznesiteľný už aj pre miestnych potkanov, magistrát vycáluje milión a pošle tam smetiarov s ťažkou technikou. Niekedy sa k nim nezištne pridá aj Čarnogurský. Smeti vybagrujú a odvezú. Miestni ich namiesto vďačnosti zasypávajú nadávkami, kamením a fľašami. O krátky čas sa celá situácia opakuje. 1200 ton smetí z jedného sídliska za rok! Tak mi povedzte, načo (ja hlupák) nosím smeti do kontajnera?

Pred týždňom mi bez výstrahy vypli v byte prúd. V piatok, pri 35°C v tieni a nefunkčnej chladničke sa ma spoľahlivo zmocnilo tiché zúfalstvo a začal som opäť fajčiť. Tak mu treba, veď nezaplatil! To je síce pravda, pretože som v banke nemal správne určený limit inkasa. Banka, ktorá žije z mojich peňazí, tu predsa nie je na to, aby ma upozornila na nezrealizovanú platbu. Rozvodný závod, ktorý takisto žije z mojich peňazí, tu tiež nie je na to, aby upozornenia o nedoplatkoch posielal doporučene. A pošta, ďalšia skvelá inštitúcia žijúca z mojich peňazí, tu tiež nie je na to, aby doručila aj nedoporučené zásielky. Iba ak by náhodou išli okolo alebo súťažili, kto spraví aspoň jeden dobrý skutok denne. Pri tejto príležitosti si márne spomínam, kedy naposledy mi pošta doručila, teda doniesla do bytu balík alebo doporučený list. Namiesto toho mi hodia do schránky oznámenie o uloženej zásielke, odfúknu si, zotrú z čela pot a na tvári sa im rozhostí výraz spokojnosti z dobre vykonanej práce. Takže tie gigantické poplatky a príplatky sú za nič, vlastne za to oznámenie. Všetky tieto skvelé organizácie začnú fungovať, až vtedy, keď ich vyrušíte z ich zasmradeného ticha a teplúčka. Potom vás bez varovania odpoja od elektriny a za opätovné zapojenie zinkasujú 1513.- Sk aj s DPH. Keďže som už po tej hororovej skúsenosti opätovne pripojený, môžem si v TV vychutnať zábery na pavučinu drôtov pripojených na najbližší stĺp elektrického vedenia. Takto riešia na Luníku naši spoluobčania leninskú ideu elektrifikácie a socializmu. Tým faktúry nechodia. Ani ich nikto neodpája, pretože by sa na úrade vlády mohla prebudiť Klárika Šeříková a označiť to za diskrimináciu menšín. Je nakoniec za to platená. Ale nikto sa nezaoberá, ani nikto nie je platený za štúdium diskriminácie väčšín. Tak mi povedzte, prečo si (ja hlupák) tiež nenatiahnem nejakú predlžovačku?

Tento týždeň bola na internete správa, že 36 rodín sa v Dzurindovom rodisku nasťahovalo do nových bytoviek „nižšieho štandardu“. Na pripojenom snímku (nie ilustračnom) bol akýsi Jožo Ščuka aj so svojim harantom v kúpeľni „nižšieho štandardu“. V tom jeho špinavom vyťahanom tričku mi v peknej novej kúpeľni pripadal ako škvrna blata na vyleštených topánkach Po 30 rokoch života v paneláku je aj naša kúpeľňa zrelá na rekonštrukciu s cieľom dosiahnuť stav „nižšieho štandardu“. Najskromnejšie odhady oscilujú okolo 70 kilokorún. A Ščuka to dostal zadara. Vlastne si čosi aj odrobil, pretože patril k pracujúcej menšine nájomníkov. Ostatní boli unavení a chorí. Tí nebudú platiť 350.- Sk mesačne, ako Jožo, ale viac, možno až 400! To je trest! Ja za trojizbový, tridsaťročný, malometrážny, panelákový byt platím dvadsaťnásobok a než sa rok s rokom zíde, bude to i viac. Tak mi povedzte, prečo som sa (ja hlupák) narodil blonďavý a modrooký a nie čierny a kučeravý.

V súčasnosti sa to len tak hmýri extrémizmom a rasizmom. Zbijú Róma alebo Maďara a je z toho menšinový problém. Napriek tomu, že bitku dostal občan Slovenskej republiky maďarskej národnosti. Maďarom je podľa mňa iba občan Maďarska, ktorý je tu na návšteve alebo prišiel pred Ministerstvo vnútra počítať uhorské župy. Význam národnosti v dnešnom svete objektívne klesá. Byť na národnosť hrdý alebo ju považovať za kvalifikáciu je úbohé. Okrem toho, podľa našej ústavy je národnosť voliteľná, čo umožňuje napríklad aj mne prihlásiť sa k maďarskej národnosti. Mne, ktorý nemám ani kvapku maďarskej krvi. Tú mal aj Koprfingl v Spalovačovi mrtvol (já mám jenom kapku německé krve, ale ta je pane cítit). Takže keď zbijú tých, čo sa im bridí byť Slovákmi, hneď sa rozpúta obrovské vyšetrovanie, či ich zbili preto, že niečo šľohli, niekomu prebrali dievča alebo iba preto, že sú Rómami alebo tými inými Slovákmi, teda z rasistických alebo národnostných príčin. Nepočul som ešte, že by sa bitka, ktorú schytal nejaký gadžo od skupinky Rómov vyšetrovala z hľadiska takého istého rasizmu. Kto je menšinou a kto väčšinou je relatívne. Pomôže dvom rodinám, ktoré sa zabudli odsťahovať a ocitli sa tak na okraji osady, že globálne patria k bielej väčšine? Sú beznádejnou lokálnou menšinou, či sa im to páči alebo nie. Potom sa hlava jednej z rodín snaží zabrániť, aby jej väčšina nezožrala ich psa a zahynie rukou sfetovaného útočníka. Rasizmus je možné vidieť aj v tom, keď belšia farba pokožky signalizuje útočníkom lepšiu korisť. To mám mať donekonečna výčitky svedomia, strpieť pozitívnu diskrimináciu, najrôznejšie multi-kulti, politickú korektnosť a deformované posudzovanie trestných činov? Veď aj Miki povedal, padni, komu padni. Akurát sa toho nedržal.

Začal som spochybňovaním rovnakých práv pri nerovnakých povinnostiach. Situácia je ešte horšia. Tí, ktorí ani netušia, že majú aj nejaké povinnosti, majú v konečnom dôsledku omnoho väčšie práva ako my. Neveríte? Voľby predsa pomohla Smeru vyhrať aj banda chamtivcov, ktorí „investovali“ do nebankových subjektov a keď im to nevyšlo, volili stranu, ktorá im sľúbila odškodnenie. Prostriedky na odškodnenie sa vezmú tým, ktorí namiesto istoty štvornásobného ručenia sa spoľahli na šikovné ruky a zdravý rozum. Malí slovenskí špekulanti sa namiesto toho spoliehajú, že ich pochybné kšefty zaplatí mlčiaca väčšina. Pamätáte si, ako pri prvej návšteve pápeža na Slovensku navarili párky a vyrútili sa do Vajnôr robiť biznis? Nevyšlo im to. Cieľová zákaznícka skupina bola akási čudná. Iba sa modlili a ako malé deti sa tešili, že vidia živého pápeža namiesto obvykle vídaných živých generálnych tajomníkov. Ale párkami sa napchávať, to ani Bohovi. Ako sa potom dá robiť biznis a mať už v prvom roku miliónový autiak? Tak sa spravodlivo rozhorčení biznismeni, zelení ako ich párky, vybrali po kompenzáciu na úrad vlády. Tam sídliaceho premiéra Čiča síce vo VUMLe nenaučili základom trhovej ekonomiky, ale pretože je to v podstate dobráčisko od kosti, mal pre ich zelené párky typicky ľavicové pochopenie. To spočíva v tom, že sa pomáha zo spoločného a nie zo svojho. Už som o tom písal pri zmienke o ľavicovo orientovaných boháčoch. Ani neviem, ako sa to skončilo, ale viem, že v krajine akou je Slovensko sa žije fantasticky. Kúpite si lós, vsadíte Keno alebo tipnete, ktorá herka vyhrá v Petržalke dostihy ... a nevyhráte. Nič to. Vehementne sa dožadujte kompenzácií, odškodnenia, skrátka spravodlivosti. Ak splnením svojich požiadaviek podmienite podporu príslušnej partaji, nie ste celkom bez šance. Keby nepomohlo ani to, obviňte tých, ktorí vám stoja v ceste z rasizmu, z utláčania menšín, z príslušnosti ku krajnej pravici, zo sociálnej necitlivosti a podľa potreby z čohokoľvek ďalšieho. A bojujte ďalej. Bojujte o právo nechať tiecť vodu zo spoločného vodovodu, keď ste si už nabrali (veď aj tak ju neplatíte), o právo podiškurovať si o novotách v čakárni u lekára bez nutnosti vycálovať za to zajacovku, o právo dostať byt vždy, keď predchádzajúci predáte alebo spravíte neobývateľným (ak je už vybývaný, ako vravia obyvatelia Luníku IX), o právo byť zamestnaným aj keď sa vám nechce robiť a vlastne ani nič robiť neviete. Novinami prebehla správa o odškodnení komunistov, ktorí prehrali mocenský boj v roku 1968. O dvadsať rokov môže aj Martináková so Ševcom dostať odškodné za prehrané voľby.

Tak mi na záver povedzte, prečo (ja hlupák) pracujem, slušne sa správam, platím dane a všemožné poplatky, plním si občianske (z času na čas i manželské) povinnosti a volím pravicu. Alebo mi aspoň povedzte, prečo sa aj pár dní po dovŕšení šesťdesiatky ešte čomukoľvek čudujem.