Choď na obsah Choď na menu
 


Posledné návraty Časť XI.

22. 11. 2022

22.11.2022 Kladivo na čarodějnice 1969

Po pár rokoch som si opätovne pozrel Vávrov asi najlepší film. To najdôležitejšie o ňom som už napísal do komentára k nemu. Nič ďalšie, originálne už asi nenapíšem, a tak môžem iba zdôrazniť niečo z predtým napísaného. Predovšetkým musím opätovne zdôrazniť, že inkvizícia nebola prvou, ani poslednou inštitúciou, ktorá sa k očakávaným priznaniam a majetkom dostávala prostredníctvom útrpného práva, ktoré bolo viac útrpným, než právom. Vávra si uvedomil paralelu medzi dávnou inkvizíciou a procesmi v 50. rokoch a jedna z postáv sa ospravedlňovala za neschopnosť vybaviť si presné znenie svojho vystúpenia a ubezpečovala komisiu, že si spomenie. To sa párkrát stalo aj pri procesoch, kde namiesto Bobliga figurovala jeho boľševická verzia Urválek. Malá pravdepodobnosť, že niekto vydrží mučenie viedla výzvedné a odbojové organizácie k tomu, aby od svojich ľudí požadovali iba krátkodobú odolnosť voči mučeniu, kým dokážu upratať dotknutých ľudí a majetok, o ktorých mučený vedel. Ďalšou zvláštnosťou je, že sa ľudia ani po mučení neopúšťajú ideológiu, ktorej verili a ktorej predstavitelia ich sklamali. A je v podstate jedno, či týraní väzni skalopevne verili, že súdruh Stalin o tých nespravodlivostiach nevie a komunistická strana ich zachráni alebo dekan Lautner z filmu, ktorý sa viery v Boha nevzdal ani keď videl, čo cirkevná inkvizícia dokáže. A to, že Boblig aj Urválek sa v pokoji a blahobyte dožili vysokého veku, tiež považujem za zákonitosť a nie výnimku. Takže tak, ako je film bez happy endu, ani ja nemám na záver týchto slov k dispozícii nič povzbudzujúce a optimistické.

kladivo-na-carodejnice.jpg

 

10.12.2022 Vyšší princip 1960

Vyšší princip je nepochybne jedným z najsilnejších filmov, ktoré reflektujú situáciu v Protektoráte po úmrtí zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Autor literárnej predlohy Jan Drda sa inšpiroval skutočnou udalosťou, ale pokiaľ viem, tak iba veľmi voľne. A Jiří Krejčík sa Drdovou predlohou inšpiroval ešte voľnejšie. Výsledkom je síce mimoriadny film, ale tiež film, ktorý nesie znaky doby, v ktorej bol nakrútený. Po niekoľkých zhliadnutiach mi pôvodná myšlienka ustúpila do pozadia a viac som vnímal čierno-bielu architektúru postáv a udalostí. Dočítal som sa, že úlohu profesora Málka mal pôvodne hrať Jindřich Plachta, ktorý pred nakrúcaním zomrel. Myslím, že voľba Františka Smolíka pozitívne posunula vyznenie postavy smerom k charakterovo a morálne idealizovanému, i keď spoločensky neukotvenému a naivnému jedincovi. Ivan Mistrík a Jana Brejchová pôsobia autenticky mladistvo, ale väčšina ostatných postáv z času na čas skĺzava k figúrkovitosti.

vyssi-princip.jpg

 

27.12.2022 Postřižiny 1980

Som asi posledný, ktorý by si trúfal na rozbor Hrabalovho diela. Prečítal so síce niekoľko jeho kníh, ale predlohy k dvom najlepším (podľa mňa) filmovým adaptáciám jeho diel (Slavnosti sněženek a Postřižiny) nie. V každom prípade je každá príležitosť opätovne vidieť Postřižiny pre mňa malým sviatkom. Aby som nebol tak jednostranne naladený, prečítal som si negatívne hodnotenia k filmu. Nestačil som sa čudovať, koľko zloby sa v niektorých ľuďoch nájde. Dokážem pochopiť nevôľu vegetariánom pri sledovaní orgií obžerstva, ale iné nie. A tak som s tým prestal. Predsa nemá význam oboznamovať sa s názormi ľudí, ktorí majú veľký problém alebo skôr niekoľko veľkých problémov. Pri dnešnom, už neviem koľkom sledovaní som hľadal nejaký kaz na tomto takmer dokonalom diele a jediné, čo by som skrátil okrem Magdiných vlasov bol zbytočný priestor venovaný Hanzlíkovému neľudskému revu.

postriziny.jpg

 

7.1.2023 Hoří, má panenko 1967

Asi najlepší domáci Formanov film som už videl mnohokrát, a tak som si mohol dovoliť luxus začítať sa do komentárov na ČSFD. Do negatívnych komentárov, pretože film mal na divácku obec polarizujúci účinok. Nečudujem sa tomu, že množstvo divákov sa cítilo filmom dotknutých. Je v ňom viac trápností, ako humoru, a aj ten humor je príkry, neláskavý bez toho, aby film končil milosrdne, ako v Trháku: „Stejně jsme my Češi šikovnej národ“. Pritom film určite nie je protičeský, ani protihasičský a tí, ktorí ho tak vnímajú, mi pripadajú ako chlapík prekvapený svojim obrazom v zrkadle vo chvíli, keď nemá zatiahnuté brucho. Každý ťažšie nesie, keď sa pertraktujú nelichotivé črty jeho národa, v ktorých sa spoznáva a slovanské národy sú na to mimoriadne vnímavé. Naopak, každá lichotivá zmienka o úspešnom jedincovi alebo skupine vzbudzuje až neadekvátne pocity hrdosti na národ, prenesene aj na seba a pocit vďačnosti k prajnému cudzincovi. Ja som sa na filme bavil a určite nie preto, že nie som Čech. Bola tam záplava povahových čŕt a zlozvykov, ktoré sa v takom rozsahu a hustote snáď ani nevyskytujú, ale pre karikatúru je prirodzené, že zvýrazňuje to, čo by mohlo zbežnému pohľadu ostať skryté. Mierne som zdvihol obočie pri improvizovanosti dialógov, ktorá mohla pôsobiť neprirodzene. Najviac ma však prekvapila hysterická reakcia Pontiho, ktorý asi uveril predstave, že s každým investovaným dolárom rastie jeho schopnosť posudzovať umelecké dielo vytvorené niekým iným. Na tejto ploche sa nedokážem zmieniť o všetkých kladoch filmu, ale považujem ho za film, ktorý sa bez mojich superlatívov hravo obíde.

hori--ma-panenko.jpg

 

22.1.2023 Ucho 1970

Ucho je pravdepodobne posledný výhonok Pražskej jari, výhonok najzrelejší a preto predurčený na „doživotie“ strávené na dne trezoru v III. nápravnej. Stačilo k tomu toxické meno Jana Procházku a Karel Kachyňa, ktorý nič nepokazil. Príbeh, ktorý sa odohral v priebehu niekoľkých hodín dýchal desivou atmosférou, o ktorej si dvaja aktéri mysleli, že sa ich nikdy nebude týkať. Aparátčici si dlho mysleli, že budú môcť dlhodobo a bez obmedzení užívať výhody ich postavenia na mocenskom rebríčku a že k tomu bude postačovať, aby sa správali podľa očakávaní tých, ktorým za postavenie vďačia. Lenže časom prišli problémy a na ich vysvetlenie a elimináciu už nepostačovali protisocialistické sily. Bolo treba siahnuť do vlastných radov a na pád z dosiahnutého postu stačilo málo. A tak sa vo funkcionárskych radoch rozmohol strach, podozrievanie, intrigánstvo, udávanie a všetky ďalšie ingrediencie mocenského boja. A to bola presne atmosféra, ktorá charakterizovala tento film. Karikatúry aparátčikov na straníckej oslave nebolo ani nutné snímať „rybím okom“, aby sa zvýraznila ich obludnosť. Rovnako dobre sa Brzobohatému podarilo gradovať neistotu prechádzajúcu do panického strachu po zistení, že jeho nadriadeného a spolupracovníkov zatkli. Manželka mu situáciu vôbec neuľahčila, skôr naopak. Zahrala si ju s chuťou a neuveriteľnou autenticitou vtedajšia Brzobohatého manželka. V máloktorom filme sa podarilo tak presvedčivo zahrať dramatické situácie pri hľadaní východiska z nebezpečenstva, ktoré dvojica nielenže tušila, ale ich priamo obchádzalo. Napriek dramatickému príbehu som nepociťoval žiadnu empatiu k postavám filmu, nakoľko išlo o vnútrostranícky boj, v ktorom mi bolo jedno, kto zvíťazí a kto padne.

ucho.jpg

 

24.1.2023 Stíny horkého léta 1977

Tento film mám nielen preto, že ho v televízii uvádzajú pomerne zriedka, ale aj preto, že po Formanovi a Kachyňovi mám Vláčila z českých filmových režisérov najradšej. A na rozdiel od viacerých divákov považujem Stíny za najlepší Vláčilov film, teda lepší, ako Adelheid. Ku kvalite Stínov prispelo niekoľko silných tromfov. Predovšetkým príbeh, ktorý bol úplne mimo normalizačného prúdu určujúcemu v tých rokoch tón. Príbeh odohrala zhruba desiatka hercov v priestoroch hospodárskej usadlosti. Kvalitu hercov, akými boli Kukura, Vančurová, Valach, Bartoška a vizuálne zaujímavý Kubáň považujem pre úroveň filmu za určujúcu. Nemožno obísť hudbu Zdeňka Lišku dotvárajúcu atmosféru, ktorá nespela k happy endu. Tentoraz mi trochu prekážala jej sila v prvej štvrtine filmu, pre ktorú som nenašiel opodstatnenie. Tiež mi pripadalo neprirodzené, že votrelci hovorili iba minimálne a dorozumievali sa prakticky iba gestami. Ale našiel som vysvetlenie v nejakej správičke, že schvaľovacie orgány si nepriali aby zločinci rozprávali jazykom podobným ruštine, čomu by sa v prípade banderovcov asi nedalo zabrániť. Ak je to pravda, tak je groteskné, akými hlúposťami sa tieto orgány zaoberali a v akom myšlienkovom svete ich nádenníci žili. Vôbec neriešim tempo filmu, ktoré pokladám za zodpovedajúce príbehu a atmosfére v akej sa odohrával. Ale spomenúť musím skvelú kameru, ktorá k celkovému dojmu prispela aj v skromných podmienkach výrazným spôsobom.

stiny-horkeho-leta.jpg