Možno príde aj Hetényi

Našim cezhraničným spolužiakom načim vysvetliť, že za socializmu bola taká estráda s názvom Možná přijde i kouzelník, ktorý som si vypožičal pre túto časť, aby ... no skrátka lákam vás na Hetényiho. Je schudnutý a príde. Možno práve preto. S nutnosťou vysvetľovať miestne reálie je to celkovo zaujímavé. Stačí pár rokov žiť niekde za Hainburgom a už sa človek nechytá pri bezdedománii, nechápe kto a prečo vyvolil Lindu a o Mojsejovcoch si myslí, že je to Putinov variant Alexandrovovcov. Pritom to, že Nora Mojsejová hodnotí vkus účastníkov televíznej súťaže je nespochybniteľným dôkazom, že na Slovensku je už možné všetko. Normálna Amerika. Na druhej strane naše celebrity, ktoré v Bratislave už od rozkoše nevedia čo so sebou, v Hainburgu spoľahlivo končia.

V súlade s vyhrážkami, uverejnenými v predchádzajúcej časti: v máji 2005 sa samozvaný organizačný výbor sám ozve sa ozývam ako predvoj výboru. Bohužiaľ, okrem avíza, že sa ozveme sa vyplnila aj moja obava, že s predlžovaním intervalov medzi stretnutiami bude rásť počet tých, ktorí sa už žiadneho stretnutia nebudú môcť zúčastniť. Ani nie pol roka po opísaní tejto obavy prestal byť Jožko Kostolský našim spolužiakom a prestúpil do úplne inej triedy, do triedy, ktorá žiadne stretnutia neorganizuje. Prišiel po 40 rokoch, potešil nás svojou prítomnosťou, odišiel a už nepríde. Začalo odpočítavanie. Final Countdown. Keď tragicky zahynula v ďalekej cudzine Agneša Réveszová, mali sme o tom iba kusé, nespoľahlivé informácie, ktoré nám umožňovali dúfať, že snáď ide iba o nejaký informačný skrat. Jožkov skon má už reálnejšie kontúry a začína vnášať do našich radov paniku. Ono sa predsa len o neodvratnosti konca lepšie kecá okolo dvadsiatky popíjajúc dvanástku a škádliac osemnástku.

Ozývam sa nie snáď preto, že som sa ako prvý prebral z hibernácie, do ktorej po stretnutí upadla celá trieda, ale preto, že sa treba okázalo počudovať nad zrýchleným plynutím času, predhodiť nezáväznú bilanciu zmien a pripraviť nové stretnutie. Iste budete súhlasiť aj s tým, že v spätnom zrkadle nášho života sa 40 a viac rokov javí ako zanedbateľný okamih pohybujúci sa v niektorých úsekoch rýchlejšie ako svetlo (napriek nevysloveným výhradám pani Semešovej). Snažíme sa relativizovať dĺžku tohto obdobia, ako sa len dá. Najčastejšie tým, že sa v prostredí adolescentov vystatujeme našou pamäťou, ohromujúc ich neuveriteľnými podrobnosťami typu vidím to ako dnes. Nesmierne nás pritom teší, že nikto nemôže overiť hodnovernosť našich spomienok. A vo chvíli, keď naše sebauspokojenie dosahuje vrchol, zistíme, že voda na kávu, ktorou sa nalievame, aby sme odlíšili driemanie počas dňa od driemania v noci, už dávno vyvrela. Nie sme v tomto žiadnou výnimkou. V televízii sa každú chvíľu pretŕča nejaká celebrita a ohromuje nás rozpamätaním sa na udalosti z doby, keď mala dva roky. Ďalšia ju tromfne tým, že si pamätá aj na kojenie, takže už iba čakám na debila, ktorý si pamätá, ako ho v pôrodnici vážili alebo na obdobie, keď bol iba spermiou súťažiacou v rýchlostných závodoch k vajíčku. Prebudený dezorganizačný výbor sa v pôvodnom zložení zíde už 18. mája v Lacovom vynovenom sídle, ktoré z nepochopiteľných príčin zatiaľ uniká pozornosti reportérov soft-bulvárneho časopisu +7dní.

To zrýchlené plynutie času je fenomén hodný pozornosti. Platí všeobecne a o tom vás nemusím presviedčať. Je dôsledkom všeobecnej teórie relativity a o tom sa mi zasa nechce vás presviedčať. Už ani neviem, či sa čas deformuje v závislosti od priestoru alebo v blízkosti telesa s mimoriadnou hmotnosťou. Asi to bude tým telesom. Odkedy som tlstý, tak mi čas utíká jak jelen, byvší do prdele střelen. Na druhej strane ste si na stretnutí mohli všimnúť, že Zuzke, pomaly spejúcej k anorexii, sa čas takmer zastavil. Človek je potom skôr ochotný uveriť, že tí chlapiská, ktorých fotografie ukazovala, nie sú jej synovia, ako tvrdila dôverčivým poslucháčom, ale jej bodyguardi, ktorých ako prosperujúca zlatníčka musí mať. Milan Lasica si v tejto spojitosti všimol, že Vianoce sú stále častejšie a Bolek Polívka dal k lepšiemu vtip o šesťdesiatnikovi, ktorý príde k doktorovi s otázkou, či sa dožije osemdesiatky, ak okamžite prestane fajčiť, piť a milovať. Doktor sa zamyslí a povie: No, v podstate je to možné, ale upozorňujem vás, že sa vám to hrozne povlečie. Ale nechajme čas časom a fyziku fyzikou a prejdime k poučeniu z krízového vývoja .... Ak čas plynie stále rýchlejšie, máme ho stále menej a treba ho využívať čo najhospodárnejšie, ergo stretávať sa každoročne a nie v päťročných cykloch.

Čo sa medzičasom udialo? Okrem Laca, ktorý sa na rozdiel od Hliníka nepresťahoval do Humpolca, ale do rovnako nehostinnej periférie Bratislavy, akú obývam aj ja, som nestretol žiadneho spolužiaka, ani žiačku. Po doznení stretnutia sa aj mailovo-telefonická komunikácia asymptoticky priblížila k nule, takže môžem poreferovať nanajvýš o sebe a to zasa nikoho nezaujíma. Schválne. Pribudla mi mailová adresa domov a zmenilo sa mi telefónne číslo do práce. Nie snáď preto, že by som zmenil pracovisko. Iba ma presťahovali o poschodie nižšie, čo mi v kombinácii s vekom a zdravotným stavom pripomenulo ponurú Buzattiho poviedku Sedm pater. Pribudli aj nejaké kilá, aby ma príroda vytrestala za to, že som po 40 rokoch prestal fajčiť. Uvedomil som si, že fajčenie skracuje moju cigaretu. Pri tejto príležitosti treba spomenúť skvelú historku prerozprávanú Martinom Porubjakom: Vojde pán do trafiky a pýta si škatuľku cigariet. Trafikantka mu jednu podá a pán nešťastne hľadí na zlovestný čierny nápis: FAJČENIE SPOSOBUJE IMPOTENCIU. Po chvíli škatuľku trafikantke vráti a zaprosíka: Dajte mi radšej tú s rakovinou. Je to takmer neuveriteľné, ale my, vtedajší fajčiari, si pamätáme na „fajnšmekrov“, ktorí by si iné, ako tmavomodré (alebo bordové) Dalily, nekúpili. Nemožno než súhlasiť s Milanom Lasicom, ktorý na margo vyzdobovania škatuliek cigariet varovnými nápismi navrhol, aby sa obdobný nápis umiestňoval napr. aj na televízoroch Varovanie ministra kultúry. Pozeranie televízie škodí vášmu duševnému zdraviu. Lasica vie o čom hovorí.

Nepodarilo sa nám dať dohromady avizované CD s obsahom webovej stránky, ale Jožko zotrváva v omyle, že všetci ho majú a iba on oň prišiel, pretože sa vyvaľoval v nemocnici. Predpokladám, že oceníte, že na rozdiel od Burianovho on doň používam inovovanú verziu on oň. Ale s tým CD to nie je pravda. CD neexistuje a na vine je samozrejme Laco, ktorý si neustrážil hormóny a namiesto toho, aby sa staral o to, kde je sever, pravidelne podniká cesty na juh. Správa sa ako náš pitbul, keď hárajú feny. Dúfam, že ani Feni nespochybní moju znalosť pravopisu a nebude si myslieť, že píšem po maďarsky o jeho vlasoch (teda o Feniho háre, pre menej chápavých). Ale nakoniec, odriekaného chleba najväčší krajec. Nebolo minule, možno bude už na tomto stretnutí (opäť píšem o nevydanom CD). Last Minute je necenzurované a aktuálne. I keď aktuálnosť je v tomto prípade veľmi relatívna kategória. Nezbavil som sa zlozvyku neustále prepracúvať celý text a otázka spolužiaka, či má k dispozícii poslednú verziu vyvoláva pobavený úsmev na mojej tvári, pretože niekedy ani sám neviem kto ju má a hlavne kde sa nachádza.

Technicky už budeme na nadchádzajúcom stretnutí omnoho lepšie vybavení a problémom bude nájsť niekoho bez digitálneho fotoaparátu. Je dokonca možné, že sa medzičasom naučil fotiť i Dobrík a dokáže nám, že nielen tieňová fotografia jeho BMV (BezMotorový Velocipéd), ale aj reportážna fotografia prestala byť preňho problémom. Napísal som síce, že je to možné, ale súčasne si uvedomujem, že pravdepodobnosť takéhoto vývoja je rovná pravdepodobnosti, že stretneme Róma z Letanovského Mlyna študujúceho popri zamestnaní vysokú školu, ako ide darovať preplatok z nájomného na záchranu stromov v Slovenskom raji.

Organizačný výbor sa stretol celkom dvakrát, ale okrem toho, že ma Oľga s naliehavosťou väčšinovej akcionárky Ortopedickej kliniky presviedčala, aby som si dal operovať kolená, sa nič zvláštneho nestalo (to znie ako úryvok z hlásenia dozorného roty). Zatiaľ svoju neúčasť ospravedlnila iba Vierka Fišerová, ktorá je vďaka manželovi asi vzdialenou príbuznou polyhistora Mateja Bela, a ktorá si napriek tomu nesprávne načasovala svoj pobyt v Bratislave, takže naše stretnutie minie ako neúspešný asteroid Zemeguľu. Pri tejto príležitosti je vhodné avizovať termíny ďalších stretnutí, napr.:

30. 06. 2006,

29. 06. 2007,

27. 06. 2008,

26. 06. 2009,

25. 06. 2010

atď. atď. môžete pokračovať pokiaľ si trúfate. Ako ste sa iste dovtípili, ide vždy o posledný piatok v júni (nebudem však vtipkovať na tému ako pre koho posledný, aj keď sa to priam ponúka).

A určite príde Monika!!!

Tak toto určite nečakal nikto. To je bomba! Ak sa vrátite k I. časti, môžete si opätovne prečítať moje oslavné ódy na Lacove hľadačské schopnosti. Alino, Janka, Kostolský, Mistrík, Selecký to je celá plejáda mien, s ktorými bola pred rokom spojená mizivá nádej, že ich ešte niekedy uvidíme. Napriek tomu sa to u troch z piatich podarilo a tí zvyšní dvaja ... no to je už iná história. Tí pravdepodobne nechcú ani vidieť, ani byť videní. Tým sa vo všeobecnosti mohlo hľadanie pokladať za ukončené. Na pokus o vyhľadanie Moniky Deharovičovej chýbal akýkoľvek záchytný bod. Veď viete, tie dievčiská sa hneď povydávajú, presťahujú a zvyšok života obskakujú okolo manžela a deciek. Kde by mali pri tom všetkom čas spomenúť si na bývalé spolužiactvo alebo nebodaj udržiavať nejaké kontakty. A hľadajte ich za tejto situácie! Však aj ja som na túto tému rezignovane napísal: A aktuálna verzia Moniky Deharovičovej ostane pred nami ukrytá naďalej. Je to neuveriteľné, ale už to nie je pravda. Stačilo do hľadania tejto pomenšej, atraktívnej blondínky zapojiť centrálny register obyvateľstva a internet a pripustiť, že Monika by pred úradmi mohla byť aj Emou a grandiózne prekvapenie bolo na svete. Ospravedlňujem sa Jožkovi Hetényimu, ktorému som venoval predchádzajúcu kapitolu pokladajúc ho za potenciálnu tohtoročnú SuperStar, ale som nútený mu oznámiť, že v cieľovej rovinke bol predstihnutý o Monikine Prsia. Nuž čo, raz vyhrá toreador, inokedy zasa býk, ako sa vraví v pointe známeho gastronomického vtipu.

Pokiaľ dobre počítam nevideli sme ju okolo 43 rokov!!! To je dvojgeneračná pauza! Predstava, že je z nej dnes dôchodkyňa, vyvoláva ešte zmiešanejšie pocity, ako keď sa človek napije špačkovice (najprv vytreštíte oči a potom sa vašimi útrobami začne šíriť príjemné teplo). Pôvodne som chcel ilustrovať zmiešané pocity svokrou a roztrieskaným novým autom, ale potom som si spomenul na mizivé zastúpenie milovníkov čierneho humoru v našej triede. Môj obľúbený Ambrose Bierce vymyslel jeho nasledovnú definíciu: Čierny humor je ako slepec hľadajúci v tmavej miestnosti čierny klobúk, ktorý tam nie je. Kto si okrem výpisov z banky sem tam prečíta aj nejakú knihu, mohol sa stretnúť s Nezralými malinami Jiřího Hubača. A kto nie, mohol vidieť ich inscenáciu v TV. Mám silnejúci pocit, že tento príbeh z abiturientského stretnutia po 50 rokoch začína dosť konvergovať s našimi príbehmi.

Monika žije v Poprade, dokonca je popradskou rodáčkou, ergo východniarkou, takže je čudné, že nie je na žiadnom ministerstve a dokonca ani nič nesprivatizovala. Tie fukoty v Tatrách nespôsobila ona a čo je najdôležitejšie, nebráni sa myšlienke prísť na stretnutie. Ak sa to podarí, odlíši sa tým od pani Columbovej. O obidvoch sa rozpráva, ale nikto (samozrejme okrem inšpektora Columba a aj ten videl iba svoju ženu) ich nevidel. Preto som zvolil optimistický názov tejto kapitoly. Mimochodom, viete, že vrcholom optimizmu je kúpiť si za posledné peniaze peňaženku? Je zaujímavé, že v situácii, keď pre chronický nedostatok podnetov píšem tempom jednej vety denne, mi reálna situácia poskytla sólo kapra, ktorého nám môže závidieť nielen Nový čas a PLUS 7 dní, ale aj iné mienkotvorné printové médiá.

Po počiatočnom nadšení nad nálezom, ktorý znesie porovnanie s Carterovým nálezom Tutanchamóna, som začal pochybovať. Čo ak to nie je ona?!? Aj keď sme pred časom nezodpovedne akceptovali, že veľká októbrová bola v novembri, že Konštantín bol Cyril, Uľjanov Lenin, Džugašvili Stalin, policajti boli príslušníkmi, hasiči požiarnikmi a prostitútky príživníčkami, nemusíme hneď uveriť že Ema Marková z Popradu je niekdajšia Monika Deharovičová z Bratislavy. O pár dní sa však opäť ukázalo, aký obrovský kus cesty urazila veda a technika počas nášho života. Laco sa vybral do Vysokých Tatier. Údajne preto, aby sa pokochal výhľadmi do údolia, v ktorých mu doteraz bránili tie blbé stromy. Úplnou náhodou sa stretol s Monikou a rovnako náhodne mal so sebou nielen fotoaparát, ale aj pekný, po maďarsky hovoriaci statív. Slovo dalo slovo a boli z toho fotografie, ktoré už na druhý deň putovali internetom do môjho počítača napriek tomu, že sme v tej istej dobe viedli s Lacom cez internet hovor!! Môcť s niekým súčasne telefonovať, vidieť ho pomocou web-kamery a posielať mu napr. fotografie, a to všetko zadarmo, to je silná káva pre nás, ktorí si pod komunikáciou predstavujeme nanajvýš telefonát z kabínky na pošte, pod reprografiou kopírák a pod fotografiou tie rozmazané čiernobiele obrázky, ktorými nás zásobovala firma FOTO Podolinský.

Ale aby som sa opäť vrátil k téme. Keď fotky dorazili, bolo mi jasné, že s identifikáciou Moniky budú mať problém iba tí spolužiaci, ktorí už majú problém prakticky so všetkým. Ale tí na naše stretnutie nedorazia, pretože Laco, poctivo sledujúci všetky reality show, na poslednú chvíľu zmenil miesto stretnutia, aby vyselektoval spolužiakov s nábehom na Alzheimera. A zvyšok môže z programu stretnutia kľudne vynechať zoznamovací večierok. Ten zvyšok nebude nejako zvlášť početný. Vierka Fišerová a Draža už absolvovali spomínané nesynchronizované stretnutie, Zuzka dala prednosť predaju ušľachtilých kovov, Pišta dôvody svojej neúčasti zahmlil tak tajomne, že by k nemu mohol prísť na školenie aj riaditeľ Národného bezpečnostného úradu, platinovú Janku opúšťajú zuby a podľa všetkého aj nálada a nepríde ani Vierka K. napriek tomu, že tam bude Adam R. Nedôjde ani Špafi. Asi mu došla Špačkovica a s holými rukami Slovač nechodí ani k príbuzným. Nedôjde Paľo, ani Feni. Že nedôjde Feni, to sa dá pochopiť. Údajne si poplietol týždeň a nezabezpečil si kŕmenie rybičiek. To poznám. Tiež by som nenechal pitbula iba na granulách. Ale koho kŕmi Paľo som nezistil.

Konečne sme dali dohromady to avizované CD. Nie je síce dokonalé, ale ako prvý nástrel celkom ujde. Obdivuhodné je, koľko všeličoho sa na jedno CD vojde (a to ešte 1/5 ostala voľná!) S príslovečnou skromnosťou môžem potvrdiť, že hudba a texty sa vydarili. A s príslovečnou veľkorysosťou môžem potvrdiť, že i fotky a ostatné archiválie nie sú zlé. Summa sumárum, máte sa na čo tešiť. V hudbe ide o skvosty z rokov 1958 – 1964, pričom ani jeden zo spevákov nie je zastúpený viac, ako dvakrát. Bonusom sú minireprodukcie obalov príslušných CD. Slovenská hudba chýba, pretože vtedy ani veľmi nebola a česká hudba je zastúpená poslabšie, pretože chybí mi ta jistota, zda je to ta, nebo ta, teda či ide o hudbu vydanú v rokoch 1960 – 1964. Rozhodne medzi ňu (ale iba z časového hľadiska) nepatrí Holubí dům, ktorý na hudbu Jaroslava Uhlíře otextoval vtedy zakázaný Zdeněk Svěrák (pod pseudonymom E. Synek). Je pre nás charakteristické, že aj po roku 1989 sa na nahrávkach holubieho baráku uvádza Emil Synek a nie Zdeněk Svěrák (čo keby sa to obrátilo?). Inak Jiří Schelinger, ktorého táto pesnička urobila nesmrteľným, zomrel kurióznym spôsobom, keď v rámci Bratislavskej lýry podgurážený skočil z mosta SNP nie doprosta, ale do Dunaja, pretože vy v tý Bratislavě s tím Dunajem naděláte. Má množstvo nasledovníkov, ktorí, vyzbrojení teniskami, pětikorunou a skúsenosťami z Jeseníkov a Krkonôš, každoročne prichádzajú pokoriť Tatry.

Ale vrátim sa k tej pamäti. Pravdepodobne ste aj vy zistili, že v prvom poradí nám z pamäte nemiznú udalosti, ale ich chronológia a vzájomné súvislosti. Jeden príklad za všetky. Chcel som písať aj o tom, ako sme kolektívne utekali z niektorých izolovaných vyučovacích hodín, ako aj o tom, že časť našich spolužiakov sa potajomky do školy vrátila. Len už neviem, či to bolo na priemyslovke alebo na vysokej. Takže radšej späť k CD. Jedinou podmienkou na jeho úspešnú exploatáciu je mať k dispozícii počítač alebo aspoň domáce kino (nerozhoduje pritom, či máte domáce kino značky Slovan, Pohraničník, Palace, Praha, Dukla alebo Tatra). Zámerne nespomínam náladu, ako nutnú a postačujúcu podmienku. Tá príde. Až sa to s nami začne potápať, zistíme, ako tí na Titanicu, že lepšie sa to znáša, keď hrá dobrá hudba. To má človek priam chuť začať natierať zábradlie.

Robertino

To nie je názov robertka pre slečny, ani talianskej mutácie lídra Smeru. To je názov reštaurácie, v ktorej sme sa mali stretnúť a kupodivu sme sa aj stretli napriek tomu, že Laco s jemu vlastným sadizmom, túto zmenu oznámil na poslednú chvíľu. Globetrotterovi Luďovi žiadna zmena neublíži, trafil aj Alino, väčšie obavy som mal o cezpoľných. Veď Bratislava je po 40 rokoch nepochopiteľná pre domácich a nieto pre tých, ktorí do nej zavítajú toľko v slučaje krajnoj neobchodimosti. A môžete hádať, kto došiel posledný? No predsa Ďurinská so Skoumalovou! Presne tak, ako pred rokom. Pred rokom prišla Ďurinská do Bratislavy už ráno, aby nezmeškala. Tentoraz vyrážali so Skoumalovou do Robertina zo Štrkovca. Nik to nemal bližšie. Výsledok je na chlp rovnaký. Možno majú meškanie ako ™.

Zišlo sa nás 24, teda o niečo menej, ako minule. Menej je niekedy viac, i keď spravidla viacej je niekedy ešte viac. Prišla Anka Poliaková aj Monika Deharovičová. Anka prišla napriek tomu, že neznáša aj nižšie teploty než tie, ktoré panovali pri stretnutí, Monika prišla napriek tomu, že cestovné z Popradu ju takmer pripravilo o dôchodok. Monikine šaty a účes silno pripomínali Sharon Stone v Základnom inštinkte (nečítajte to Šaron stone, pretože to by popisovalo ochkanie bývalého izraelského premiéra). Ďalšie podobnosti so zmieneným filmom (napr. či má v kabelke sekáčik na ľad) som sa neodvážil zisťovať. Celý jej zvyšok, vrátane hlasu sa už podobal najmä na Moniku.

Laco v úvode stretnutia zaujal výhodnú pozíciu pri vchode a udivoval nielen najbelasejšou košeľou (to je nové alebo vyprané v Perwolle?), ale aj prehľadom starého veksláka s akým kasíroval prichodiacich. Tí dopadli ako klienti nebankových subjektov. Skôr než sa uistili, že sú na správnom mieste, boli ľahší o oceľorytinu Cyrila s Metodom a ako protihodnotu držali v ruke CD, o ktorého využití časť z nich nemala ani potuchy. Zmätené výroky o tom, že si k CD kúpia počítač, som pripisoval úpalu, chytenému cestou. Skôr uverím, že si niekto kúpi voňavý stromček a bude sa vytešovať perspektívou kúpy Maybachu alebo podobného slušného auta k nemu. Trhovník Laco určite umiestnil všetky CD a keby sa o ňom vedelo skôr, nemuseli kľaknúť také fabriky ako Calex. Laco by im tie chladničky bez problémov predal hoci aj Eskimákom.

Pre začiatok som sa usadil medzi internatistami a neoľutoval som. Jednak preto, že Janko Pastorok na svoje meniny oferoval pastorkovicu, čo je mutácia špačkovice a jednak preto, že Jožko si spomenul, ako raz Ľuboš nastavil všetky hodiny v jeho okolí o hodinu dopredu. Jožko, vtedy ešte zodpovedný mládenec, po prebudení takmer zomrel od hrôzy pri predstave, že zmešká vyučovanie. V rekordnom čase sa obriadil, aby po príchode do školy zistil, že je v nej so školníkom sám. Iný zo spolusediacich rozprával o bohémovi, ktorý nikdy nevstával pred poludním. Raz dostal obsielku k súdu už na 8 h. ráno. Nariadil si všetky možné budiče a bol presvedčený, že v tomto čase budú ulice prázdne, ako škola pri Jožovej návšteve. Keď uvidel na uliciach množstvo ľudí, nemohol pochopiť, kvôli čomu volajú toľkých k súdu.

Atmosféra bola uvoľnenejšia, menej upätá, ako minule. Už sa nikto nepachtil za zháňaním nových informácií. Všetko prebiehalo pokojne, samozrejme okrem počiatočného návalu u Moniky, ktorý pripomínal stav po predvianočnej dodávke jonatánok do socialistického zelovocu. V skupinkách sa voľne obmieňalo ich zloženie, dokonca ani fajčiari neboli diskriminovaní. Pretože sa mi vplyvom úporného tepla zvýšilo promile alkoholu v krvi nezaregistroval som odchod jednotlivých spolužiakov zo stretnutia. Popíjal som červené, neuvedomujúc si, že som preventívne požil pár Ibuprofenov, aby som lepšie predstieral chôdzu, takže ku koncu som už nedokázal vierohodne predstierať, že bdiem. Milan, ako leader Cvečka’s Rescue Teamu, si spomenul na Nosáľove prednášky o civilnej obrane a o prvej pomoci, o ktorej zasa od Šimka vieme, že musí byť poskytnutá tak, aby nebola súčasne pomocou poslednou. V neskorej večernej hodine si z piatich protišokových zásad začínajúcich na T síce spomenul iba na TRANSPORT, ale v danej chvíli to bolo lepšie, ako keby si spomenul na TEPLO a začal ma prikrývať dekami. Ako postihnutý šokom som vďačne prijal dopravnú záchranu, akurát ma obťažovalo vypytovanie sa spolujazdcov, či ideme správnym smerom. Na tých 2 – 3 kilometroch deliacich Robertino od mojej obľúbenej nocľahárne, ktorú niektorí nazývajú domovom, sa vlastne ani nedalo zablúdiť. Než som definitívne zaspal, som trikrát vstal z postele trápený obsedantnými myšlienkami, že som v Robertine zabudol 1. fotoaparát, 2. mobil, 3. sako. Fotoaparát mám požičaný a mobil akciový, to by nebolo také strašné, ale to sako ... to je sako do truhly! Na druhé také si už z dôchodku nenašetrím. Uspokojený zistením, že všetko je na svojom mieste, som sám pre seba odmával stretnutie spolužiakov v roku 2005. Po prebudení som mal, ako obvykle, abstraktný pocit viny.

Zo stretnutia som spravil 80 fotografií, ostalo ich 65. Okrem tých, ktoré som vyradil pre technické problémy, som prvýkrát prikročil k autocenzúre. Je síce pravdou, že väčšina z nás vyzerá ešte relatívne dobre. Rovnako je však pravdou, že už nie vždy. Preto považujem vyraďovanie časti fotografií skôr za prejav taktu, než cenzúry. Tento nový fenomén súčasne naznačuje, že by sme sa mali prestať stretávať, až z 80 vyhotovených snímok nebude ani jedna použiteľná. Tiež sa mi prvýkrát podarilo vyhotoviť z nepoužiteľných fotografií použiteľné výrezy. K tejto možnosti som dospel intuitívne, pretože čítanie návodov na použitie uráža moju osobnú integritu. Na záver som začiernil červené oči, zlepšil expozíciu a teplotu farieb, znížil o 15 % celkovú červenosť spolužiakov a s výsledkom som celkom spokojný. Nemôžem však byť spokojný s tým, že Luďo sa tentoraz fotograficky ulial, ani s tým, čo vyprodukoval Laco. Vždy som Laca obdivoval, ako z tých primitívnych foťákov po tajomných postupoch v tmavej komore vydoloval pozerateľné fotografie. A dnes? Má rovnaký digitálny fotoaparát ako ja a jeho fotografie zo stretnutia vyzerajú ako príloha k žiadosti o bielu paličku a slepeckého psa.

Dozvuky?

Dva týždne po stretnutí napísal Dobrík ďalší príspevok na internetovú stránku. Normálne v takej situácii dvakrát zariadkujem, napíšem nový nadpis 4. Dobrík II a pokúsim sa vyjadriť, k čomu ma jeho príspevok inšpiroval. Bohužiaľ. Pri čítaní som ostal v nemom úžase. Okrem očakávaných ód na Monikinu prítomnosť sa zaskvel aj neočakávanými a nepochopiteľnými útokmi proti mne. A ešte ich chcel uverejniť na internete! Túdle. Mám rád rôzne druhy humoru, vrátane čierneho, absurdného, škótskeho, anglického atď. A ak by som mal istotu, že žiaden zo spolužiakov nekonvertoval na islam, vyjadril by som sa takmer bez strachu aj k dánskym karikatúram. Ale to, čo predviedol Luďo, je zlomyseľnosť maskovaná za humor. V takých situáciách pátram po dôvode. Nezjedol som mu v škole ani jednu desiatu, nie som mu nič dlžný a predpoklad, že by mojím ponižovaním sám podrástol, nie je hoden jeho intelektu. Takže neviem. Sme na prahu (niektorí už za prahom) šesťdesiatky. Už by sme mali byť dospelí a uvedomiť si, že niektoré veci sa dospelým netolerujú. Luďo na môj protest reagoval iba konštatovaním, že máme rozdielne názory na humor, resp. aspoň na jeho aplikácie. Nuž takým zvláštnym humorom je aj to, keď zazvoním pri cudzích dverách a slečny, ktorá otvorí, sa opýtam: Slečna, ste kurva? Pravdepodobne sa ohradí No dovoľte! A ja to humorne zavŕšim No čo, čo, čo, spýtať sa snáď môžem, nie? Skutočne na popukanie. Ak vám to, tak ako i mne, nepripadá príliš smiešne, dá sa to vysvetliť tým, že máte rozdielny názor na humor!?

V predchádzajúcej časti som sa viackrát zmienil o mojom vzťahu k hudbe, pričom zverejniteľná je iba tá jeho časť, ktorá sa týka pop music a jej odnoží. Napísať, že sa mi páči aj tzv. vážna hudba je to isté, ako priznať sa ku kožnej, či pohlavnej chorobe. Opatrný nakoniec musí byť človek aj pri zmienke o tom, že číta knihy. Najmä pred Victoriou Beckham a jej manželom. Tak som sa rozhodol, že jednu kapitolku venujem hudbe, ktorú môžete počuť z jubilejného výberu. Zvolil som jednoduchý pracovný postup - nasadil som si slúchadlá, pustil prehrávanie náhodným výberom a takmer bezmyšlienkovite (to mi ide) písal o tom, čo tá hudba vo mne asociuje (chemici pozor! asociácia je opakom disociácie a o tej ste sa učili). Boli to neskutočné tri hodiny klepotania na klávesnicu. Časový limit na napísanie mojich impresií tvorený stopážou skladieb som dodržal len tak-tak. Ale je to na svete. Keďže sa nechcem vnucovať, zaradil som celý text do prílohy a do ďalšej prílohy som premiestnil rôzne citáty, ktoré sa mi postupne zbierajú a nemám silu ich vymazať. V texte som opravil iba prieklepy, inak by to neboli impresie, ale nejaká forma pojednania. Kto chce prečíta, kto nechce bude iba počúvať, a kto nechce ešte viac môže CD používať namiesto zrkadielka a donekonečna sa ho vypytovať, kto je najkrajší na celom svete.

Dodatočne som jednu úpravu predsa len vykonal. Skladby som v záujme prehľadnosti zoradil podľa abecedy a nie podľa poradia, v akom som ich počúval. Túto úpravu považujem za prípustnú. Všetko pre zákazníka. Spoločne s trvalým zlepšovaním je to mottom mojej novej profesie, ktorou o 26 mesiacov ukončím svoju profesionálnu kariéru.