Last Minute

Motto

Vždy, keď idem okolo väzenia alebo školy, ľutujem ľudí, ktorí tam sedia.

         Tom Peters

Ten nadpis rozhodne neznie povzbudivo. Last Minute je o tom, že sme niečo zanedbali a na poslednú chvíľu to v rámci poslednej príležitosti naprávame. Konanie na poslednú chvíľu vystihuje nielen slovenskú náturu vo všeobecnosti, ale aj náturu nás, chemikov-maturantov z roku 1964, ktorí sa na stretnutí v roku 1989 dohodli, že sa budú stretávať častejšie a napriek tomu sa nestretli nielen v roku 1994, ale ani v roku 1999 a nebyť Laca, budú v tradícii nestretávania sa pokračovať až kým rozprávke nebude koniec. A to napriek pestovaniu ilúzie, že počas priemyslovky sme ešte boli akým - takým kolektívom. Ja dokonca tvrdím, že len tam a nie na inej škole (materskej, základnej, vysokej, autoškole a pod.), už vôbec nie na vojne a veľmi zriedkakedy v zamestnaní. Naše nestretávanie sa pripomína tunelárov (mám na mysli razičov tunelov a nie eufemistické označenie našských zlodejov) prerážajúcich kopec z oboch strán. Tiež sa málokedy stretnú. Na Branisku sa síce stretli a máme jeden tunel, ale zato v cene dvoch. Ten druhý majú tiež na svedomí naši tunelári (teraz mám na mysli tých zlodejov a nie razičov).

Pravdepodobne si neuvedomujeme a určite nedoceňujeme, že čas strávený na priemyslovke bol pravdepodobne najlepším obdobím nášho života. Keď sme prichádzali na svet Američania natočili rovnomenný film The Best Years Of Our Lives a skonzumovali rekordných 714 miliónov galónov zmrzliny. Hľadáte súvislosť? Nenájdete. Skúste si však k intervalu rokov 1960 – 1964 priradiť interval 14 – 18 a hneď aj ten prvý dýcha inou atmosférou. Aj samotné roky 1960 – 1964 boli zaujímavé. Veď sme zažili nástup Beatles, kubánsku krízu, atentát na Johna Kennedyho i čudnú samovraždu Marylin Monroe. Do vesmíru letel nielen Gagarin a družica Telstar, ale i naše travexové raketky. Hitchcock dal divákom Psycho a komunisti ľuďom novú Ústavu. Mandarínky a jonatánky v tých rokoch dozrievali iba pred Vianocami a cez výklad Tuzexu na Gorkého sme mohli čumieť do iného, nám neznámeho, sveta. Druhým okienkom do tohto sveta bolo vysielanie ORF. Museli ste však mať na rádiu západné pásmo a na TV normu PAL. Potom sa dali počúvať aktuálne hity a sledovať seriály ako Knight Rider, Daktari, Kung Fu alebo špekulovať nad tým, ako asi chutí čokoláda Milka, oplátky Manner a iné lákadlá z reklám. Ale rovnako dobre sme mohli mať naladený Slovenský rozhlas a počúvať Beu Littmanovú, Melániu Olláryovú, Jozefa Borároša, Gabrielu Hermelyovú a zo zahraničných asi Paula Robesona a Ymu Sumac. Mohli sme si tiež spievať odporúčané pesničky o ťažkom živote na Západe (chodím po Broadwai, chodím sem a tam, singi jau jau jupí, těžkej život mám). V obchodoch predavačky odkrajovali a navažovali z mohutných blokov maslo, masť, slivkový lekvár a turecký med. Takisto bonbóny, ale tie neodkrajovali z blokov, ale sáčkovali zo sklenených dóz lopatkou. Mlieko sa pre zmenu čapovalo do prinesenej kanvičky valcovou odmerkou z pocínovaného plechu a do našej supermodernej chladničky energetickej triedy Z som musel dopĺňať ľad, ktorý som v sieťovke nosil zo Zimného štadióna. Na nástenkách viseli naše záväzky, na telách modré košele, na manifestáciách sme sa lopotili s transparentmi a za odmenu sme mohli prispievať peniazmi našich rodičov na zbierky pre kdejakých exotických darmožráčov. Tak vlastne čo by sme závideli nejakým rakušákom.

O rozdiele medzi vtedajšou dobou a dneškom najlepšie vypovie, ak si predstavíme hypotetickú reakciu učiteľského zboru na náš príchod do školy s náušnicou alebo piercingom, farebnými, neprimerane dlhými alebo nagélovanými vlasmi, s umelými riasami a nechtami, v oblečení, z ktorého by dievčatám vykúkal (na veľkú radosť nefrológov) päťcentimetrový pás obnaženej kože medzi tričkom a rifľami, s neprítomným pohľadom príznačným pre sústredené počúvanie mp3 prehrávača pusteného, ako inak, na plné gule, na pokus uplatniť si svoje práva po dovŕšení 18. roku veku, na, na, na ... skrátka nepredstaviteľné.

V tých rokoch sa nám zdalo, že mnohé začína a iba máločo končí. Počas našich maturít sa narodila Courtney Love a o tri mesiace neskôr Róbert Fico. Keby sme zašli kúsok do histórie, zaujme nás, že presne 100 rokov pred našimi maturitami, 14. júna 1864, sa narodil Alois Alzheimer. Pamätám si to ako dnes! Ale vráťme sa k nášmu roku 1964. Elvis vydal Roustabout, v IBM vymysleli guľovú hlavu do písacieho stroja, inde objavili reliktné žiarenie, Čubírková odrezala svojmu druhému manželovi hlavu (s dodatočným úplným umŕtvením, ako písaval Hašek) a každému z nás to bolo úplne jedno. My sme maturovali a všetko ostatné nebolo podstatné. Už vtedy sme vďaka postupnostiam vedeli, že prídu roky 1968, 1989 a 1993, ale nikto netušil aký obsah im dá história, ani to, ako sa prvý z nich podpíše na našich osudoch. A dnes? Žijeme roztrúsení v siedmich krajinách (Slovensko, Česko, Izrael, Rakúsko, Nemecko, Švédsko a Švajčiarsko), i keď pôvodne som chcel napísať za siedmimi horami a siedmimi dolami. Vyzeráme čím ďalej, tým lepšie ... a čím bližšie, tým horšie. Alebo ako tvrdí Phil Marlowe: z diaľky vyzeráme fantasticky a zblízka vyzeráme ako stvorení na pozorovanie z diaľky. Dobrovoľne, alebo tiež nie, končíme pracovné obdobie nášho života, zažili sme, alebo tiež nie, svojich Warholovských 15 minút slávy. Máme menej zubov a vlasov a keď zaťahujeme pred okoloidúcimi krásavicami brucho, tlačí nás na chrbticu. Čakajúc na druhý dych sa niekedy dočkáme prvého infarktu. V Izraeli vravia, že si pamätáme na Mŕtve more v dobe, keď bolo ešte maródom a v podstate sme všetci radi, že ten Nemec, ktorý starším ľuďom kradne veci, sa ešte nepristavil aj u nás. A tešíme sa na dobu, keď sa budeme vyhrievať na lavičke a obdivovať dozrievajúce devy. Len si musíme dávať pozor na inzeráty typu: Doopatrujem starších ľudí. Zn.: V rekordne krátkom čase.

Pre tieto dôvody som tento text nazval Last Minute. Keď sa nám nepodarilo zorganizovať viac stretnutí v lepších časoch, stretávajme sa aspoň teraz, improvizovane, na poslednú chvíľu, lastminutovsky. Stretávajme sa, pretože tie naozaj zlé časy ešte len prídu. Zatiaľ sme schopní porozprávať sa aj o inom, než o našich najnovších diagnózach, zatiaľ si ešte dokážeme na kdečo spomenúť ... Môže to však vyzerať aj inak. Je známe, že na prsné implantáty a na Viagru sa míňa podstatne viac prostriedkov, než na výskum Alzheimerovej choroby. To znamená, že o desať rokov tu môže byť široká dôchodcovská populácia s krásnymi prsiami a obrovskými erekciami, ktorá si ani za svet nespomenie, čo s nimi. Alebo na stretnutí 50 rokov po maturite môže odznieť nasledujúci dialóg:

Spolužiačka A: Ježišmária, ja ťa určite poznám. Ja si ťa pamätám. Ty si predsa sedel v lavici za mnou. Len si neviem spomenúť na tvoje meno. Môžeš mi trochu pomôcť?

Spolužiak B: A dokedy to potrebuješ vedieť?

Spomienky

To najstrašnejšie, pred čím starci varujú, je budúcnosť. Tá, ktorá bude vyznievať tak nádherne, v spomienkach mladých, keď sa stanú starcami.

Milan Lasica

Neverím, že by si ktokoľvek v tých rokoch uvedomoval jedinečnosť tých chvíľ a toho obdobia. Žili sme ten krátky, udalosťami a citmi naplnený úsek života rýchlo, ľahko a bezproblémovo. Dnes, z perspektívy 40 rokov, by bolo fajn niečo prežiť ešte raz (a lepšie) a iné zasa vynechať. Boli by sme ideálnymi režisérmi i aktérmi nášho života na druhý pokus. Problémom je, že sme zatiaľ nechytili zlatú rybku, ktorá by nám to v rámci troch prianí splnila. My sme však skromní a sme radi, ak spĺňa aspoň jedno prianie a nemá veľa kostí. Žijeme stále naplno, bez zvuku filmovej klapky (ak niečo nevyjde) a bohužiaľ aj bez možnosti reštartu. Kdesi som čítal prirovnanie života k panenstvu, ako ku stavu, ktorý nejde obnoviť, na ktorý je možné iba nostalgicky spomínať. História sa prepisovala iba v Orwellovom 1984. My si môžeme prežité prehrávať v pamäti tak, ako si šachisti prehrávajú prehranú partiu šachu. Neomylne pri ňom prídu na ťah, ktorý to všetko spôsobil, napriek tomu, že na to vôbec nevyzeral. Aj my dodatočne zistíme, ako to všetko bolo a náročne to vyhodnotíme. Je nám to platné asi tak, ako pršiplášť utopencovi. Ešte šťastie, že nám v hlave funguje proces unifikácie spomienok, vďaka ktorému nám v pamäti ostane prevažne to pekné a zvyšok sa niekam stratí. Kundera to v inej súvislosti vyjadril výrokom, že láska má schopnost mytizovat své počátky. Výsledkom je, že naše spomienky síce nie sú verné (nakoniec spomienka je ženského rodu a tento rod si s vernosťou prílišné problémy nerobí), ale sú pekné a teda priateľské k užívateľovi, ako vydarený softvér. Aj keď pravdou je aj to, že spomienka nenahradí prežitok. Ani to však nemôže byť dôvodom na depresiu. Veď posledné slová, v tých časoch hojne čítaného, románu Gróf Montecristo zneli: Dum spiro, spero (pokiaľ žijem, dúfam, voľný preklad pre tých, ktorým už latinčina príliš nejde). Dúfanie, nádej, to je to pravé orechové, čo nás ešte dlho podrží nad vodou. Do minulosti sa oplatí obzerať iba pri okrúhlych výročiach. Vo zvyšnom čase je lepšie hľadieť dopredu a nech nás pritom neodradí, že nie vždy vidíme svetielko na konci tunela. Veď tunel môže byť zakrivený, vytunelovaný, prípadne sme už dlho nenavštívili optika.

Dávno pred Dzurindom sme mali vlastnú skupinku, ktorá bola vystavená na pranier na jednom z prvých rodičovských združení (ZRPŠ – združenie rodičov a pedofilov školy) a nie ako ostrovček pozitívnej deviácie. Stáli sme tam ako Anton Špelec Ostrostrelec, na ktorého sa neušla medaila, zatiaľ čo Lojzova matka nabádala učiteľský zbor: Len ich bite, pán profesor, len ich bite. A čuduj sa svete, bili nás. Naše emancipované deti asi neuveria, ako nás miláčik našich matiek, uhladený a arogantný Chrobák mlátil celuloidovým pravítkom. Často sa ani neobťažoval odvliecť svoju obeť do privátnej mučiarne s krycím názvom KABINET. A týmto emancipovaným deťom tiež neodpoviete na otázku a prečo ste sa nesťažovali?, pretože jedinou možnou odpoveďou by mohol byť modifikovaný a vtedy ešte nevypovedaný výrok nášho spolužiaka z III. k, Víťazoslava Morica, pretože na Slovensku to vtedy bolo tak. Slovač skrátka bijú odjakživa a našou obvyklou reakciou je hrdosť na to, koľko vydržíme.

Neboli však iba chrobáci, bol aj Homo. Jeho hlásenia do školského rozhlasu boli vítaným spestrením nášho pobytu na priemyslovke a uplatnili by sa v ktorejkoľvek humoristickej relácii. Bohužiaľ, nezachovali sa. Na jeho typický bonmot Ty plech. Vieš prečo si plech. Lebo z plechu sa robia trúby. A ty si taká trúba si nedávno v SME spomenul náš spolužiak z vedľajšej triedy Dušan Dušek. Neexistujú ani záznamy výučby ruštiny bábuškou (pif, paf ojojoj, ubegajet zajčik moj), záznamy komickej figúrky Bartoša, ani záznam Matulayovho pokusu o zabitie Kostolského. On, ten Matulay, to samozrejme tak nezamýšľal, ale som presvedčený, že keby sa Kostolský v poslednej chvíli neuhol, tak tú ranu neprežije. K takejto reakcii môže nemčinára vyprovokovať dialóg obdobný dialógu popísanému v Žákových Študákoch a kantoroch, ktorý som trochu upravil na pripomenutie Kostolského i Matulaya:

Also, was machte der Vater, Kostolský?
Ja, vraví Kostolský, skúšajúc vojnové šťastie.
Was?
Nein, opravuje sa pohotovo.
Verstehen sie die Frage?
Ja, mieni Kostolský.
Also, antworten Sie.
Nein, odpovedá Kostolský, starostlivo striedajúc zápor a klad.
Warum denn? pýta sa Matulay hrozivo.
Jawohl, triumfuje vypočúvaný.

To všetko už existuje iba v našej, stále poruchovejšej, pamäti. Čo sa dá robiť? Nezúfať, pretože v tej istej pamäti sú aj poviedky, ktoré nám pani Zanzottová čítala zo Světové literatury namiesto toho, aby nás podľa osnov učila o „diele“ zakomplexovanej grafomanky menom Božena Slančíková-Timrava. Alebo (ako mi pripomenula Ľubka) vychyľovanie Janka Máliša z jeho krehkej duševnej rovnováhy tým, že sme sa mu, podľa dohody uzatvorenej počas prestávky, uprene dívali na kravatu. Znervóznel ako Marvan v Ceste do hlubin študákovy duše po príchode do prázdnej triedy a zmätene pobiehajúc si kontroloval a potajomky upravoval rôzne odevné súčasti, kým oslobodzujúce zvonenie neukončilo jeho trápenie. Ale sranda to bola. Minimálne taká, ako pri demonštrovaní preskoku elektriny medzi dvoma elektródami tým istým Málišom (tentoraz vo funkcii fyzika), pri ktorom si rozbujačená elektrina namiesto ponúkanej elektródy vybrala demonštrátora.

Chemická priemyslovka mala oproti obdobným školám svoje čaro v laboratórnych cvičeniach, početných exkurziách a brigádach. Vyučovanie bolo iba medziobdobím, prerušujúcim nepretržitú sériu mimoškolských aktivít. A aké to boli exkurzie! Spomínate si na ten úžasný smrad v Kožiarskych závodoch v Liptovskom Mikuláši? Taký smrad som odvtedy zacítil iba na vojne, keď sa jeden spolubojovník po celodennom presune vyzul z kanád. Smrad mokrého psa, boľavej nohy alebo Veľkonočnej voňavky je o niekoľko rádov znesiteľnejší. Nezabudnuteľné boli aj cesty električkou po výrobnej praxi (to bol taký eufemizmus pre zametanie zvyškov hexachlórcyklohexánu) v Dimitrovke. Aj po dôkladnom a opakovanom sprchovaní sme na okolie pôsobili ako účinný repelent. V električke sme mali vždy dosť miesta napriek tomu, že na protiľahlom konci sa ľudia tlačili, ako ovce v košiari pri vopred neohlásenej návšteve medveďa. A kto si ešte spomenie na horkú chuť desiatového chleba konzumovaného vo fajčiarni výrobne gumárenských urýchľovačov? Naháňačky v otvorených električkách na trase priemyslovka – Krajská správa ZNB síce nepatrili k príliš duchaplným zábavám, ale v tej dobe o bungee jumpingu, raftingu, kaňoningu a iných adrenalínových ingoch nikto ani nechyroval. Tým by mohli konkurovať nanajvýš tak prestrelky papierovými guľôčkami vyfukovanými puzdrom verzatilky. Ťažko zabudnuteľné boli nielen výlety do Ledníc, Prahy a Červeného Kameňa, ale aj lyžiarsky výcvik v Čiernej Hore a hrabačky sena v Lamači. Ľahko zabudnuteľné boli všetky ostatné akcie, na ktoré som si ani pri najlepšej vôli nedokázal spomenúť.

V spojitosti s analytikou si určite spomeniete na bulharské konštanty, ktorými sme upravovali výsledky dosiahnuté pri cvičeniach s cieľom priblížiť sa k  spravodajsky získaným výsledkom. Podobného rázu boli aj snahy substituovať nevyprodukované azofarbivo na labákoch z organiky jemne treným dvojchrómanom z anorganiky. Dúfam, chemici, že ste ešte nezabudli, čo sa označuje pojmom substitúcia a nenazývate substitútkami krásavice postávajúce pri ceste do Slovnaftu.

Nedávno som si prezrel webovú stránku chemickej priemyslovky. Tie priestory mi boli povedomé, dokonca na záberoch z labákov som bezpečne rozoznával pôvodné digestóriá, trojnožky, kahany (u nich ešte dokážem identifikovať aj typy). Ale u ľudí som sa nechytal absolútne. Už to, že priemyslovka nie je priemyslovkou a že má na čele riaditeľku svedčí o tom, že po našom odchode to s ňou ide dolu vodou. Stačilo obdobie dvoch generácií a personál i študenti sú z hľadiska poznateľnosti na úrovni náhodného výberu obyvateľov Slovenska. Zabudnime preto na nápady spojené s pietnou návštevou priemyslovky. Jedine, že by sme tam išli umiestniť nápis, ktorý obvykle zdobí vchody do cintorínov: Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy. Ale nie, netreba tam vôbec chodiť. Nie sme predsa zločinci s ich nutkavou potrebou vracať sa na miesto činu. Už by sa to príliš podobalo návšteve ZOO, akurát by nebolo jasné, kto je návštevník a kto chovanec. To aj v blázinci je situácia prehľadnejšia, pretože tam psychiatra od blázna spoľahlivo rozoznáte podľa toho, že psychiater má kľúče. Tá priemyslovka, ktorú sme poznali my, už existuje iba v našej pamäti.

Podmienkou úspešnosti chemického priemyslováka v praxi bolo, okrem prítomnosti nadprahového intelektu, aj bezproblémové fungovanie zmyslov (priemyslovák musel byť zmyselný, o dievčatách ani nevraviac). Farboslepý chemik by mal pri klasickej analytike väčšie problémy ako farboslepý Eskimák, neschopný dodržať základné pravidlo Eskimákov – nikdy nejesť žltý sneh. Na druhej strane perfektne fungujúce chuťové poháriky sa viac hodili našim spolužiakom z konzervárskej alebo mäsiarskej vetvy, než nám. My sme ich ani nepotrebovali. Veď ani v odbornej literatúre sa nedočítate o chuťových vnemoch človeka chrúmajúceho kryštalický kyanid. Ochutnávať v rámci laboratórnych cvičení najrôznejšie chemikálie teda predstavovalo pomerne riskantnú činnosť. A práve toho sa dopúšťal Ľubo, takže jeho prežitie patrí medzi tie nevysvetliteľné záhady, o ktorých píše Däniken, Souček a ďalší. V analytike si mohol dať patentovať Švorcovu ochutnávaciu metódu, ktorá poskytovala pomerne slušné výsledky a nespotreboval sa pri nej ani gram sírovodíka. Napriek riskantnosti mu táto schopnosť o niekoľko rokov vydobyla obrovský úspech, a to dokonca medzinárodný.

Ľubo, zamestnanec Niklovej huty Sereď, mal byť vyslaný do Albánska, nakoľko táto čudná zem tvorila polovicu zo svetových producentov niklovej rudy a bola predsa len o čosi bližšie, ako Nová Kaledónia. V rámci prípravy na pobyt ochutnával rudy so známym obsahom niklu a zafixoval si akúsi chuťovú kalibračnú krivku. Po príchode do Albánska ho samozrejme naši milí moslimi chceli oklamať (ak to čítate po 22 h., dosaďte si vhodnejší výraz). Veď pre nich bol iba ďalším neveriacim. Ľubo pred nimi rudu teatrálne ochutnal a oznámil im presný obsah niklu, ktorý bol pochopiteľne omnoho nižší, než deklarovali Albánci. Málo chýbalo, aby ho užasnutí Albánci nezvolili za svojho hlavného čarodejníka. Dokonca mu umožnili urobiť si tam vodičák, ktorého nostrifikácia po návrate domov zasa riadne zamotala šišku galantským policajtom. Tí sa naivne domnievali, že najbližší súdny tlmočník na albánčinu nemôže sídliť ďalej, ako v Bratislave. A ten pritom sídlil až v Prahe. Vlastne nesídlil, pretože medzičasom zomrel. Takže žalovať sa nesmie, ale hlásiť to musím, že Ľubo má vodičák iba na základe jeho ústneho prehlásenia, že vie šoférovať.

Ľubor mi napísal, že sa mu prisnil sen s Filákom v hlavnej úlohe. Môžem potvrdiť, že prostredie priemyslovky dominovalo v mojich snoch takmer dvadsať rokov, i keď osoby a obsadenie už s priemyslovkou nemali nič spoločné. Ale ani v bláznivých opileckých snoch sa mi neprisnilo s Filákom. Ľubor by to nemal podceňovať a navštíviť príslušného lekára. Môže to byť symptómom niečoho vážnejšieho. Prelistoval som takmer celý snár a ani tam som nenašiel heslo Filáka ve snu viděti …. On nás vlastne ani neučil, len zopárkrát suploval. Väčšinu času trávil v tej svojej poloprevádzke, kde lepil papundeklové kanoe alebo varil pivo, ktoré s nadšením výskumníka chodil koštovať Jožo Selecký. Spomínam si, ako niektorý z vás došiel s úlohou napodobniť pohybom rúk planétový prevod. Keďže mám psychomotorický deficit, úlohu som počas prestávky nezvládol a sústredene som sa v prvej lavici o to pokúšal aj počas Filákovho suplovania. Zakomplexovaný Filák nielenže neocenil moju vytrvalosť, ale naopak dospel k presvedčeniu, že onými pohybmi narušujem integritu jeho osobnosti a vykázal ma z triedy. Keďže vtedy ešte neexistoval dnes už klasický výrok: Hujer, metelescu blescu, vybľabotal iba niečo v zmysle: Vypadněte ven, vy fprofťáku!

Z triedy ma, spoločne s Ľubom, vyhodil aj Kubáň. Tomu predchádzala súhra niekoľkých okolností: Ľubo často sedával s prekríženými nohami; v oný deň mi pripadal akosi bez života; naša spoločná prvá lavica bola podsunutá pod vrchnú dosku katedry a Kubáň niečo zapisoval do triednej knihy v najnevhodnejšom čase. Bolo zákonité, že diagnostický pokus sledujúci posúdenie Ľubovej životaschopnosti a pozostávajúci z nie príliš hlbokého vpichnutia špendlíka do jeho stehna, musel vyvolať reťazovú reakciu končiacu našou exkomunikáciou z triedy. Okoloidúca bábuška, vidiac nás stáť na chodbe, opáčila A što vy zdes?. Ľubo pohotovo odvetil Nam užé akónčilsa urók, na čo bábuška zaševelila Nu vot a spokojne odcupotala.

Náš slovník v tej dobe prekypoval nepublikovateľnými výrazmi. Z dnešného hľadiska sme boli vlastne slušňákmi, pretože sme tieto výrazy používali pomerne zriedka, vo vybranej spoločnosti a na správnych miestach a nie ako náhradu pri neúspešnom hľadaní adekvátneho výrazu. Dodatočne ma v tejto spojitosti prekvapilo, že slovenčina pozná iba štyri!!! vulgarizmy (ženský pohlavný orgán, mužský pohlavný orgán, pohlavný styk a žena živiaca sa pohlavným stykom). O prípadných ďalších Markovič vraví, že to sú také, ktoré ani na vojne nepočul. Raz sme boli niekde na brigáde, ktorej náplňou boli zemné práce. Lojzo stojac na dne asi tri metre hlbokého rigolu bol v jednej chvíli zasypaný spŕškou zhora uvoľnenej zeminy a zareval smerom k pravdepodobnému pôvodcovi Kerý [muž. pohl. orgán] sa tam [vykonáva pohlavný styk] s tou zemou. To som ja, priznala sa k autorstvu nevinným hláskom zvedavá Janka. Tak [žen. pohl. orgán] spresnil Lojzo pohotovo a bez známok ďalšieho záujmu pokračoval v práci.

Záujmy

Štúdium chémie v mojich predstavách z roku 1959 znamenalo predovšetkým umožnenie prístupu k zábavnejšej pyrotechnike, než poskytovali hlavičky zápaliek nastrúhané do dutého kľúča a privádzané k výbuchu úderom klinca bez špičky alebo miniraketky z alobalu poháňané kúskami celuloidového pravítka a štartované z tabuľky pevného liehu. V čase núdze dokonca stačili na zábavu i odcvrnkávané zápalky. A práve pre ne som mal koncom základnej školy maxiprúser, pretože jedna zo zápaliek neplánovane pristála (síce vyhorená, ale ešte dosť teplá) na hornom viečku synáčika straníckej funkcionárky mestského levelu! Pokakaným učiteľom sa na moje exemplárne potrestanie málil aj ponukový list z vysvedčenia. A ten obsahuje ponuky, ktoré nemožno odmietnuť. Rodičia boli nútení, predtým ako ma výdatne zmlátili prakerom (dobový nástroj používaný pred sviatkami na rozptyľovanie prachu do okolia, využiteľný a využívaný aj na tlčenie detí), obrátiť vysvedčenie, aby do číselnej podoby previedli význam pre nich neznámeho textu uvedeného v riadku správanie.

Na druhej strane moji rodičia sem-tam aj podporovali môj záujem o akčnú chémiu. Na to slúžil taký obchod vedľa Pioniera. Myslím, že sa volal Chemodroga a mali tam, z môjho vtedajšieho hľadiska, priam poklady. Asi to znie neuveriteľne, ale na Vianoce roku 1959 som si bol v tomto obchode vybrať darčeky, ktorými boli 10-dekové množstvá K2Cr2O7, KMnO4, CuSO4, S, Zn a KNO3. Je súčasne pravdou, že KClO3 a červený fosfor nechcel drogista predať ani mojej matke a to ani po ubezpečení, že to potrebujem na vyvolávanie fotografií. Komu tieto značky dodnes nič nehovoria a má menej než 50 rokov, je zbavený možnosti pochopiť, aké pekné Vianoce mi rodičia za pár korún pripravili. A ten ani nepochopí, ako si môžem takmer 50 rokov presne pamätať napr. zvláštnu vôňu uvoľňujúcu sa z nádoby, ktorá bola poruke, pri rozpúšťaní klincov v technickej kyseline soľnej. Aj v tom obchode to voňalo zvláštnou exotikou. A nielen voňalo. Mali tam krásne 3cm kryštály modrej skalice, ktoré boli až z Chile. Pritom za socializmu bolo Chile omnoho ďalej, ako je dnes. I keď aj dnes je dosť ďaleko. Nezodpovedne som tieto maxikryštály rozpustil za účelom ich rekonštrukcie prípadne tajne očakávaného zväčšenia (dostihnúť a predstihnúť, ako sa po komunistoch usilujú aj magori z Európskej únie), čo sa mi prirodzene už nikdy nepodarilo (ako sa to napriek Lisabonskej stratégii nedarí ani tým spomínaným magorom).

Chemické, ale skôr pyrotechnické učňovské roky sme absolvovali v chemickom krúžku v záhrade pioniersko-prezidentského paláca. V ňom nás ďalšia figúrka z panoptika, Kliský, zoznámil, okrem iného, aj s účinkom olúpaného draslíka zabaleného do filtračného papiera a vhodeného do mažiaru s malým množstvom vody. Poskytovalo to veľkolepé divadlo. Nečudo, že sme neskôr v labáku priemyslovky hľadeli na hnedé fľaštičky s guľôčkami draslíka zaliatymi petrolejom pohľadom narkomana na pole makovíc. Alebo pohľadom potenciálnych alkoholikov, ktorým sme pri exkurzii v Slovliku Trenčín hľadeli cez priezor destilačnej kolóny na nevyčerpateľný pramienok borovičky, od ktorého nás delilo iba pomerne tenké plexisklo. Aj Milan Lasica sa nedávno priznal, že chodil do tohto krúžku ktorý viedol jeden taký trochu blázon, takže moji rodičia nikdy nevedeli, či sa domov vrátim živý.

Na priemyslovke toto moje zvláštne ponímanie chémie pokračovalo sofistikovanejšími formami. Doslova na vlastné oči som zažil excelentnú explóziu mierne nadkritického (cca dvesto násobku odporúčaného) množstva odležaného Tollensovho činidla. Aj následná injekcia do postihnutého oka vo Fakultnej nemocnici patrí k mojim nezabudnuteľným zážitkom. Keďže záchranná služba fungovala pre nás, simulantov, iba jednocestne, návrat do školy električkou sprevádzali uznanlivé pohľady spolucestujúcich na naše umelecky postriebrené biele plášte. Laco tvrdí, že jeden obdivovateľ na našu adresu poznamenal: Šak vy vypadáte jak malári. Vás neopere ani desat materí. Je to možné. Možné je však aj to, že som túto sentenciu nezachytil pre hluk spôsobený pokračujúcimi minivýbuchmi schnúceho traskavého striebra na mojom plášti.

Pišta určite nezabudol na svoje pyrotechnické pokusy na Štrkovci, ktoré iba vďaka veľkému šťastiu neskončili jeho termickou traumatickou kastráciou. Peter, Pišta, Laco, Ľubor a ja (Rocket Dream Team) na miestnej raketovej strelnici Štrkovec (nachádza sa medzi Bajkonurom a Cap Canaveralom) vypúšťali svoje raketové výtvory poháňané novinami impregnovanými travexom. Sem tam aj úspešne. Pišta, mi pripomenul aj jódodusíkové kauzy. Spomínam si, že túto látku s ťažko odhadnuteľnou dobou výbušného rozkladu sme vyrábali priam v poloprevádzkových podmienkach. Litrovka Erlenmayerovej banky bola jednotkovým množstvom. Výrobný postup bol jednoduchý: zliať dve zložky a získaný produkt odfiltrovať. Pravdepodobne od nás sa ho dozvedeli Američania (zasa niekto kecal!) a začali s výrobou binárnych zbraní na tom istom princípe. V každom prípade mala naša jódodusíková éra aj nezanedbateľný zdravotný účinok. Vo vzduchu bolo po výbuchoch toľko jódu, že sme nemuseli chodiť k moru, ani presáľať jedlá jodidovanou soľou a napriek tomu nikto z nás nemal najmenšie problémy so štítnou žľazou. To nevylučuje, že väčšina z nás mala problémy s úplne inými žľazami. V závere svojho mailu ma Pišta prekvapil nielen tým, že sa podpísal ako ŠKELO (nepamätám sa, aj keby ma mučila americká vojačka v Iraku), ale aj tým, že posiela peniaze na stretnutie a nie si je istý, či naň nezabudne prísť. Tak s tým sme naozaj nepočítali, že okrem účastníkov stretnutia budeme mať aj sponzorov. No, keby sa podarilo zohnať pár solventných externých sponzorov, mohli by sme zo stretnutia urobiť aj týždňovku.

Boris Filan ma pobavil priznaním, že v tých rokoch bola medzi jeho rovesníkmi populárna skladba, ktorú si nazvali Icbina podľa začiatku jej textu (It’s Been A Hard Days Nights). Nemožno sa tomu čudovať. V tej dobe malo iba niekoľko šťastlivcov prístup k juhoslovanskej mutácii Bravo (nie Fiat, časopis!) a ešte menší počet k zahraničným platniam. A i v Brave sa človek dostal k takým čudným názvom skladieb, ako napr.: Danas nema mleka (No Milk Today) alebo Kak vi bijo drvoseča (If I Was A Carpenter). Tak sme si pomáhali tým, že sme za názov skladby prehlásili najčastejšie opakované zoskupenie slov. A basta! Ic bina! Sem-tam sa síce dalo niečo chytiť na Viedenskom rozhlase a naozajstní nadšenci dokázali odlíšiť signál od šumu aj na Rádiu Laxmberk, ale bolo to iba paberkovanie. Pri cestách na exkurzie sme si aj preto pospevovali predovšetkým semaforské pesničky. Netušili sme, že tomuto obdobiu sa po čase bude s nostalgiou vravieť zlaté šesťdesiate roky. Málokto si dnes vie predstaviť, aké úsilie bolo potrebné vynaložiť na natočenie nejakej skladby na náš dobrý a nezničiteľný magnetofón Sonet duo. Vtedy sme pesničky lovili, dnes ich stačí pozbierať. A ani ohýbať sa, ako na hubách, netreba.

Zlaté šesťdesiate roky to však nebola iba pop music. V kinách začínala nová vlna s Černým Petrom, Láskami jedné plavovlásky a ďalšími skvostami. Kto mal záujem mohol ísť na Vinnetoua alebo Večne spievajú lesy. V roku 1963 začal fungovať Filmový klub, ktorému vďačím za celkom slušný prehľad o filmovej produkcii počas posledných sto rokov. Existuje dosť filmov, ktoré som videl iba tam a iba vtedy (uvediem iba japonské: Onibaba, Piesočná žena, Ostrov, Nebo a peklo, Príbehy bledej luny po daždi, Sedem samurajov, Rašomón). Na druhej strane existuje mnohonásobne viac filmov, ktoré mi v televízii predhadzujú každú chvíľu napriek tomu, že už ich prvé zhliadnutie bolo stratou času. Do kina sme chodili často nielen preto, že to bola jediná finančne dostupná kultúra, ale aj preto, že to bola jedna z možností, ako sa ocitnúť s potenciálnou frajerkou v tme bez toho, aby sme boli predtým nútení travexovou zmesou vyhodiť do luftu elektráreň. Niektorí dokonca chodili do kina aj kvôli filmom. Nechápem celkom motív ich správania, pretože obsah filmov už nikto nikdy nedokázal tak porozprávať, ako Ľubo. A dodatočná návšteva kina mohla naivnému divákovi priniesť iba sklamanie. Najmä vtedy, ak sa vybral na film s Jerrym Cottonom, ktorého Ľubo miloval napriek tomu, že išlo o akýsi mix Jamesa Bonda (Jsem Bond. James Bond.), kapitána Klosa, majora Zemana, podplukovníka ... atď.

Už sme tak často nechodili blicovať do Časíku na Chaplina, Lupina, Friga, Harolda Lloyda, Laurela a Hardyho a ďalších velikánov nemej grotesky, kde som zažíval pocit viny pri opakovanom sledovaní už videného za jedno vstupné. Zažili sme však amfiteáter na Hrade s neplatiacimi divákmi na hradných múroch. V amfiteátri som spoznal domino efekt dávno predtým, ako ho Henry Kissinger uviedol do zahraničnej politiky. Premietali tam Sladký život s Anitou Ekberg. Po Bratislave sa rozchýrilo, že vo filme vystavuje svoje obrovské prsia bez akéhokoľvek textilného krytia, čo v roku 1963 bolo neuveriteľné. Veď vtedy väčšina z nás verila, že 2 – 3 hodiny po skončení oficiálneho vysielania sa na ORF vysielajú pornofilmy. Samozrejme, že sa toho nikto nedočkal, ani keby prebdel noc, ale keďže sa nikto k tomuto zisteniu nepriznal, mýtus žil svojim životom ďalej. Dôsledkom nenaplnených očakávaní bolo, že sa teenageri zbláznili a vidieť tento film sa stalo otázkou ich prestíže. Kto nevidel Anitu, nebol in, ani cool. O trhovej ekonomike vedel vtedy málokto, napriek tomu sa našli podnikavci, ktorí predali na tento film asi o 5000 vstupeniek viac, než bola kapacita amfiteátra. Ich šťastní majitelia sa z nedostatku iných možností natlačili aj do uličiek medzi sedadlami. To natlačenie bolo také dokonalé, že uspokojovalo aj náročných frotérov. Uličky sa mierne zvažovali smerom k premietaciemu plátnu, čím boli všetky podmienky pre vznik domino efektu splnené. Potom už stačil pomerne malý podnet diváka stojaceho na vrchole uličkového x-stupu. Jeho zavrávoranie spôsobilo, že celý x-stup (bohužiaľ aj so mnou) sa zvalil ako dominové kocky bez šance ktoréhokoľvek z účastníkov padania tento proces akokoľvek ovplyvniť.

Podobne som sa cítil začiatkom decembra 1989, keď som si po absolvovaní zasadania redakčnej rady kliesnil cestu Václavským námestím na hlavnú stanicu. Po chodníku sa valili dva prúdy: pravý smerom hore, ľavý opačným smerom. Ja, pohybujúci sa takmer v strede chodníka (typická stredopravá orientácia), som zistil, že stačí spraviť úkrok vľavo a okamžite a nezadržateľne budem unášaný opačným smerom od svojho pôvodného cieľa. Takže poučenie aj pre súčasnosť: vopred si rozmyslite každý úkrok doľava.

Aj keď súčasná doba ponúka v oblasti audio a video aj to, o čom sme predtým ani nesnívali (všetko je na webe), predsa sme na krátkom posedení s Luďom po SIAD 2004 konštatovali, že skladba Del Shannona I’ll Be Lonely Tomorrow a film Jazzová revue (1963 It’s Trad, Dad) v tejto ponuke zatiaľ chýbajú. V roku 2005 môžem v rámci x-tej revízie textu s uspokojením dopísať, že Del Shannonovu skladbu už mám a zmienený film na DVD môžem mať za púhych 29 dolárov. Čo to je 29 dolárov! To zarobí kdejaký černoch za dopoludnie. A pri ďalšej, x+1 revízii môžem dopísať, že zmienené DVD som dostal k narodeninám. A to ešte nemám ani šesťdesiat. Keď som si film po mnohých desaťročiach pozrel mal som nejednoznačný pocit, ktorý popisujem o mnoho strán ďalej. Napriek tomu som rád, že ho mám (to DVD, nie ten pocit), pretože pre mňa bol míľnikom a bez míľnikov sa človek zle orientuje a jeho pes nemá čo ocikávať.

P. S.

To nie je Pohraničná stráž, ale post scriptum, i keď som ochotný uznať, že PC častejšie znamená osobný počítač, než post coitum. Ako už naznačuje úvodná skratka rozhodol som sa pokračovať. Viem pritom, že väčšina pokračovaní (mušketiermi počínajúc, cez rôzne smrtonosné pasce a zbrane až k nemocnici na kraji mesta) nedosiahne úroveň pôvodiny. Uvedomujem si teda, že je vrcholne nerozumné a nezodpovedné písať pokračovanie. Veď pôvodná verzia Last Minute sa stretla s pomerne dobrým ohlasom a mohol som sa vytešovať, že sa mi po dlhej dobe zasa niečo podarilo. Kritici boli vlastne iba dvaja. Lacovi sa nepozdával vek Morica a úzka paleta použitých typov písma, Ľuborovi zasa absencia jeho športových úspechov. Laco, ako majiteľ webovej stránky, si kritizované nedostatky opravil do podoby ladiacej s jeho kultúrnymi stereotypmi sám a mne ostalo doplnenie športovej tematiky.

Veľmi sa mi do toho nechce, pretože je mi bližší cigaru fajčiaci a whisky popíjajúci Churchill s jeho striktným odmietaním športovania (no sport), než upotený atlét na tartane očakávajúci búrlivé ovácie od všetkých 17 divákov. Ani takýto prístup však neurobí z Mazánka, známeho to objaviteľa ochmýřených sosáčkov, študenta, ktorý vie ako sa správne prchá. Ale, ak sa mám vrátiť k športovej tematike, veľmi rád spomínam na krátke obdobie mojich pokusov o parkúrové jazdenie na koni, ku ktorému ma priviedol Zanzotto. Okrem iného si pamätám, ako sa sťažoval, že napriek množstvu prečítaných rodokapsov zistil existenciu významného rozdielu medzi tam uvádzaným textom ľahko ostrohami popchol koňa a ten tryskom vyrazil k horizontu a praxou začiatočníkov, vyčerpávajúcich sa márnymi pokusmi o uvedenie koňa do akéhokoľvek pohybu končiacou nenápadným pohybom koňa, po ktorom sa začiatočník nápadne zbieral zo zeme. Ja som sa počas jednej vychádzky takto zbieral zo zeme sedemkrát. Párkrát sa mi, po predchádzajúcich nedobrovoľných saltách a piruetách, podarilo pristáť na nohách. Pri poslednom páde som však napikoval hlavou do čiastočne spráchniveného pňa, kôň využil moje krátke obdobie bez sebavedomia na útek do stajne a zo mňa spravil pešiaka. Od tej doby každý môj neúspech na intelektuálnom poli rád pripisujem na vrub tomuto pádu na hlavu. Je to predsa také pohodlné.

Za šport je možné z istého hľadiska považovať aj to, ako nás Draža v rámci neformálneho tréningu juda nešetrne ukladala na podlahu. Mňa ukladala obzvlášť rada. Nebola to ani tak otázka sympatie, ale vhodnej kombinácie výšky a váhy (mal som pri nezmenenej výške o 40 kg menej, ako v súčasnosti). Čím vyšší a ľahší, tým vychýliteľnejší. Ideálny sparringpartner. Nie som si istý, či tiež platí, že čím vyššia, tým ľahšia a teda tým ideálnejšia partnerka.

Je však nepopierateľné, že pod Ľuborovým vedením a príkladom sme sa nadštandardne venovali atletike. Ľubor pri tom dokonca preskočil sám seba. S odstupom času a s prihliadnutím k jeho nevýškarskej výške mi to až tak úžasné nepripadá. To taká Maja Zajičková (nomen omen), tá sa preskočila dokonca niekoľkokrát a iba ozajstný neprajník môže pindať niečo o tom, že to bolo iným smerom. Keď ten úžasný výkon chápeme ako skalár (a nemyslím tým onú placatú akváriovú rybku), tak na smere až tak nezáleží. To, že sa nakoniec títo dvaja skokani do rôznych smerov vzali, zaváňa podozrením, či náhodou nekalkulovali s tým, že potomok skokana do výšky a skokanky do diaľky by mohol byť napríklad dobrým trojskokanom.

S atletikou som veľmi rýchlo skončil vo vynútenej pozícii zapisovateľa a diváka. Tiež to malo svoje čaro. Napríklad, keď trénovali, na svoj vek veľmi dobre vyvinuté, adeptky atletiky z nižších ročníkov. Nemohol som neobdivovať, ako ich múdra príroda vybavila proporciami, ktoré im umožňovali podľa potreby meniť ťažisko nad latkou, neudrieť sa pri dopade na pieskové doskočisko a byť fotogenické aj v prípade, že my, náhodní diváci, sme nemali vo fotoaparáte film a v ústach sliny. Keď som nedávno čítal, že na olympiádu do Atén ide 10000 športovcov a až 5000 funkcionárov, začal vo mne hlodať červík pochybnosti, či som urobil dobre, že som s tým športovým funkcionárčením sekol bez toho, aby som sa stal členom nejakej delegácie. Mirečku máš dolary? Klucí já nemám dolary, já jsem delegace. A keď som už pri športovej tematike, nedá sa zabudnúť na naše bezvrtuľové spolužiačky Blaženu a Vierku, ktoré bez ohľadu na vyhovujúce proporcie sem – tam pristáli aj tvrdšie, než pôvodne očakávali.

Pri návšteve u Cvečkovcov, kde sa Laco vnucoval s nejakými organizačnými detailmi pripravovaného stretnutia a Ľubka prehovárala domácu psicu baskervillskú, aby nás nezožrala, sme s domácim Milanom náročne degustovali pol litra Špačkovice. To vám je božský nápoj. Já tedy kupuji u svého drogisty čtvrt litru za korunu, ale řeknu vám, to není k přirovnání. Ak by sa medzi čitateľmi vyskytovali nejakí abstinenti (nepredpokladám), priblížil by som im zážitok z degustácie Špačkovice k pocitom, ktoré som mával (ako brigádnik v Bratislavských mliekárňach) pri degustácii jahodového džemu pôvodne určeného na dochutenie jogurtu. Áno, toho jogurtu, ktorý sa plnil do kónických sklenených nádobiek uzatvorených povoskovaným kartónom a predával sa za neuveriteľnú cenu 1.30 Kčs. Ako v Špačkovici, tak i v tomto džeme bolo cítiť nefalšovaný prírodný pôvod bez prídavkov antioxidantov, emulgátorov, stabilizátorov, farbív a iných zaručene neškodných svinstiev nevinne označovaných písmenom E. A žiadne prídavky a vylepšenia necítite ani v Špačkovici (a to ani na druhý deň!). Kam sa hrabú univerzitní profesori a kandidáti vied. Jožo, to je klasa! Richtár dedinky s takým studeným názvom (Lednica) a akô čudo dokáže vypáliť. Normálne sme mali po tom pollitri chuť začať skandovať Špafi na hrad!. Zabránila nám v tom iba obava, že by nás cez kopec mohlo počuť tam sídliace menšie zlo.

Jožo sa nemôže čudovať, ak ho pri príchode na stretnutie zištne podrobíme ešte telesnejšej prehliadke, ako arabského teroristu s krycím menom Hrča. Hrča pritom na ochutnávanie Špačkovice zamestnáva na plný úväzok Marcella. Marcello ochutnal, pochválil a aj tak mu nedal ochutnať s vysvetlením, že on je lenivý aj chľastať. To mi pripomenulo vysvetlenie tlstých ľudí, že oni vlastne ani nie sú tlstí, oni iba nie sú leniví poriadne sa nažrať.

Historky

Práve som dočítal mail od Ľubky s pochvalou na Last Minute, ktorá sa celkom príjemne číta. Rovnako dobre musia byť čitateľné historky z našej mladosti. Historky musia byť dokonca lepšie, ako skutočnosť. Tak, ako Ľubove prerozprávania filmov boli lepšie, ako filmy samotné. Všeličo je prípustné, ak človek ctí žáner. Výnimočný bol v tomto Zanzotto, ktorý dokonca ľudí delil na tých, ktorí jeho poljohimbínové sentencie returnujú, tých, ktorí ich aspoň pochopia a na tých, ktorí sa po ich vypočutí urazia.

Napriek výzvam sa niektorí spolužiaci zatiaľ neozvali. Lojzo chodí na týždňovky do zahraničia a zavolal. Zavolal v nedeľu, inokedy nemôže. Zavolal, pretože má záujem a chce prispieť k úspechu celého diela. Iní možno sedia doma a čakajú, ako to všetko dopadne. Nešlo pritom o zdvorilostné volania. Chcel som, aby táto per partes vznikajúca písomnosť bola naším spoločným dielom, v ktorom zohrám nanajvýš úlohu redaktora. Spomínate si na pasáž o kolektívnej pamäti? Výsledok trojmesačného zbierania dobových fotografií, historiek a iných relikvií bude na CD. To, čo sa nedostane na CD, to zabudneme. Čo zabudneme, o to sme prišli. Uchovajte si spomienky, to je všetko, čo vám ostane, spievali už pred 30 rokmi Simon s Garfunklom v kratučkej skladbe Bookends Theme, ktorú vám na to CD napálim aj keby som mal byť za to upálený vlastníkmi autorských práv. Dělejte, dělejte, já to pak náročně skritizuju, ako vyhlasoval svojho času môj veliaci generál. Predpokladám, že všetci sa chceme stretnúť!? Ale ak má to stretnutie vyjsť podľa našich predstáv, treba preň urobiť o niečo viac, než poslať peniaze na určený účet a dostaviť sa v určený termín na určené miesto. To nemá byť stretnutie otrávených a znudených (tak som tu, bavte ma), ktorých dokáže prebudiť z letargie iba obdiv prípadných pochlebovačov ó ako dobre vyzeráš, a kde si všade bol, a akú úžasnú kariéru si urobil, óóóh alebo iný oslovil spolužiačku A jejé Jarka, teba by som oblečenú ani nespoznal. Zaiste oceníte, že som do posledného kvázicitátu vložil krstné meno, ktoré sa v našej triede nevyskytovalo. To je len taká prevencia pred zlobou tých, ktorí kvalitu tohto textu oceňujú podľa frekvencie zmienok o nich a samozrejme iba v dobrých súvislostiach. To nemá byť stretnutie, kde kritériom úspešnosti je dosiahnutie 100% účasti dosiahnuteľných abiturientov. To má byť stretnutie ľudí rovnakej krvnej skupiny, ľudí, ktorých nespájal iba zasadací poriadok, ale aj putá odolávajúce zubu času. Niektorí ľudia si nemajú čo povedať po piatich minútach. O koľko je cennejšie, ak si iní majú čo povedať aj po 40 rokoch.

Ak vás neznechutilo ani čítanie P.S. a spomeniete si na ďalšie príhody, napíšte, zatelefonujte, zaesemeskujte, zamailujte. Inak ma donútite kombinovať. Naposledy som kombináciou dospel k poznaniu, že Jano Mika je veľké zviera v Jaslovských Bohuniciach. Do penzie pôjde v roku 2008 a v tom istom roku aj odstavia atómku. To nemôže byť náhoda, ani výsledok spojeného nátlaku Rakúšanov a EÚ. Je to určite výsledok poznania, že bez Jana tá atómka jednoducho nebude fungovať a bude ju istejšie odstaviť v deň jeho odchodu do penzie. Lebo keď nefunguje bordel, treba vymeniť dievčatá a nie záclony. Napriek takýmto konštrukciám mi stále chýbajú príbehy našich cezpoľných spolužiakov. Nemôžem vystačiť s duchaplnosťami typu: O Pastorkovi viem, že bez neho nenaštartuje ani jedno auto, o Paľovi Mazákovi zas to, že bol na vojne mazákom aj v čase, keď jeho rovesníci boli holubmi. To by bolo slabé. Za čas, ktorý trávili spolu sa predsa muselo odohrať množstvo príhod, z ktorých sú už dnes historky. Od Laca som napríklad počul, že protestovali proti príkoriam páchaným na nich vychovávateľkou v internáte tým, že naukladali rôzne potraviny do krytu lampy a výsledok svojej tvorby položili pred dvere jej izby. Zdanlivo nič mimoriadne. Pointou príbehu je, že oné potraviny najprv nechali prejsť svojím tráviacim traktom.

Som rád, že iba niekoľko dní po zverejnení predchádzajúcej historky došlo dementi (čítať tvrdo, to nie je oslovenie) od jej aktérov. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa udementujem. Ale čo už s tým narobím, veď dementi istým spôsobom patrí k nášmu veku. Horšie je, že rozdiel medzi popísanou historkou a skutočnosťou silno pripomína všeobecne známe hlásenie dedinského rozhlasu, že večer sa bude premietať švédsky pornografický film Dala baba vojakovi, neskôr poopravené na avízo premietania sovietskeho panoramatického filmu Balada o vojakovi. Zvyšné informácie boli pravdivé. Nakoľko v tomto prípade ide o háklivú historku, je potrebné utajiť mená jej aktérov a skultivovať terminológiu použitú v dementi. Aktérov môžeme na účely tohto textu cvične nazývať Hrča a Marcello. Tak je vylúčené, že by ich mohol niekto stotožniť so žijúcimi osobami. Skultivovať použitú terminológiu je možné iba do istej miery, čo vysvetlím neskôr. Nie je teda pravdou, že

1.      Naši cezpoľní spolužiaci mali konflikty s vychovávateľkami. Pravdou je, že ich mali svojim spôsobom radi aj keď sa občas na dverách ich izby objavil nápis KRAVÍN.

2.      Naloženie zvyškov potravín do krytu lampy bolo výrazom protestu. Pravdou je, že to bolo výrazom krajnej núdze po havárii vodných zdrojov v okolí Slovnaftu.

3.      Výsledný produkt bol uložený pred dvere izby vychovávateliek. Pravdou je, že bol uložený pred dvere riaditeľa internátu s krycím menom Belzo, kde sa dopravca s nasadením života doplazil prekonajúc aj legendárnu ostražitosť miestnych Cerberov.

4.      Internátni Holmesi nenašli páchateľa. Pravdou je, že sekvenovanie DNK ešte nebolo objavené, že porovnávanie s etalónmi nebolo spoločensky akceptovateľné, ale napriek tomu páchateľa (za ktorého označili neskoršieho slávneho producenta Špačkovice) identifikovali podľa útržku týždenníka Štart, ktorého bol monopolným čitateľom a používateľom. Klasickým vydieraním dotlačili Hrču s Marcellom k priznaniu.

5.      Páchateľov po priznaní Belzo inzultoval. Pravdou je, že Belzo bol už vtedy obéznejší, ako jeden z páchateľov v súčasnosti, a teda nemal šancu našich, vtedy rýchlonohých, spolužiakov dobehnúť.

6.      Dvojica bola vylúčená z internátu. Pravdou je, že odišli sami, nakoľko sa im podarilo včas zohnať privát.

Ostatné ostáva nezmenené. Hrčovi sa mnou zjemnená úprava jeho dementi neveľmi pozdávala a svoj názor podporil príkladom, ktorý dokumentuje, že veci je potrebné nazývať pravým menom bez ohľadu na pobúrenie, ktoré to vyvolá. Ide o hádanku, či slepec môže stúpiť do hovna. Odpoveď A: Môže, pretože hovno vidí je totožná s odpoveďou B: Môže, pretože hovno nevidí, i keď odôvodnenia sú opačné. Skúste si dosadiť za inkriminované slovo akékoľvek iné a uvidíte, aké problémy budete mať s vysvetľovaním pointy hádanky. Asi ako ja pri interpretácii rozprávky O dvanástich mesiačikoch. Moja vnučka, bývajúca necelý kilometer od Polusu, nevedela za svet pochopiť, prečo bolo pre Marušku problémom zohnať vo februári jahody.

Zasadania

Krátko po spisovaní výziev na telefonáty a mailáty sa samozvaný organizačný výbor stretol štvrtý a pravdepodobne posledný krát. Tento krát u nás. Bolo pri ňom dosiahnutých niekoľko historických prvenstiev (Guiness, kde si?). Všetci účastníci sa bez pomoci výťahu a tatranských horských nosičov dokázali vyšplhať do 4. poschodia. Druhým triumfom bolo, že sa nezľakli prítomnosti nášho pitbula Brutusa i keď na druhej strane treba pripustiť, že bol nažraný. A tretím zázrakom bolo, že odolali nástrahám kontrolnej vzorky Špačkovice a dali sa zlákať na mnou vyprodukované palacinky. Tie sa síce príliš nepodarili, ale z vlastnej skúsenosti mi potvrdíte, že v prítomnosti návštevy sa pokazí obraz vášho televízora, v prítomnosti opravára sa prestane prejavovať porucha, pre ktorú ste ho volali a že existuje množstvo ďalších schválností, ktoré potvrdzujú platnosť nielen prírodných, ale aj Murphyho zákonov. Na ďalší deň sa mailom ozvala i Vierka Pastýriková – Kramárová, podľa Závarského konopná hachla, ktorá sa skrochmelila z letúna a podľa Chrobáka orchidea v lavóre, i keď tieto rádobyvtipné označenia vypovedajú skôr o ich autoroch, než o našej spolužiačke, takže nášmu stretnutiu už nič nebráni. Ale keď už som pri tej našej triednej platinovej kráske, nedá sa nespomenúť aspoň dva z plejády vtipov o blondínkach:

Príde blondínka k policajtovi, ktorý stojí pred policajnou stanicou a pýta sa ho Prosím vás, neviete, kde je tu policajná stanica? Policajt sa na ňu prekvapene pozrie a povie Prečítajte mi názov tej budovy za mnou. Blondínka sa otočí, prečíta názov Policajná stanica, obráti sa k policajtovi a spýta sa ho A teraz mi to už poviete?

V lietadle, ktoré letí z New Yorku do Paríža, sedí v I. triede blondínka, napriek tomu, že má letenku do II. triedy a svoje miesto odmieta opustiť. Keď letušky vyčerpajú všetky možnosti, ako ju z miesta dostať, obrátia sa na kapitána. Kapitán im s úsmevom oznámi, že preňho to nie je žiaden problém, nakoľko jeho žena je blondínka a za tie roky nadobudol značné skúsenosti. Pristúpi k blondínke zašeptá jej do ucha pár slov, blondínka sa zdvihne a poslušne zaujme svoje miesto v II. triede. Čo ste jej preboha povedali? pýtajú sa letušky. Ale nič zvláštne. Oznámil som jej, že do Paríža letí iba II. trieda.

Všimol som si, že prvý z vtipov o blondínkach je mimoriadne podobný vtipu, ktorý bol pred piatimi rokmi v internetovom prieskume, ktorého sa zúčastnilo 300 tis. respondentov, označený za najlepší vtip všetkých čias. Tu je:

Dvaja poľovníci idú lesom, keď jeden z nich náhle omdlie. Nedýcha, oči má sklené. Druhý z poľovníkov zúfalo volá mobilom lekára: Môj priateľ je mŕtvy. Čo mám teraz robiť? Lekár odpovedá: Upokojte sa! Najprv si musíme byť istí, že je skutočne mŕtvy. Na druhej strane slúchadla je najskôr chvíľu ticho, potom sa ozve výstrel a znovu hlas poľovníka: Okey, a teraz čo mám robiť?

Účasť na stretnutí by mohla byť dokonca vyššia ako 100 %. Túto neobvyklú účasť by sme mohli dosiahnuť najmä vďaka Lacovi, ktorý sa vypracoval na špičkového sliediča (niečo medzi mjr. Jirsákom a Tommy Lee Jonesom). Dokázal nájsť nielen pendlerku Vierku Fišerovú, nonkonformného Joža Seleckého, samotára Paľa Mistríka, takmer zabudnutého Joža Kostolského, ale aj Alina, ktorý dávno pred ostatnými zdrhol na Západ. Zakotvil síce iba v Prahe, ale Západ je to v každom prípade. Pozdravuje nás spisovnou češtinou, prisľúbil aj účasť, takže sa pobavíme minimálne na jeho slovenčine, o ktorej podobnosti s Paulovičovou vo filme Pásla kone na betóne nepochybujem. A bomba na záver. Laco dokázal nájsť aj Janu Besedovú! A to už išlo o hľadanie porovnateľné s hľadaním myšlienok v prezidentovom novoročnom prejave. Vyhľadal si všetkých Besedovcov v telefónnom zozname Devínskej Novej Vsi a trpezlivo volal jednému po druhom. Už pri treťom volaní naďabil na Besedovej sesternicu. Zvyšok už bol iba rutinnou operáciou. Keď si uvedomíme 40-ročnú pauzu, zmenu priezviska, výzoru, spoločných známych a ďalších identifikátorov ostáva iba zanôtiť si s Del Shannonom Hats Off To Laci. Dúfam, že Laco opojený pátračskými úspechmi neprivedie na stretnutie desiatky neznámych ľudí, ktorí síce s priemyslovkou a s nami nemajú nič spoločné, ale Laco ich našiel, tak prečo by sme mu neurobili radosť a neprijali ich medzi seba.

Na tomto mieste sa patrí končiť a zaprisahávať sa, že už nikdy, naozaj nikdy nesadnem k počítaču a nebudem nič dopisovať a ani napísané donekonečna prepisovať. Lenže, ako hovorí James Bond Never say never again, čo v preklade znamená never nikomu alebo podľa inej verzie buď opäť neverný. S cudzími rečami je celkovo problém. Asi preto, že sú také cudzie. Pocítil som to v Kalifornii, kde ma tlmočník žiadal, aby som sa už nepokúšal hovoriť po anglicky, pretože tak ako ja vravia u nich iba opití černosi. Keďže žil v Amerike a s černochmi sa stretával častejšie, ako ja s Maigom z Gurunu, vyhovel som mu. S angličtinou som mal prúser aj nedávno. Obdivoval som mladú vlčiačku s kupírovaným chvostom a okrem toho, že som sa majiteľa opýtal ako k tomu došla, zaujímalo ma aj jej meno. Bajvaj, znela odpoveď. Snáď By Way, opáčil som s kalifornským prízvukom. Nie, Bajvaj, trval na svojom majiteľ a vysvetlil mi, že to je na počesť miesta, kde ju našiel – na križovatke Bajkalskej a Vajnorskej ulice. Takže s angličtinou radšej nie.

To v Moskve, tam som bol frajer. Nadupaný bábuškou, Brozmanom a dvojmesačným kurzom na Vojenskej akadémii v Brne som okrem iného zarazil nekritický obdiv môjho ľavicovo založeného kolegu, ktorý na VDNCh (to nie je ruská skratka chemickej priemyslovky, ale skratka ich výstaviska, na ktorom už nemajú čo vystavovať) obdivoval, akú veľkú budovu venovali výstave antén. Pointa bola v tom, že tento v Nemecku vyštudovaný Maďar sa nestihol zoznámiť s celou azbukou a ruský nápis APTEKA (lekáreň) čítal ako ANTENA. Patril do rodu tých, ktorý nápis MIRU MIR čítajú ako MUPY MUP a v mailovej adrese namiesto znaku napíšu rovno ZAVINÁČ. Ešte dobre, že nie údenáč.

Aj keď to málokto predpokladal, uskutočnilo sa aj piate zasadanie OVS (kto si myslí, že ide o okresnú vojenskú správu, je trochu vedľa, pretože ide o Organizačný výbor stretnutia). Uskutočnilo sa opäť vo vile Cvečkovcov, ktorí opäť vystupovali v dvojúlohe manželov – spolužiakov (ďalej len manželiaci). Zasadanie sa nieslo sa v znamení spomienok, syrových nití, nízko stupňového piva a dobrej hudby. Spomienky ma prekvapili. Je neuveriteľné, koľko podrobností sme poskladali z tých čriepkov, ktoré ostali v jednotlivých hlavách. Pripomínajú hlásenie počítača, že našiel niekoľko osamotených reťazcov, ktoré nemajú význam a pravdepodobne iba zaberajú miesto. Tie naše nemajú význam iba v prípade, že ostatnú osamotené. Ak sa pospájajú s inými osamotenými spomienkami, dá sa pozoruhodne presne rekonštruovať jedna štvorročnica zo začiatku druhej polovice dvadsiateho storočia. Škoda len, že sú tak úzko naviazané na ich aktérov, že pre nezainteresovaných sú prakticky bezcenné a teda neopísateľné. Nadšenie z toho, ako sa nám vybavujú spomienky na školské roky postupne vystriedala depresia pri náhlych zmenách tém rozhovoru. Aj tam sme sa síce dopracovali k odpovediam, ale až po niekoľkých hodinách či dňoch (časť odpovedí je stále ešte on the road). Po dlhšej rozprave sme sa napokon uzniesli, že stretnutie je pripravené, nite boli čerstvé, pivo pochádzalo zo šiesteho schodu, baskervilka bola neagresívna a hudba počúvateľná. V tomto poslednom bode máme síce s domácim pánom odlišné názory, ale ani to nezabránilo, aby mi moju zbierku neobohatil o niekoľko vzácností. A víkend som strávil zbavovaním vinylových kotúčov šumu (zapráskané desky).

A keď sme u tých manželov treba spomenúť, že Bolek Polívka raz chválil inštitúciu manželstva, pretože v ňom môžeme súložiť, aj keď sa nám nechce. Za ešte väčší vynález však pokladá Viagru, pretože s jej prispením môžeme súložiť, aj keď už nemôžeme. Internetom mi prišla správa, že Playboy pripravuje samostatnú edíciu pre ženatých mužov. Každý mesiac bude na jeho obálke tá istá žena.

Na záver hodí trochu chémie, najlepšie od skupiny Lojzo, ktorá si v Učiteľke chémie zanôtila:

-ný, -natý, ženatý,

-itý, zbitý, ičitý,

-ový, -istý, -ičelý

Že ste sa to učili inak? To si predsa nemôžete pamätať. Veď od maturity po stretnutie uplynie 14623 dní, to je vyše 350 tisíc hodín! Každú hodinu nám odumrú desaťtisíce mozgových buniek. Za tú dobu nám, zo IV. C, odumrelo toľko mozgových buniek, že by sa nimi dala vypchať Cheopsova pyramída. V takej situácii tvrdiť, že si pamätáme na nejaké koncovky je značná opovážlivosť. A na úplný záver ešte jedno upozornenie. Metamorfózy tohto textu sú výsledkom dlhodobého a kontinuálneho procesu s prispením viacerých autorov. Márna bola moja snaha zachovať jeho štruktúru a chronológiu. Ani ich nehľadajte. Nenájdete.

Dobrík

Tak konečne dorazil príhovor od Dobríka. Všetka česť, je jedným z malého počtu tých, ktorí v tomto prípade dodržali sľub. Asi to nie je až také jednoduché sadnúť si pred list čistého papiera a písať bez istoty, ako to dopadne. Ja, ktorý som už prehral vo viacerých televíznych súťažiach a napriek tomu sa chystám prehrať aj vo zvyšných, o tom niečo viem. Dobrík dokázal napísať príhovor, napriek vyrušovaniu kopulujúcimi holubmi. Nechápem síce, čo ho na kopulácii, čiže na poletovaní holubov pod kopulou lacného hotela v Paríži, vyrušovalo. Jedine, ak by tam tie hnusné holuby priamo súložili (i keď ani to nie je správny výraz, pretože slovo súlož je odvodené od spolu ležania a pokiaľ viem holuby pri párení neležia). Zdráham sa použiť vhodnejšie slovo, pretože by som tým odpudil aj zvyšok puritánov. Jedno hovno stačilo. Takže sa vrátim k tým kopulantom. Že takto chápaná kopulácia vyrušuje, tomu rozumiem. Byť na hranici sexuálnej penzie, byť sám v hriešnom meste, byť pôvodom Slovák a byť svedkom niečoho takéhoto, to sa teda nečudujem, že pritom aj písanie stojí. Ak by niekoho poburovalo spojenie slov byť pôvodom Slovák, môžem ho upokojiť, že v uvedenom kontexte som ním mienil iba našu príslovečnú závisť (v tomto prípade holubom). Tú máme takú hypertrofovanú až sa zdá, že Slováci niekedy v minulosti zmutovali alebo sa stali obeťami génovej manipulácie zo strany malých zelených mužíčkov. Gustáv Krajči, predtým ako upadol do úplného zabudnutia, sa preslávil výrokom, že Slováci si závidia i rakovinu.

Viac, ako kopulujúce holuby, ma však zaujala pasáž o hračkách. Zdá sa mi, že Dobrík, odsudzujúc pascu idealizácie mladosti, do nej sám padol. Je pravdou, že naši otcovia hrávali futbal s handrovými loptami, že my sme tlačili nosy na výklady hračkárstiev a po vreckách sme nosili hlinené guľôčky (sem tam sa našla i sklenka) a u jedných i u druhých sa k tejto dobe viažu pekné spomienky. Ale vyvodzovať z toho, že bolo lepšie, i keď bolo horšie, je buď kriminálny čin alebo dôsledok absencie logiky, vrátane paradoxnej. Od toho je iba krôčik k nostalgii, spojenej so sledovaním mrvenia klasov v jemných neupracovaných dlaniach straníckych tajomníkov, k sledovaniu obľúbených estrád s obľúbenými zaslúžilými, ba priam až národnými umelcami, k sledovaniu majorov Zemanov, Mužov na radnici, Okresov na severe a Žien za pultom, k porovnávaniu cien, až k dosiahnutiu konečného štádia, ktorým je výrok Za socializmu bolo lepšie. A to hrozí väčšmi, než sme schopní si pripustiť. Stačí sa pozrieť do Čiech. Alebo do zoologickej záhrady. Aj tam majú zvieratá stravu trikrát denne, pred nepriateľmi ich chráni klietka a keby ste ich vyhnali do voľnej prírody, tiež by asi bľabotali o tom, že v klietke bolo lepšie. Neverím, že by to antikomunista, antitotalista, antikonzumák Dobrík myslel vážne. Asi mu to len tak ušlo. Alebo tie holuby?

V tejto súvislosti sa oddá spomenúť, že pri flákaní sa internetovými stránkami (znalci tomu vravia surfovanie) som sa dostal k článku, v ktorom jeho autor porovnáva relácie cien a platov v roku 1965 s reláciami cien a platov v roku 2003. Niektoré údaje by tých socialistických nostalgikov, do zblbnutia opakujúcich, že mlieko stálo 1.90 Kčs, asi prekvapili. Tak napríklad kilo kávy stálo dnešných 2040 korún, kilo múky 36, fľaša piva 16, pánsky oblek 12000, plynový sporák 32600, čiernobiely televízor 43000, Škoda 1000 MB 516700 a liter benzínu 27. Samozrejme diluviálni boľševici by v rámci odvety vytiahli ceny lístkov do kina, detských topánočiek, kyseliny sírovej a rekreácie ROH. Napriek tomu a v rozpore s Dobríkovým názorom naďalej tvrdím, že bolo horšie i keď bolo horšie, a to tak v materiálnej, ako i v duchovnej oblasti. A dodávam, že boháči s ľavicovými názormi a sociálnym cítením, ktorých stretávam stále častejšie, spôsobujú vo mne silný napnelizmus. Neinformovaných uisťujem, že Dobrík ani ja sme boháčmi neboli, nie sme a už asi ani nebudeme. To iba pre prípad, že by niekto chápal predchádzajúcu vetu ako osobný útok proti nemu.

Na druhej strane uznávam, že sofistikovanosť hračky málo súvisí s radosťou, ktorú dieťaťu prinesie. Deti majú vlastnú hierarchiu hodnôt a máloktoré z nich vymení svoju obľúbenú, obitú a často už nefunkčnú hračku za novú Bárbinu. Dobríkov spolubývajúci emigrant Pavol Zlatoidský (to meno má taký Mečiarovský nádych) dokonca píše o Somálcoch, ktorí si spomínajú na svoje šťastné detstvo počas občianskej vojny, pretože sa mohli hrať s lesklými nábojnicami a črepinami šrapnelov. Ani Randolph Hearst v nádhernom filme Občan Kane by nevymenil dutú sklenenú guľu s vymodelovanou krajinou vo vnútri, na ktorú sa po potrasení znášal umelý sneh, za svoje tlačové impérium, ani za divadlo, ktoré postavil pre svoju milenku a určite ani za otrasný zámok, ktorý postavil pre seba (videl som a stačilo). Tú guľu zvieral v ruke aj v okamihu svojej smrti šeptajúc Rosebud. A Tomáš so Spytihněvom v Hostinci U Kamenného stola? Tí si radšej kazili gramatiku, než by uznali malichernosť ich dávneho sporu o neukončenú výmenu sklenenej guľôčky za desať obyčajných. A nakoniec, ani ja by som predtým popisované travexové rakety nevymenil za dokonalé artefakty, ktoré teraz ponúkajú v stánkoch s takzvanou zábavnou pyrotechnikou.

Na tomto mieste sa nedá spomenúť naše multizberateľstvo. Měl jsem doma mince, byli po mamince mého nevlastního strýce. Císař na mně civí, z mincí jako živý, škoda, že jich nemám více. To postihlo v tom období takmer každého z nás, pričom nezačalo na priemyslovke a pre časť z nás ani priemyslovkou neskončilo. Zbieralo sa takmer všetko a nazbierané sme vymieňali so zaujatím skutočných burziánov. Zberateľská mánia bola asi reakciou na všeobecný nedostatok (keď sme chceli počúvať dobrú hudbu, museli sme si ju nahrať, známky, pohľadnice, obaly žuvačiek a čokolád boli okienkami do neznámeho sveta), pretože v súčasnosti takmer zaniklo. Hudby je toľko, že túžime skôr po tichu. Knihy nikto nečíta a kto číta, ten si ich spravidla nemá za čo kúpiť. Keď som čítal Bradburyho 451° Fahrenheita vnímal som to ako čistú science-fiction. A ona to nakoniec bola prognóza. Úvaha, že čitateľ Dostojevského a kôň Przewalského sú rovnako ohrozené živočíšne druhy, nie je ani taká nadsadená, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Namiesto kina máme video and TV a na zbierku známok už nenalákame ani babku z Pitelovej. Zberateľstvo, ktorého zmyslom bolo obklopovať sa krásnymi predmetmi síce ostalo, ale od malých zúbkovaných grafík sa posunulo smerom k obrazom, porcelánu a automobilovým veteránom. Kde sú tie časy, keď som za jej jeden zoschnutý plátok (dovtedy nepoznanej) žuvačky vymenil moju najcennejšiu monackú známku s kniežaťom Rainierom a Grace Kelly. Dodnes neviem, či to bol dobrý obchod. Dodnes však viem, že výmena prebehla medzi mnou a Romanom Miličkom, Moravákom zo Strážnice, mojim spolužiakom. A že to bolo v roku 1958 alebo 1959 pred hotelom Tvarožek. No povedzte, na ktorého Boha si to toľko rokov pamätám, keď na milióny dôležitých informácií si nespomeniem a nespomeniem. Sú chvíle, keď si nespomeniem ani na to, na čo si neviem spomenúť.

Očakávania

Pôvodne som túto časť nazval DEPRESIA a mala aj taký podtón. Našťastie sa opäť ukázala pravdivosť Nárožného výroku Nač stahovat kalhoty, když brod je ještě daleko a ja som s radosťou pôvodný text vymazal. Už som vymazal nejeden odsek, najmä z dôvodu jeho údajne deprimujúceho obsahu. Ale uznajte sami, čo je deprimujúceho na odseku, ktorý začínal správou z tlače, že slovenskému mužovi v našom veku ostáva štatistických 12 až 15 rokov života. To predsa nie je dôvod na depresiu, ale výzva žiť zmysluplnejšie, ta ne?

Posledný májový deň ma totiž Laco prekvapil jóbovkou, že poplatok zaplatila štvrtina (slovom osem) záujemcov o stretnutie, pričom štvrtinu zo štvrtiny (to je tak málo, že to ani neviem vypočítať) poslali manželiaci Cvečkovci. Jožo Selecký účasť na stretnutí odriekol. Na prvý pohľad nič mimoriadne. Do stretnutia ostáva 25 dní, Slovač si všetko necháva na poslednú chvíľu, zahraniční zaplatia až na mieste atď. Ale začal vo mne hlodať červík pochybnosti. Čo ak sme to s tým optimizmom prehnali, čo ak chvíľkový záujem vystriedala každodenná všednosť, čo ak internetová stránka s fotografiami a textami pôsobí vlastne demotivujúco (načo tam ísť, keď je všetko na webe)? K depresii prispela aj moja kolegyňa, ktorá sa priznala, že iba niektoré časti tohto textu prečítala s pobavením a bez potláčaného zívania. Odvtedy som už nenapísal nič, pretože nie je mojou ambíciou byť autorom a súčasne jediným čitateľom napísaného. Našťastie sa Laco vrátil z návštevy u skokanských manželiakov a tvrdil mi, že sa Maja na texte celkom dobre bavila. Takže píšem ďalej. Už mám čitateľa. Dobre sa mi píše s predstavou konkrétneho adresáta. S ním to ide, kolektívnemu adresátovi môžem napísať iba prejav. A prejavy už dlho nemám rád, ani z pozície poslucháča, ani autora. Píšem, pretože som to v slabej chvíli sľúbil Lacovi, píšem, aj keď mi to nejde, pretože som ostal tým duševným robotníkom, za ktorého ma označil Zanzotto, a nie talentovaným pisálkom, za ktorého by som sa rád považoval ja. Píšem bez nároku na úplnosť, pretože som nebol kronikárom, ani účastníkom všetkého a aj tá pamäť … Nakoniec, reinkarnácia spomienok je jedným z racionálnych dôvodov nášho stretnutia. Uvidíte, že kolektívna pamäť robí divy. Po sčítaní našich aktuálnych IQ nás vezmú nielen do študentskej menzy, ale aj do tej s veľkým písmenom.

Pred časom som čítal (div sa svete, v Chemických listoch!) povzdychnutie jedného autora všetci hovoria, nikto nepočúva; všetci píšu, nikto nečíta. Dúfam, že v tomto prípade to bude naopak a čo jeden napísal, prečítajú všetci. Dyslektikom to prečíta opatrovateľka. Ani vlastne neviem, či máme medzi sebou nejakého dyslektika. Pochádzali sme väčšinou z chudobných rodín a na nejaké dyslexie, alergie a na iné panské huncútstva sme nemali prostriedky. Pomaly to dopisujem, zo slúchadiel mi znie Elvis a mne ostáva iba dodať: Príďte, už sa na vás teším. Stoly sa budú prehýbať pod dobrotami, bude znieť lahodná hudba a všade dookola budú samí príjemní známi ľudia. Komu nebude vyhovovať ponúkané menu, môže si v štýle Jula Satinského objednať niečo pod zub v cene nepresahujúcej výšku mongolského štátneho rozpočtu. Julo s tým mal konkrétne skúsenosti, pretože už na škole chcel v rámci záujmovej činnosti navštevovať krúžok mongoloidov.

A pozrite si fotografie z posledného stretnutia, aby sa vám neprihodil taký lapsus ako mne, keď som o človeku s výzorom arabského teroristu, ktorého okolostojaci oslovovali Hrča vyhlásil, že ten s nami určite nechodil do školy a na naše stretnutie sa dostal omylom alebo zo zištných dôvodov. Vlastne sme ho nechali medzi sebou iba preto, že nemal ruksak na chrbte. Aby skrátka naše tváre pri stretnutí so spolužiakmi nenadobudli výraz kandidáta, ktorý sa ocitol na nezvoliteľnom mieste kandidátky alebo výraz, o ktorom Vladimír Renčín pod svojím krásnym kresleným vtipom napísal: Cizinče, z výrazu vaší tváře soudím, že ste do zdejšího knihkupectví zabloudil omylem. I keď v prípade spolužiakov, ktorých (možno) uvidíme po 40 rokoch (Jožo Selecký alias Willy, Draža, Vierka Fišerová, Alino, Janka a Jožo Kostolský alias Štupliš) nám ani fotografie nepomôžu. A aktuálna verzia Moniky Deharovičovej ostane pred nami ukrytá naďalej. V každom prípade bude vhodné vziať si fotoaparáty, aby sa táto lapália o ďalších 40 rokov neopakovala.

Takže príďte! A berte to ako rozkaz od podplukovníka vyradeného zo všetkých vojenských evidencií. Výhovorky sa neprijímajú. Nedostatok času, plnenie iných dôležitých úloh, nezamestnanosť, nadváha, nepravidelný tlkot srdca, spustené rampy (moja obľúbená výhovorka), ani spustené nohavice, či očko na pančuchách nemôžu byť dôvodom, aby ste si nechali ujsť toto jedinečné a neopakovateľné stretnutie. Ako v reklame na Fidorku (keď musíš, tak musíš). Je to Last Minute! Absolutely, dodal by Mr. Bean.

It's Over

Tak, a je po všetkom. Teda nie úplne po všetkom, zatiaľ iba po stretnutí. Je čas bilancovania tých spoločne strávených 12 hodín. Načim upozorniť, že celých 12 hodín (od šerenia sa, ku kuropění) vydržalo iba kaviarenskými ventilátormi ošľahané tvrdé jadro triedy. Vydarilo sa stretnutie? Naplnili sa naše očakávania? Oplatila sa vynaložená námaha? Kedy si ho zopakujeme?

Naše schádzanie sa by Vlasta Burian komentoval slovami Pánové, vy se zde slézáte, jak švábi na pívo. Tempo bolo pozvoľné a tí z nás, ktorí nepostrehli, že hlavný vchod Apollo klubu je zozadu (ako napr. Luďo a ja), ostali osamotení a tuho rozmýšľali, či si nepomýlili dátum, čas alebo miesto. Luďo dokonca uvažoval, či je v správnej krajine. Začiatok stretnutia prebiehal v intenciách nevyhlásenej súťaže Who Is Who. Došlí mali poznať prichádzajúcich skôr, než sa títo stihnú predstaviť. Jednoznačným víťazom sa stal Jožo Kostolský, ktorý sa umiestnil na druhom mieste. Prvá cena nebola udelená, pretože sme ju rezervovali pre spolužiaka, ktorého nespozná nikto, dokonca ani on sám seba samého. Jožo Kostolský v snahe zvíťaziť dokonca vyrástol! Z chlapca, ktorého prezývka štupliš napovedala, že nebol omnoho vyšší ako výrobok z korku, sa prepracoval na vyšší európsky priemer. Na ďalšom mieste sa umiestnil Alino, ktorý využil na naše zmätenie kombináciu viacerých rafinovaných trikov. Inšpirujúc sa inšpektorom Clousseauom prišiel smerom od Tróje, odkiaľ ho nikto nečakal, zmenil si farbu vlasov z plavých na striebristé, doplnil celok fúzmi, bradou a okuliarmi, hovoril plynulou federálčinou a nebyť nejakého nedočkavca v našich radoch, ktorý vykríkol jeho meno, mali by sme problémy. Takto sme mali možnosť tváriť sa ako súdni znalci a unisono si mrmlať: To je Alino, to je jasné, kto by ho nepoznal. Ďalším problémom mala byť Janka, ale tú som, verný tradícii z predchádzajúceho stretnutia, nespoznal iba ja, pretože som ju pokladal za manželku niektorého zo spolužiakov, ktorá si ho prišla, v duchu domácich tradícií, vyzdvihnúť (co je doma, to se počítá, pánové). Paradoxné pritom je, že práve Janka sa zmenila minimálne. Výdobytky chémie z nej síce spravili platinovú blondínku, ale na druhej strane dlhodobý pobyt na ministerstve jej dopomohol k zachovaniu mladistvého vzhľadu a sviežej pleti. Posledným problémom mala byť Draža a Vierka Fišerová, ale tie nám to uľahčili jednak tým, že si vyrobili rovnaké vlasy, aké mali na priemyslovke a jednak tým, že okrem prípustného a pochopiteľného zaoblenia hrán sa ani nezmenili.

Výzorom prekvapil Janko Pastorok, ktorý pláva proti prúdu a zatiaľ čo nám ostatným vlasy šednú, belejú (kak parus adinokij), prípadne sa s nami nadobro lúčia, Janko, ktorý bol počas priemyslovky tmavším blonďákom, nadobudol v súčasnosti vzhľad tmavšieho bruneta. Ale inak ostal rovnaký, s mierne udiveným výrazom v tvári a zhovorčivosťou na úrovni jednej miliďurinskej. Prekvapil aj náš triedny, ktorého vlasy majú už dlhšiu dobu charakter nepovinného predmetu, ale ktorý napriek tomu vyzerá tak dobre, že pre nezainteresovaného by bol značný problém ho nájsť medzi nami, o 12 rokov mladšími sopliakmi. Nemožno sa preto čudovať, že počas večera sa Vierka P. od neho ani nepohla. Zámerne skracujem jej priezvisko, aby som nebol inzultovaný istým Marošom K. Neviem, či ste si všimli, že Jano Mika bez príznakov plastickej operácie silne pripomína Freddieho Mercuryho. Líšia sa snáď iba v tom, že Jano nie je zo Zanzibaru, nespieva, má iné predné zuby a ostal (aspoň dúfam) heterosexuálom. Dalo by sa zmieniť aj o silnej podobe Ľubky so španielskou kráľovnou Sofiou, ale to by ma už jedna časť spolužiakov podozrievala, že od Ľubky niečo chcem a zvyšok by si v tom momente uvedomil, že vôbec netuší ako vyzerá kráľovná Sofia, prípadne, že nejaká kráľovná Sofia vôbec existuje.

Už zmienená Ďurinská sa vybrala do Bratislavy v skorých ranných hodinách (aby nezmeškala!?). Nezadarilo sa. V cieľovej rovinke bola predstihnutá spolužiakmi z blízkeho Hamburgu, Haify a Malmő a spoločne so Skoumalovou dorazili s meškaním hodným akademického senátu. Dochádzka nevyšla ani Petrovi, ktorý na stretnutie prišiel skratkou cez Šaľu a tiež Lojzovi, u ktorého som príčinu, ani výhovorku nezistil. Vôbec nedorazil Selecký (po Lacových informáciách s tým ani nikto nerátal), Anka Poliaková (po Lacových informáciách s tým rátal každý), ani Jano Mistrík (po Lacových informáciách s tým rátal málokto). Najväčším šokom však bolo, že neprišiel Jožko Hetényi, ktorý mohol a mal byť ozdobou stretnutia, a ktorý napriek tomu uprednostnil polihovanie v nemocnici. A to som poctivo skúmal jeho aktuálne fotografie, aby som si ho s nikým nesplietol. Škoda. Ostáva mi, v mene všetkých zúčastnených, popriať mu skoré uzdravenie.

Po Lacovom úvodnom prejave sa v abecednom poradí prednášali stručné správy o sebe, tzv. samosprávy. Niektorým bolo tak ľúto bubliniek, nenávratne unikajúcim z naliateho šampanského, že svoje curriculum vitae skrátili na tri vety (poďakovanie organizačnému výboru, oznámenie pracoviska a počtu detí a a to je tak asi všetko). Je neuveriteľné, koľko spoločných čŕt malo prednesených 34 osudov. Veľa z nás pracuje mimo oboru (a to nám v 60-tych rokoch vraveli o úžasnej perspektíve chémie), veľa z nás pracovalo prakticky celý život na jednom mieste (a to ani nie sme v Japonsku) a veľa z nás považuje svoju rodinu za takú dôležitú, že jej venovali podstatnú časť príspevku. Po prípitku a večeri sa na ploche sály vytvorili záujmové diskusné krúžky, ktoré z vtáčej perspektívy mohli pripomínať spartakiádne vystúpenie. Ich zloženie sa plynulo obmieňalo na rozdiel od krúžkov sedavých. Krúžok slabochov-fajčiarov dislokovaný na terase bol neustále infiltrovaný nefajčiarmi, ktorí zadarmo dýchali naše peniaze premenené na cigaretový dym.

Laco zaistil na stretnutie takmer rodinného discjockeya, ktorý striedal Abbu s dychovkou, na čom mi vadilo iba to, že mi spolužiactvo pripisovalo autorstvo týchto kompilátov. Nakoniec sa dostalo i na hudbu pripravenú špeciálne na toto stretnutie. Po prehraní putoval výber českej pop music 60-tych rokov do Izraela, kde ponuka tejto hudby je mizerná a zopár nostalgikov si ju rado vypočuje a druhý výber ostal rodinnému DJ ako etalón. Exodus prítomných po oznámení o uzavretí účtov ustálo iba zopár skalných, ale aj tí po uplynutí 12 hodín od začiatku stretnutia s brieždením opustili miesto činu. Potom ma už prekvapil iba Dobrík. Celý večer pravidelne popíjal, celý večer ma pravidelne provokoval, o 04.49 h. zaspal a zmĺkol, aby o 07.00h. vstal čerstvý ako rybička. Ľudí s takou vitalitou by malo byť povolené celoročne strieľať bez predchádzajúcej výstrahy.

Keď už som bol kvôli tomu nezmarovi donútený vyliezť z postele aj ja, nahral som 88 fotografií do počítača a nestačil som sa čudovať koľkí zo spolužiakov majú na fotkách červené oči. Asi to nejako súvisí s ich politickou orientáciou. To náš pitbul má na fotografii oči jasne zelené. Asi požiadam Greenpeace alebo iné hnutie, aby si nášho Brutusa vybrali do svojho loga. Určite je fotogenickejší, ako veľryba alebo panda. Mám smutnú správu pre Maju F. S využitím príslušného softvéru dokážem korigovať červené oči, nedokážem však otvoriť oči zatvorené. Tento defekt môže byť u Majky dôsledkom opakovaného sledovania Kristiána: zavřete oči, odcházím ... Aspoň si bude nabudúce dávať pozor a s tým jej cudne sklopeným pohľadom to v jej veku nebude preháňať.

Trochu neskôr (Č+54 h.) odoslal svoj pozdrav aj Zanzotto, spoločne s výberom maminých fotografií. Oboje ma potešilo a cez Laca zariadim, aby to potešilo aj ostatných. Najúžasnejšia, napriek silnej konkurencii, je pritom jeho aktuálna fotografia, ktorú odoslal iba 4 hodiny pred mojím príchodom v pondelok do práce. Také portréty visia v nadnárodných spoločnostiach. Ale čo budem popisovať, treba vidieť. Na druhej strane nutno ještě podotknouti, že portrét často a na rozdiel od obrazu Doriana Graya, predstihuje predlohu. To sa už stalo Fučíkovi, keď ho portrétoval Max Švabinský, Che Guevarovi, keď sa zistilo, že v polarizovanom svetle vyzerá lepšie ako v normálnom a napokon i Štefánikovi, ktorého bez generálskej čiapky ani nespoznáte. Aj Zanzotto pri osobnom stretnutí (na ktoré si našiel čas medzi Londýnom a Vysokými Tatrami) vyzeral civilnejšie, ako na tej slávnej fotke.

Same Time, Next Year

takto jednoducho vyjadria Američania môj nápad do budúcnosti. Nepíšem to po americky, preto že viem po americky (to nevedel ani major Terazky), ale preto, že si pamätám originálne názvy zhliadnutých filmov. Celkom dobre sa to hodí pri konverzácii s Japoncami, Švédmi a príslušníkmi iných exotických národov. Z tohto filmu si aj tak okrem názvu veľa nepamätám. Podstatné je, že ním chcem podporiť myšlienku každoročného stretávania sa. Pochopiteľne stretávania sa iba tých, ktorí v duchu Komenského chcú, môžu a vedia. Chcenie a možnosť nechám na uváženie každého, čo sa týka vedenia viem, že na budúci rok pripadne piatok na 24. júna. Na mieste sa dohodneme neskôr. Stretnutie o dva roky, keď väčšina z nás bude mať 60 rokov alebo stretnutie každých päť rokov, navrhované nostalgikmi, ktorí nemôžu zabudnúť na päťročnice, vôbec nevylučuje každoročné stretávania sa. Obávam sa, že s predlžovaním intervalov stretnutí bude rásť počet tých, ktorí už nebudú ani chcieť, ani môcť, ani vedieť, ktorí skrátka už nebudú. Je to možno desivé, ale ako vyštudovaný krízový manažér vidím veci v ich najhoršej verzii. Pozitívne je, že sa človek potom úprimne teší každej odchýlke od predpokladaného. Máte rok na rozmyslenie. V máji 2005 sa samozvaný organizačný výbor sám ozve. 

Ešte som ostal dlžný vysvetlenie, prečo Dobríka v predchádzajúcich textoch nenazývam krstným menom. Hlavný internetový cenzor Laco odmietal uverejniť jeho meno v hovorovej verzii Luďo a trval na spisovnej verzii Ľudo. Je to jazykovo správne, ale keďže som ho tak nikdy neoslovil, ostal Dobríkom. Vyhovel som aj Lacovej požiadavke na redukciu počtu odsekov, aj keď som tým stratil posledné zvyšky prehľadu nad napísaným. Ale zmeniť frotérov na spisovných frotteurov som už odmietol. Cudzích frotteurov nechceme a našich, slovenských frotérov si nedáme, odkazuje mu aj terasomočič Jano Nečas SlovaKIA.

A na ten najúplnejší záver sa patrí uviesť prehľad literatúry a iných JPP zdrojov, z ktorých som skonštruoval predchádzajúci text. Nerád by som sa jeho neuvedením dostal do skupiny zlodejov, ktorých činnosť sa iba v starom Egypte nazývala vykrádaním, neskôr to už bolo prerozdeľovanie, premiestňovanie, arizovanie, znárodňovanie, privatizácia, tunelovanie a kompilovanie. Takmer vyčerpávajúci prehľad som uvádzal v starších verziách tohto textu. Neskôr som ho vypustil, pretože vyčerpával iba čitateľov.