Choď na obsah Choď na menu
 


Dediči

26. 9. 2021

Jeden pán, ktorého žartom nazývajú „otec národa“, disponoval dvoma vlastnosťami, ktoré mu umožnili politické prežitie. Ovládal technológiu moci a veril tomu, čo hovorí. Z technológie moci mu stačilo vedieť, že na Slovensku každá kríza trvá tri dni a že zasypanie nepripravených súperov vymyslenými, ale dôveryhodne vyzerajúcimi údajmi mu zaistí víťazstvo v každej diskusii. Rýchla kadencia slov súčasne znemožní druhej strane pochopiť ich význam, ak vôbec nejaký význam majú. Veriť hovorenému je veľkou výhodou, pretože táto viera infikuje poslucháčov. Psychiatri túto úchylku nazývajú pseudologia fantastica a jedincov ňou postihnutých neodhalí ani najlepší detektor lži, pretože nemajú mať prečo výčitky svedomia.

Tatko národa, v súčasnosti bača s majetkom bobtnajúcim ako amarouny, zanechal na politickej scéne dvoch nasledovníkov. Roberta, ktorý zdedil po ňom technológiu moci a vylepšil ju o orientáciu svojho politického života podľa prieskumov verejnej mienky. A Igora, ktorý podedil vieru vo vlastné slová, ku ktorej pribral boľševické „kto nejde s nami (rozumej so mnou), ide proti nám (rozumej mne) spolu s neuveriteľnou schopnosťou vyhľadávania a postihovania vinníkov za vlastné nevydarené slová a skutky.

Paradoxom života je, že obaja dediči sú vo vzájomnej opozícii a vyhrážajú sa, že porážka jedného bude znamenať víťazstvo druhého a naopak. Pospolitý ľud, ktorému mocní umožnia raz za štyri roky si zahrať hru na voľby usúdil, že bojovník proti korupcii bude aj najlepším vodcom národa do lepšej budúcnosti. Osobitne, ak jeho najlepším pobočníkom bude multiotecko, pretože kto sa dokáže postarať o nefutbalovú jedenástku potomkov, ten sa dokáže postarať aj o svojich voličov. A ostatným ukázali dlhý nos. Nepotrebujú pragmatika, ktorý im v mene ich detí a vnúčat zoberie časť ich dnešných istôt a nepotrebujú ani zástancov imigrácie, rodového i vzťahového chaosu. Viacero kohútov na smetisku zabránilo, aby zástupcovia najväčšej z menšín mali zastúpenie v parlamente a ani domnelých 78 % katolíkov v spoločnosti nedokázalo dať dokopy 5 % pre kresťanské hnutie. No katastrofa! A to je ešte nič oproti tomu, keď sa pozrieme na osoby a obsadenie tých, ktorí sa k moci dostali.

Uplynuli 2/5 z volebného obdobia a už vieme, čo sme po voľbách iba tušili. Každý zo šiestich lídrov parlamentných strán už musel odkryť karty.

Egomaniak Matovič ovládol spoločenské dianie rovnakým spôsobom, akým ovláda nielen stranu s najmenším prípustným počtom členov, ale aj nesúrodý zhluk poslancov, ktorých jedinou kvalifikáciou je oddanosť šéfovi. Dokázal rozflákať pol miliardy eur na nezmyselné plošné testovanie nepresnými testami a svoj nevíťazný boj zaklincoval bombastickým obstaraním nepovoleného a tým aj nepoužiteľného Sputnika a "lotériou" za štátne. Okrem boja s „hnusobou“ mu už ostal čas iba na obsadzovanie miest prednostov okresných úradov podľa dotazníkov, ministrov podľa vierovyznania, strpenie potratových hrátok pani Záborskej a permanentný boj proti Sulíkovi a každému, kto má iný názor ako on.

Multiotecko sa správal pragmaticky. Nezapájal sa do tém, ktoré hýbali spoločnosťou a s istotou profesionálneho hráča pokru využíval Matovičovu submisivitu na personálne a legislatívne upevňovanie svojej moci. Jeho koaliční partneri si prineskoro uvedomili, s akou nezodpovednou ľahkomyseľnosťou mu darovali riadenie SIS a GP. Stále častejšie používa vydieranie ako nástroj vykolíkovania a presadzovania svojich záujmov a namiesto toho, aby mu koaliční partneri ukázali, kde leží červená čiara, ukázal im svoju, ktorá má hodnotu 363.

Excelovský ekonóm ako-tak predýchal, že nedostal ministerstvo financií a na zverenom poste trpezlivo znášal Matovičove urážky a obvinenia, lebo jeho predstava Damoklovho meča má podobu „povalenia“ už druhej vlády. Jeho kilečká sú pomalé a nevýrazné a vodík zatiaľ príliš neohromil. Ale Remišovej prahnutie po moci mu prihralo šiestich poslancov, s ktorými jeho reálna politická váha slušne vzrástla.

Kiska zavŕšil celý rad chýb, ktorých sa dopustil po úspešnej prezidentskej kariére, podporou Remišovej, ako jeho nasledovníčky. Bohužiaľ Remišová nemala nielen predpoklady pre zvládnutie ministerskej funkcie, ale ani politický cit na úspešné riadenie politickej strany. Dostala ministranu na Procházkovu trajektóriu a už sa z nej nevyhrabe. Stranu Za ľudí pretvára na stranu Bez ľudí.

Ficov výsledok vo voľbách bol lepší ako boli pôvodné predpoklady. Ale v súlade s odvodeným fyzikálnym zákonom, že časť nových prvkov a časť nových politických strán vzniká štiepením pôvodných, sa od neho odčlenila Pellegriniho jedenástka a začala raketovo stúpať, až sa stala lídrom prieskumov. Pellegriniho taktika nič nerobiť, nič nepokaziť a iba sledovať ako mu rastú percentá sa po krátkom čase vyčerpala a jedenástku čaká postupný zostup a niektorých možno aj zamrežované okienko. Na Fica bol v jednom období smutný pohľad. Opuchnutý, pripitý bezdomovec s prázdnym pohľadom už iba čakal na poslednú ranu. Ale stal sa zázrak, ktorého pôvod nepoznám a Fico zažíva Fénixovské znovuzrodenie. Jeho časté tlačovky s hysterickými výkrikmi cez plexisklo a nezmyselnými obvineniami mu síce zdvihli preferencie Smeru (pretože na Slovensku je politická amnézia najrozšírenejšou diagnózou), ale budú mať krátku životnosť, lebo amnézia nie je prieberčivá.

Štiepeniu sa nevyhli ani dediči ľudáckeho štátu. Ale aj Republika, ako nazvali stranu fašizmu s ľudskou tvárou, má iba obmedzený a nerastúci počet priaznivcov.

Sklamaní voliči už prestali žialiť za štyrmi stotinami percent pre progresívcov a 35 stotinami percent pre KDH, ktoré tieto strany delili od vstupu do parlamentu a oveľa priaznivejších číselných relácií pre zostavenie koalície. Neprestali sa však desiť toho, čo chýbajúcich niekoľko tisícok hlasov spôsobilo, spôsobuje a bude ešte dva a pol roka (ak budeme mať smolu) spôsobovať.

Charakteristické pre doterajšie vládnutie bolo najmä bezbrehé míňanie peňazí na realizáciu nezmyslov zakrytých núdzovým stavom a volebným výsledkom. Nastúpili sme na grécku cestu a nepomôžu nám ani miliardy z plánu rozvoja, pretože aj tie sa prideľovali podľa volebného výsledku a nie podľa potrieb Slovenska. Nie je najmenšia nádej, že sa budú míňať inak ako eurofondy, teda nie podľa prospechu pre obyvateľov, ale podľa prínosu jednotlivcom a stranám, pri ich míňaní. Krehká koalícia sa občas zmôže na rozumné riešenie parciálnych problémov, ale skutočnú moc v tejto republike riadenej nekonzistentnou koalíciou preberajú nekompetentní krikľúni, ktorí zahlcujú mediálnu scénu svojim revom a tak dobré úmysly skončia podľa Černomyrdinovej skúsenosti. Mám už dosť rokov a pravdepodobne sa nedočkám riešenia skutočných problémov Slovenska, ktorými sú podľa mňa odluka cirkvi od štátu, ukončenie financovania politických strán zo štátneho rozpočtu, reforma súdnej moci, zmena územného usporiadania a volebného systému, odstránenie ekologických záťaží, zmena dedenia pozemkov a odstraňovanie investičného dlhu.

plejada-2020.jpg

Pri pohľade na túto plejádu mi prichádza na um Slotova otázka: „Toto ste chceli, Slováci?“ Obvyklé výhovorky znejú: „My sme nevedeli.“ „My sme mysleli.“ Ale to je akceptovateľné iba u tých, ktorí volili. Podľa prieskumov však politike rozumie iba okolo 7 % z oprávnených voličov. Pre zvyšok je to tipovačka. Mnohí z nich majú s orientáciou v politike také problémy, s akými sa stretávame pri sledovaní relácie Nikto nie je dokonalý. Napriek tomu majú právo voliť a aj volia i keď pravdepodobne nechápu, čo tým páchajú. U nás môžu voliť dokonca aj negramotní, čo som kedysi nazval víťazstvom práva nad zdravým rozumom. Najväčšou otázkou pre mňa ostáva, či a ako by sa výsledok volieb zmenil pri vyššej účasti. Veď to, že volieb v roku 2020 sa nezúčastnilo pol druha milióna! oprávnených voličov je síce hrozné, ale pri vyššej účasti by to mohlo byť ešte horšie! Raz za štyri roky majú možnosť prispieť k lepšiemu životu na Slovensku. A oni dajú prednosť čomukoľvek inému. Pričom netrvá dlho, keď v rodinách, v krčmách a kdekoľvek inde začnú bez začervenania nadávať na vládu a jej spôsob riadenia štátu.

Napriek všetkým existujúcim protiargumentom ostávam optimistom a v kútiku duše verím, že v nasledujúcich voľbách ma spoluobčania presvedčia, že nad Slovenskom netreba lámať palicu a že si dokážeme, bez klamania a kradnutia, vládnuť aj sami.