4.2.2023 Papillon 1973 Motýľ

Film i jeho knižná predloha sú potvrdením starej pravdy, že väzeň disponuje rádovo väčšou vôľou utiecť, než strážca ustrážiť ho. A väzeň s vytetovaným motýľom na hrudi vôľou utiecť priam prekypuje. I keď je vo väzení, z ktorého sa podľa všetkého, utiecť nedá. Jeho opakované pokusy utiecť mu síce vynášajú tvrdšie zaobchádzanie, ale jeho vieru, že raz sa to podarí nezmenšujú. Knihu Henriho Charriéra som čítal dlho predtým, než som videl film. Obsahuje pasáže, ktorým sa nedá veriť, ale autorská licencia predsa umožňuje odchýlky od nejakej „správy o úteku“. Najmä, ak jej výsledkom je pútavejšie rozprávanie a výraznejší čitateľský úspech. Franklin J. Schaffner nakrútil okrem Motýľa aj filmy Planéta opíc, Ten najlepší a Generál Patton, takže ho radím k obľúbeným režisérom. Okrem jeho verzie Motýľa, ktorú nakrútil presne pred päťdesiatimi rokmi vznikol v roku 2017 aj remake, ale nemám potrebu ho vidieť. U väčšiny remakov si pripomínam výrok Martina Porubjaka, že sa nechodí  pozerať na práce iných dramaturgov a režisérov preto, lebo mu to pripadá, ako keby sa výpravca vo svojom voľnom čase chodil pozerať, ako vypravujú vlaky jeho kolegovia. Schaffnerov film je vynikajúco obsadený, Steve McQueen je neprekonateľný a sledovanie filmu bolo aj dnes pre mňa zážitkom, ktorý ospravedlňuje moju nechuť sledovať väčšinu filmov nakrútených v 21. storočí. V spojitosti s mizivými možnosťami utiecť z Diabolských ostrovov ma pobavil názor autora reportáže z moderného väzenia, z ktorého sa prakticky nedá utiecť. Autor sa rozhorčoval nad jeho neľudskosťou, ako keby možnosť utiecť patrila medzi zákonné práva každého väzňa.

21.2.2023 Towering Inferno 1974 Sklenené peklo

Katastrofické filmy majú solídnu základňu vďačných divákov. Jedinou podmienkou je, aby katastrofický film nebol katastrofálny. Sklenené peklo takým nie je. Tvorcovia boli zodpovední a postavili 30 metrovú maketu vežiaka, najali kvalitných hercov a na napínavý dej vyčlenili takmer tri hodiny. Z kníh Sterna, Scortiu a Robinsona nevznikol iba film o najvyššej budove sveta, ani film o požiari pri jej otvorení, ale príbeh o ľudskej chamtivosti, ľahostajnosti, pýche a neschopnosti domyslieť dôsledky svojich činov. Požiar sa šíri exponenciálne a jeho nástup bagatelizujú papaláši, ktorí si neprajú žiadne komplikácie a komunita, ktorá sa chce baviť. Veliteľ hasičov sa uvedie výrokom: „Požiare sa dajú hasiť do siedmeho poschodia a napriek tomu sa stavajú stále vyššie budovy“. Snaha vplyvného príbuzného zarobiť majlant na lacnejšej kábeláži mi pripomenula haváriu raketoplánu, ktorú spôsobila nekvalitná súčiastka za pár dolárov. Sklenené peklo nie je vhodné posudzovať iba prísne technickým pohľadom a hľadať chyby. Ide o katastrofický film a široká divácka obec si chce užiť napätie a vzrušenie bez prílišného ohľadu na technickú bezchybnosť. Každý kritik by si mal uvedomiť, že nakrútiť katastrofický film je porovnateľne ťažké, ako vojnový veľkofilm. V oboch prípadoch je potrebné naznačiť osudy a príbehy niekoľkých protagonistov, aby vytvorili protipól masovým scénam. Táto konfrontácia individuálnych osudov a hromadných pohybov je tým, na čom sa láme úspech, či neúspech filmu.

1.3.2023 Hombre 1967

Keď som si dnes opätovne po desiatich rokoch pozrel Rittov film Hombre, znepokojilo ma, že ku komentáru a impresii, ktoré som úspornou formou spísal 17.6.2012 vlastne nemám čo dodať. Utešujem sa tým, že oba príspevky sú tak dobre napísané, že nevyžadujú žiaden dodatok, ani vylepšenie. Inak by som predsa musel pripustiť, že už nie som schopný napísať nič nové. Hombre patrí medzi menšinu filmov, ktorých sledovanie je pre mňa pohodovou záležitosťou. Aj keď by som dokázal na nich nájsť nejaké nedokonalosti, nemám najmenší záujem sa do toho pustiť. A tak sa nanajvýš pokúšam predstaviť si tento film, ak by v ňom hlavnú úlohu nehral jeden z mojich najobľúbenejších hercov. Pravdepodobne by som o ňom nepísal v Posledných návratoch.

4.3.2023 Wind River 2017

Keď vidím nekonečné snehové pláne, spravidla sa mi vybavia filmy ako Boj snežného pluhu s mafiou, Fargo a samozrejme Wind River. Z nich iba Wind River má odo mňa plných päť hviezdičiek. Iba vo Wind River sa odohráva úžasný príbeh niekde za hranicami civilizácie, kde prežívajú Indiáni vyhnaní do nehostinnej rezervácie a malá komunita ťažiaca dary zeme. S filmom som mal problém, pretože moje hodnotenie oscilovalo medzi štyrmi a piatimi hviezdičkami, čo by v inej stupnici znamená čistých deväť hviezdičiek, ale tú stupnicu v ČSFD stále nemáme. Pôvodne som mal výhrady voči Eliške Olsonovej. Pripomenula mi čudnú úlohu, ktorú zohrala Emily Blunt v prvom Sicariovi (scenár oboch Sicariov a réžiu Wind River má na svedomí Taylor Sheridan). Nemôžem si pomôcť, ale agentka FBI sa má správať aspoň tak ako Jodie Foster v Mlčaní jahniat. V snahe rozseknúť 4-5 hviezdičkovú dilemu, som si prečítal niekoľko negatívnych hodnotení a zistil, že kolegom chýbala aj para od úst osôb v chladnom počasí a prekážala im rýchlo sa pohybujúca ručná kamera sledujúca utekajúceho zločinca. Nároční kritici.

Mne už dnes nič neprekážalo, film som si pozrel v pohode a päť hviezdičiek už nespochybňujem. Všetko je asi o nastavení diváka. Keď sa divák pri sledovaní filmu sústredí iba na vyhľadávanie akýchkoľvek nedostatkov, prípadne sa u detektívok detinsky teší, že už v 28. minúte odhalil páchateľa, tak ten film bol určený iným divákom. A obrázok z filmu nezobrazuje niektorú z hlavných postáv, ale postavu, ktorej tragickou smrťou to začalo.

18.3.2023 English Patient, The 1996 Anglický pacient

Anglický pacient patrí k filmom, ktoré ma zaskočili nepripraveného. Predtým, ako som ho začal sledovať som nevedel nič o príbehu, o hercoch, Oscaroch a už vôbec nič o tom, že existuje nejaký Ondaatje, ktorý predlohu napísal. Takže som sa vôbec nečudoval, že ma film, o ktorom som nič nevedel vtiahol do deja a celého ma pohltil. Nemalú úlohu v tom zohralo, že som film sledoval v nemocnici, bolesti v operovanej nohe boli neprehliadnuteľné a tak som bol vďačný za čokoľvek, čo ma od nich na chvíľku odpútavalo. Je mnoho filmov, ktoré majú charakteristické prostredie. Spomeniem napríklad tŕstie v Onibabe, nekonečné snehové pláne vo Wind River a fotogenickú púšť v Anglickom pacientovi. Vo filme sa odohrávajú dve lásky. Jedna vášnivá, nezodpovedná a zničujúca, ktorej predstaviteľmi sú Ralph Fiennes a Kristin Scott Thomas a druhá medzi Juliette Binoche a Naveen Andrewsom, ktorých osud na krátku dobu umiestnil do rovnakého priestoru. Príbeh je členitý, rozprávaný vo forme spomienok, odohrávajúcich sa v rôznych časoch, čo vytvára veľmi príťažlivú mozaiku udalostí, postáv a ich osudov, pričom nič nie je jednoznačne čierne alebo biele. Nemôžem tiež zabudnúť na krásnu hudbu ilustrujúcu dej.