Medzi veľkosťou výhry a intenzitou nutkania zopakovať si dosiahnutý úspech existuje priama úmernosť. Tú poznajú nielen gambleri, ale aj účastníci Duelu. Úmernosť prestáva fungovať, ak medzi dvoma účasťami v súťaži uplynie väčší časový odstup. Ten totiž ovplyvňuje nielen tvorcov súťaže, ale i súťažiacich. Dvakrát nevstúpime nielen do rovnakej rieky, ale ani do rovnakého Duelu. Jedenásť rokov po mojom deväťnásobnom víťazstve v Dueli mi Gregor Mareš ponúkol možnosť účinkovať v Dueli šampiónov a ja som s ňou ľahkomyseľne súhlasil bez toho, aby som o nej niečo bližšie vedel. Vedel som iba to, že po jedenástich rokoch sa moje kognitívne funkcie zhoršili, takže sa ešte ťažšie budem pasovať s päťsekundovým limitom, než vtedy. Pri dodatočnom zoznámení sa s plánovaným priebehom súťaže ma prekvapilo, že účastníci prvého Duelu šampiónov z roku 2022 budú nielenže súťažiť aj tentoraz, ale bude zabezpečené, aby vo vyraďovacom kole nesúťažili navzájom. Síce tým získali istú výhodu, ale ak chce niekto uspieť musí zvíťaziť v akokoľvek nastavenom systéme súťaženia a preto mi odvolanie mojej účasti v súťaži pripadalo zbabelé.

Za dobré testy (súťažné otázky) sa vo všeobecnosti považujú také, u ktorých nikto nedosiahne 100% úspešnosť, ale tiež sa nenájde nik, kto by nezabral aspoň na jednu otázku. Dočítal som sa, že pred jedenástimi rokmi bol autorom otázok do súťaže môj generačne i profesionálne blízky Ing. Jaroslav Čorba, takže ich okruhy a obťažnosť  mi vyhovovali a vysvetľovali, prečo som uspel. Od prihlásenia sa do Duelu šampiónov som si pozrel niekoľko bežných kôl súťaže, aby som zistil, ako sa po jedenástich rokoch zmenila. Pozitívom je, že pribudlo audiovizuálne spestrenie kladených otázok. Posun ich tematiky k záujmom mladšej generácie, ma síce osobne nepotešil, ale chápem jeho nutnosť pre priblíženie súťaže aktívnej generácii.

S deficitom spánku, vystresovaný a v porazeneckej nálade som sa vybral súťažiť s pocitom, ktorý mal Rudolf II. v Cisárovom pekárovi, keď idúc za grófkou Stradovou vyhlásil „jdu se historicky znemožnit.“ Už povinnosť dostaviť sa do štúdia na druhom konci Bratislavy do pol deviatej ráno som považoval za istú formu trestu. Stihol som to aj s rezervou, takže som mal možnosť sledovať prípravu štúdia, zlaďovanie techniky, personálu i účinkujúcich. Všetko sa úspešne dokončilo a nakrúcanie prvého súperenia tohoročného Duelu šampiónov mohlo začať. Mojim súperom bol štvrťfinalista minuloročného Duelu šampiónov. V úvodnom „krížovkárskom“ kole som sa zasekol na otázke termínu pre topenie snehu, ktorý som nepochopiteľne nazval českým slovom obleva, namiesto správneho odmäku. Súťažiaci vedia, že prvý kiks spravidla nebýva kiksom posledným a ja som o hneď potvrdil nechápavým výrazom, keď som si mal spomenúť na Koleníkovo krstné meno. Zmizla uvoľnenosť, takže príchod skutočnej otázkovej smršte ma našiel už zmiereného so všetkým, čo bude nasledovať. Očakával som problémy s vtesnaním sa do časového limitu, ale na prekvapenie v ňom veľa problémov nebolo. Viac času by mi asi pomohlo na to, aby som v súperovej otázke odhalil, že v rade čísel „38, 300, 322, 1917, 2012“ ide o názvy známych filmov. Alebo mali vsunúť číslo 1984. Aj na identifikáciu Remarqueovho románu Víťazný oblúk podľa dr. Ravica utekajúceho pred fašizmom by sa zišlo pár sekúnd navyše, pretože som ho čítal pred vyše 50 rokmi. Dodatočne som si spomenul iba na historku so zákazníkom, ktorý prišiel do predajne Česká kniha na Kamennom námestí a pýtal si knihu Víťazný klobúk od Hemingwaya. Spomienka pritom nemusí mať hodnotu 50 rokov. Stačí aj o sedem menej. Tie uplynuli od katastrofy ropného tankera Amoco ... a päť sekúnd, ktoré mi nestačili na doplnenie jeho názvu stačilo na odňatie 200 bodov.

Súťaž je zaujímavá aj rôznymi peripetiami, ktoré pri nej nastanú. Keďže viem o tom, že z pamäte najskôr mizne následnosť udalostí a letopočty, preventívne som súperovi posunul otázku z oblasti “vek slávnych“. A čuduj sa svete, bolo treba zodpovedať, v akom veku zomrel môj najobľúbenejší spevák Elvis Presley!

V čase medzi nakrúcaním a odvysielaním som si pozrel všetky časti Duelu šampiónov a môj pôvodný pocit „že mi otázky nesadli“ rýchlo nahradilo presvedčenie, že tento typ súťaže je už pre iných súťažiacich. Moje zlyhanie pri hľadaní toho, čo majú spoločné slovenské obce Blažov, Dudváh, Dvorce, Hámre a Okrut (ktoré zanikli vďaka priehradám alebo potrebám armády), mena pani, u ktorej bol Sherlock Holmes podnájomníkom alebo názvu drobnej rímskej zlatej mince, nespočívalo v tom, že som si na správnu odpoveď nespomenul, ale že som ju nikdy nevedel. Zlyhal som v otázkach, ktoré som kedysi vedel, ako napr. na spoločnom názve subatomárnych častíc, na ktoré nepôsobí jadrová sila, hoci som túto otázku úspešne zodpovedal pri skúške z fyziky na vysokej škole. Vtip spočíva v tom, že to bolo pred štyridsiatimi rokmi. V panike som dokonca nazval obuškový zákon z roku 1969 zákonom náhubkovým a Andalúziu som si poplietol s Astúriou. Uvedenými príkladmi sa samozrejme nechcem na nič vyhovárať, ani hľadať nejaké nedostatky, iba priblížiť duševné rozpoloženie súťažiaceho a problémy, na ktoré môže naraziť. Išlo však o vrcholné kolo vedomostnej súťaže, takže súťažiaci má byť disponovaný zodpovedať na otázky podobného rangu a rešpektovať, že šťastie praje pripraveným.

Ako viackrát spomínal Gregor Mareš, otázky sa nedelia na ľahké a ťažké, ale na tie, na ktoré vieme správne zodpovedať a tie, na ktoré nevieme. Tie druhé ešte rozdeľujem na tie, ktorých nezodpovedanie ma mrzí a tie, na ktoré správnu odpoveď nepovažujem za potrebné ani užitočné vedieť. Lektor zostavujúci otázky nemá problém pripraviť otázku, ktorá by pri skúške potrápila nejedného vysokoškolského študenta. Lenže ten sa pohybuje v definovanom okruhu problematiky, zatiaľ čo okruh súťažiaceho je v rozsahu „odhentál pohentál“ ako ho definovali klasici nášho humoru, čo by malo byť pri tvorbe otázok rešpektované. Vlastne v celom mojom vystúpení považujem za nevhodnú iba otázku týkajúcu sa De Morganových zákonov, ktoré som mal uhádnuť podľa premietnutých obrázkov. Neuhádol som a aj po tom, keď moderátor povedal, že ide o zákony vyjadrujúce vo výrokovej logike vzťah medzi konjunkciou a disjunkciou a v predikátovej logike vzťah medzi generálnymi a existenčnými vetami mi ostal v tvári nechápavý výraz. Dlhú dobu používam na webe nick „juglon“, pretože naň vďaka prvej neúspešnej skúške z organickej chémie nezabudnem. Ale nikdy by ma nenapadlo, aby bol v Dueli otázkou skrytou v rubrike „čo je to?“. Som presvedčený o tom, že dobre položené otázky prispievajú k pohode súťažiacich a k záujmu divákov. A o divákov ide v prvom rade. Duel je výnimočne sledovaná a užitočná relácia a nikoho by netešilo, keby neprimeranosťou otázok spela k znižovaniu záujmu.

Zmyslom mojej účasti v súťaži bolo, aby som v objektivizovaných podmienkach otestoval, do akej miery mi vek poškodil pamäť a predĺžil dobu na vydolovanie uložených informácií. Odpoveď som dostal dostatočne dôrazným spôsobom, takže žiadna ďalšia účasť v súťažiach mi nehrozí. Nepovažujem to za nič neočakávané, ani depresívne. Vo vedomostných súťažiach som síce skončil, ale ostala mi táto webová stránka, ktorú si doteraz pozrelo 1,8 milióna záujemcov, záľuba vo filmoch, ktorú som pretavil do 3600 komentárov a bicykel, na ktorom už 11 rokov každoročne prejdem 2000 – 3000 km. Na 77 rokov to nie je najhoršia bilancia.

Na záver chcem pochváliť profesionalitu, ústretovosť, ako aj schopnosť Gregora Mareša zorientovať sa v hmýrení personálu a súťažiacich charakteristickom pre nakrúcanie. Poďakovanie patrí aj môjmu súperovi, ktorý mi v závere prenechal zodpovedateľnú otázku z priečinka „chémia na E“ (v jeho rodnom Česku tomu hovoria „hodil mu laso“).